Každý z jej respondentov riskoval všetko, aby mohol hovoriť. Ona riskovala, že sa dozvie viac, než by chcela vedieť. Autorka a koreanistka Nina Špitálníková znovu otvára dvere do sveta, o ktorom sa len ťažko píše bez pátosu a predsudkov. V rozhovoroch so Severokórejčanmi skúma, ako propaganda tvaruje ľudskosť a čo sa stane, keď jej človek odmietne uveriť.
Vaša prvá kniha o svedectvách zo Severnej Kórey získala veľký ohlas aj ocenenie Magnesia Litera. Teraz prinášate osem nových príbehov ľudí, ktorí riskovali nielen svoj život, ale aj bezpečie rodiny. Je v niečom tento druhý súbor rozhovorov iný než ten prvý?
Nemôžem povedať, že by pre mňa ako pre autorku bol v niečom zásadne iný. Rozhovory boli nahrávané v rovnakom období ako tie z prvého dielu, teda ešte skôr, než som vôbec tušila, že budú niekedy publikované. Úprimne si nie som istá, či by som pri ich vedení nepostupovala inak, keby som vtedy vedela, že ich raz bude niekto čítať. No pre čitateľov je druhý diel iný najmä pre výber príbehov. Otvárame v ňom totiž ďalšie vrstvy severokórejskej každodennosti.
Čo bolo pre vás na rozhovoroch najnáročnejšie – technicky, jazykovo alebo emocionálne?
Najnáročnejšia bola asi sústredenosť. Rozhovory som viedla v Soule a vždy som na ne mala obmedzený čas. A, bohužiaľ, trpím na silné jet lagy. Jazykovo to až také náročné nebolo, pretože som využívala tlmočníkov. I keď mám štátnice z kórejčiny, sama by som si určite netrúfla tlmočiť. Jazyk totiž nikdy nebol mojou silnou stránkou. A emocionálne to bývalo najťažšie až spätne pri prepisovaní a spracúvaní rozhovorov. Väčšinou sa zrútim až po tom, ako sa niečo stalo. Asi aj vďaka tomu som mohla ísť študovať do Kórejskej ľudovej demokratickej republiky. Došlo mi to až v momente, keď som tam bola, a vtedy sa s tým už nedalo nič urobiť. Takže aj počas nahrávania som sa nejako zvláštne „vypla“, aby som mohla rozhovor viesť s potrebným odstupom.
V knihe priznávate, že ste museli anonymizovať údaje a upraviť aj niektoré detaily. Ako ste hľadali rovnováhu medzi ochranou respondentov a autentickosťou ich svedectiev?
Pri spracúvaní rozhovorov je vždy na prvom mieste bezpečnosť severokórejských narátorov. V prvej fáze rozhovor anonymizujem podľa informovaného súhlasu, ktorý s nimi mám. Niektorí si napríklad vyslovene nepriali zverejniť určité časti nášho rozhovoru. Potom nasleduje druhá vlna anonymizácie, ktorá má ochrániť nielen samotných utečencov, ale aj ich rodiny, ktoré zostali v KĽDR. A nakoniec tretia úroveň, ktorá má ochrániť „chod histórie“. I keď si myslím, že severokórejský režim má informácie napríklad o prevádzačských skupinách, no čo ak náhodou nemá?
Jeden z príbehov rozpráva vojak oddaný režimu, ktorý však nakoniec z krajiny tiež utečie. Ako ste vnímali tento paradox?
Život v žiadnej krajine nie je čierno-biely. Ani v Kórejskej ľudovodemokratickej republike. Našou optikou to tak možno vyzerá, no bežní Severokórejčania nemajú prístup k takému množstvu informácií, ako máme my. Aj v tých najtvrdších režimoch vznikajú medziľudské vzťahy a ľudia majú svoje sny.
V knihe uvádzate, že ideológia sa hlboko vpisuje už do detí. A to až do takej miery, že chcú byť vojakmi, aby ochránili vlasť. Keď už spomínate sny – ako sa v rozhovoroch prejavovali tieto detské sny a čo vám to napovedalo o sile severokórejskej propagandy?
Nikto si asi nedokáže predstaviť, aké je to narodiť sa v KĽDR. Než som začala robiť rozhovory, myslela som si, že morálka je vrodená. Že každý nejako vie, čo je dobré a čo je zlé. Až vďaka týmto rozhovorom som pochopila, že to tak nie je. Keď vás od malička všetci naokolo – rodičia, učitelia, štát – učia, že nahlasovanie je správne, beriete to ako normu. Pokiaľ vám hovoria, že ste najlepším národom na svete, uveríte tomu. Keď som hovorila so Severokórejčanmi o ich detstve, často naň spomínali s úsmevom ako na šťastné obdobie svojho života.
V knihe je aj príbeh dobre situovanej manželky, ktorá má všetko, a predsa tiež utečie. Čo podľa vás vedie človeka, ktorý má „všetko“, k takému radikálnemu kroku?
Otázka je, či naozaj mala všetko. Ten rozhovor som do knihy zaradila práve preto, že človek by na prvý pohľad možno ani nepoznal, či ide o príbeh z nášho susedstva, alebo z KĽDR. Chcela som ním ukázať, že aj Severokórejčania sú normálni ľudia, ktorí prežívajú podobné vzťahové krízy a trápenia ako my.
Naopak, príbeh pôrodnej duly ukazuje materstvo aj každodennosť režimu zároveň. Čo vás na jej rozprávaní najviac zasiahlo?
Rozhovory o materstve sú pre mňa vždy veľmi ťažké. Teda odvtedy, čo mám syna. Je zvláštne, alebo možno ani nie také zvláštne, že odvtedy som oveľa empatickejšia. Predtým som si možno ani nevedela naplno predstaviť, čo všetko materstvo zahŕňa a aké ťažké musí byť matkou v KĽDR.
Mnohí ľudia, ktorí ušli z KĽDR, hovoria, že propaganda ich ovplyvňuje ešte dlho po tom, ako sa ocitnú v slobodnej krajine. Ako sa podľa vás líši okamih, keď človek vie, že je slobodný, od chvíle, keď sa tak aj naozaj začne cítiť?
To do veľkej miery závisí od veku narátora. U starších je silne citeľná ideologická príprava – vo výrazoch, spôsobe reči, v úcte ku Kim Ir-senovi. U mladších už to také výrazné nie je.
Ktorý moment sa vás pri práci na knihe najviac dotkol?
Každý príbeh je iný. Niekedy ma zasiahla osobnosť narátora, jeho povaha, sympatie či nesympatie. Nie so všetkými som si však ľudsky sadla.
Ovplyvnili vás ohlasy na prvú knihu pri práci na tej druhej?
Keď som nahrávala ďalšie rozhovory po vydaní prvého dielu, všimla som si, že ich už vediem trochu inak. V hlave som mala, že by to raz mohlo vyjsť. A to nebolo správne. Preto som žiadne nové natkrútené rozhovory zatiaľ nezverejnila.
Čo by ste si priali, aby čitatelia a čitateľky cítili po dočítaní knihy? Akú myšlienku by si mali odniesť?
Na túto otázku nepoznám odpoveď. Ponúka sa mi napísať niečo ako: aby sme si uvedomili, ako veľmi sa máme dobre. Ale tým by som Severokórejčanov postavila do roly odstrašujúceho príkladu, a to nechcem. Možno by som si priala len to, aby si čitatelia uvedomili, že nikto z nás nie je slobodný, kým nie sme slobodní všetci.
Ľudia, ktorých príbehy prinášate, riskovali všetko. Aký odkaz podľa vás nesie ich odvaha pre dnešný svet?
Keď sledujem, ako sa svet radikalizuje namiesto toho, aby sa zjednocoval, často si kladiem otázku, kam sa vytratila odvaha? Pýtame sa, prečo sa Severokórejčania nevzbúria. Ale čo robíme my? Žijeme svoje pohodlné životy na mäkkých gaučoch. Nechceme riskovať nič, čo by narušilo náš pokoj. A to nám často nehrozí ani zlomok z toho, čo Severokórejčanom alebo ľuďom v rôznych konfliktoch či vojnách. Občas si hovorím, že čím lepšie sa máme, tým viac strácame odvahu. A to tvrdím, bohužiaľ, aj o sebe.
Alexandra Jurišová
Nina Špitálníková (1987)
je koreanistka, spisovateľka a dokumentaristka. Vyštudovala koreanistiku na Karlovej univerzite, kde sa dlhodobo venuje výskumu severokórejskej spoločnosti. Je autorkou úspešných kníh Svědectví o životě v KLDR a Severka, v ktorých prináša autentické výpovede severokórejských utečencov a odhaľuje každodennosť totalitného režimu.