Poetka a spisovateľka, literárna vedkyňa, zakladateľka a donedávna aj šéfredaktorka časopisu FRAKTÁL, vydavateľka Stanislava Chrobáková Repar je súčasťou domácej i medzinárodnej literárnej scény už viac než štyri desiatky rokov. Jej kritický a priamočiary hlas pomenúva problémy, o ktorých spoločnosť iba nerada počúva. Porozprávali sme sa s ňou pri príležitosti vyjdenia jej najnovšej fotograficko-textovej básnickej zbierky Torzá.
Poézia bola vždy zvláštna literárna kategória. Na jednej strane básnici, o ktorých sa učíme v školách, a potom tí zvláštni „ľudkovia odtrhnutí od života“, s hlavou v oblakoch… čosi na okraji. Kde je vlastne miesto poézie?
Poézia má veľa podôb, to asi netreba zdôrazňovať. A jej hranice nie je možné taxatívne vymedziť – vo svojej podstate je fluidná, neuchopiteľná, vždy závislá aj od kontextov, v čomsi tajomná a jedinečná. Pokúša sa vysloviť nevysloviteľné, čo sa vzpiera bežným jazykovým registrom, a má na to špeciálne prostriedky, ktoré inde nenájdeme, alebo aspoň nie v takej miere a účinnosti.
Tí „ľudkovia odtrhnutí od života“ majú k nemu, k životu, neraz najbližšie – v jeho skrytých alebo zamlčiavaných podobách. Hoci sa môže zdať, že fungujú ako neriadená strela, bývajú často veľmi zraniteľní. Nemožno žiť naplno zvnútra disciplinujúcich pravidiel, aj preto riskujú a sú nechránení. No čo sa týka miesta poézie v spoločnosti, netreba podľahnúť bežne rozšírenému (seba)klamu, že je to čosi okrajové. Okrajové či skôr pre mnohých nedostihnuteľné to môže byť len svojou výnimočnosťou. Spoločnosť bez poézie by však bola ako lúka bez kvetov – fádna pastvina pre prežúvavce.
Cítite sa ako poetka? Alebo ako literátka? Prekladateľka? Literárna vedkyňa? Kým ste? Asi by som mohol aj pokračovať: Slovenka? Slovinka? Fínka?
Takéto alebo podobné „rozkľúčovanie identity“ nikdy nebolo zásadným problémom môjho života – ani toho kreatívneho, ani toho bežného ľudského, a ani občianskeho. Isteže, môj život bol dosť dynamický, rozpohybovaný geograficky, kultúrne či jazykovo, vo vzťahoch, dokonca aj profesionálne… Ale vždy som tým iba získavala, dokonca aj vtedy, keď som navonok strácala. V zásade je jedno, čo k tebe prichádza, dôležité je, čo s tým urobíš. Ja som všetky svoje „identity“ spojila do jednej – v duchu svojej otvorenej mysle a pulzujúceho srdca, ktoré sa nemenia… Dnes sa taká identita označuje ako „zložená“, ja som o nej už v mladosti premýšľala ako o „multiplikovanej“.
A aj od konceptu identity (tej pevnej, „zabetónovanej“) sa dnes už upúšťa, pretože dôležitá je otvorenosť, a teda cesta, samotný proces. Čiže nie výsledok alebo nejaké navždy zadefinované Ja napríklad pomocou vonkajších kategórií, pozícií či značkovanej príslušnosti. Samozrejme, dôležitá je aj istá integrita, keď sa zmysluplne posúvaš krok za krokom – a ľudsky rastieš. Náš jazyk je úžasný, ale predstavuje aj pascu. Významovú sieť si rád vytvára (na prvú) pomocou polarizujúcich konštrukcií: krásne verzus škaredé, láska verzus nenávisť, čierne verzus biele, muž verzus žena… Ten, kto do nej spadne, myslí ideologicky: skratkovito, účelovo a tvrdo. No ten, kto ju prehliadne, má bližšie k životu i k poézii, napríklad aj k ich škálovaniu…
Vo svojej najnovšej básnickej knihe Torzá ste spojili poéziu a autorské fotografie do magického tvaru, ktorý nenúti čítať, skôr rozjímať. Akoby ste sa chceli zastaviť a potešiť sa, že aj keď nič nemôže byť dokonalé a všetko je plynúce, predsa len má zmysel tu byť. Je poézia obdivovaním „motýľov“ okamihu?
Asi áno… no nielen to. Tá kniha prichádzala na svet dosť dlho, najmä vydavateľsky, a spája v sebe viacero podnetov a foriem. V tom zmysle je vnútorne aj navonok „hybridná“ a určite nie je „iba slovenská a žiadna iná“. Od začiatku som sa vlastne pohybovala uprostred tvorivého konfliktu: kniha mala byť (sama chcela byť) hĺbavá, ale aj radostná, so zmyslom pre veľké, ale aj malé veci… tak azda to vyšlo.
Z môjho pohľadu je znepokojujúca aj upokojujúca zároveň, je čímsi ako rozlúčkou so starým životom aj vstupom do nového. Nijaký okamih nie je len prchavý motýľ, aj keď tak rýchlo uplynie. Sú poetické formy, ktoré na sile okamihu (a jeho dosahu) budujú celý svoj výraz i zmysel – napríklad klasické japonské haiku. Kto túto silu nepozná, stáva sa otrokom času. A kto ju pozná, vie, že iná cesta do večnosti nevedie. A to som neveriaca…
„Rada vstupuješ dovnútra, do situácií, ktoré v sebe skrývajú hĺbkové zrkadlenie…“ – píšete v knihe. Je poézia do istej miery aj terapia?
Fotografie vznikali vo Fínsku, zachytávajú okná domov Vanha Raumy (a to, čo v nich „inscenujú“ ich obyvatelia), ale texty, ktoré sa obrázkami inšpirovali, odzrkadľujú všetky moje životné svety – čiže okrem fínskeho aj môj slovenský či slovinský domov. Nakoniec, už názov Torzá poukazuje na (zdanlivú) nespojitosť rôznych okamihov našich životov, ich diskrétne vyjavovanie, izolované vhľady dovnútra (aj pohľady von) pri každom ďalšom „preľnutí“ obrazu, každom novom vyobrazení – či už vizuálnom alebo literárnom. Nakoniec sa však „okná / svety“ pospájajú a vyjavia plynutie, večne o/tvorenú hru, kontinuum individuálneho jestvovania, súvislú ľudskú stopu… dúfam. Poézia ako cesta k sebauvedomeniu – prečo nie? Ale netreba v nej hľadať danú poetku či básnika, skôr príbeh človeka, jednotlivca… ako sa zrkadlí vo všehomíre.
Nemôžem obísť fakt, že sama ste vždy patrili k angažovaným literátkam. Od osemdesiatych rokov ste boli rebelujúca, kritická, bolo vás v literárnom svete počuť. A napriek tomu som v najnovšej básnickej zbierke Torzá narazil na vetu: Tvoje skromné víťazstvo nad sebou znamená iba to, že nad svetom zvíťaziť nedokážeš.” Rezignácia?
Rezignácia azda nie, skôr rozhorčenie a únava – myslím si, že plným právom. A nepochybne aj zmúdrenie v tom zmysle, že svetu sa dá postaviť rozličnými spôsobmi a každý ten spôsob si vyžaduje iný stupeň zrelosti a zrejme aj inak rozohranú situáciu. V čase mojej mladosti bol svet akoby väčšmi obsiahnuteľný. Mám pocit, že sa s ním dalo „pracovať“ aj vcelku.
Dnes mi pripadá rozbitý, atomizovaný, ale aj – napriek spájajúcim technológiám – prekrútene rozpínavý. A to, čo by mu mohlo najväčšmi pomôcť, aby sa znova spamätal, previazal a vnútorne zocelil, je vo všeobecnosti podceňované a systematicky ničené: kultúra, etika (nie dogmatika!), poznanie, komunikácia.
V takom svete si musí človek iným spôsobom klásť ciele – ja píšem, prekladám a vydávam knihy, tzv. menšinové žánre (no určite nie okrajové), celkom donedávna aj časopis FRAKTÁL. To je to, za čo dokážem niesť zodpovednosť a v čom dokážem nachádzať zmysel i radosť – pre seba aj pre iných. Je však veľa vecí okolo mňa, ktoré sa mi nepáčia, no nemám na ne takmer nijaký vplyv. Istý pocit bezmocnosti, či dokonca márnosti tu je –, ale nie rezignácie. Spolu so svojimi priateľkami-rovesníčkami zároveň odhadujeme, kedy mladšie ročníky o čosi viditeľnejšie opustia svoju komfortnú zónu… ako sme to urobili my pred 35 rokmi.
Ako to myslíte s tou komfortnou zónou? Mám skôr dojem, že sa často obraciame do zóny, v ktorej komfort hľadáme, a nie je to práve literatúra. Viacero literátov skončilo v reklamných agentúrach, rôznych iných zamestnaniach, kde musia byť priam konformní, aby sa uživili, a literatúra sa stala hobby.
Áno, presne tak to myslím. Problémy riešime ústupom do zóny osobného komfortu aj pohodlného konformizmu, s istou ľahostajnosťou k iným aj k sebe samým, ku svojim potenciálom. A ťažko sa z toho potom vyhrabávame, keď treba. Pravdaže, nehovorím len o literátoch. Chápem, že dnešný život nie je jednoduchý (veď kedy bol?), ale predsa len si myslím, že mnohí ľudia podceňujú riziká dnešnej situácie. Nielen tej politickej či bezpečnostnej, ale aj kultúrnej, etickej, medziľudskej… a ekologickej. Veď dnes spolu s planétou horíme, vysycháme, sami prebúdzame k životu naozaj hrozivé živly. Otravujeme si telo aj ducha, strácame svoj pozemský domov, ľudia však najradšej ostávajú uzavretí vo svojej (zatiaľ) bezpečnej každodennosti.
Tie pocity márnosti, ktoré ma občas prepadávajú, vyplývajú z mojej takmer päťdesiatročnej občianskej skúsenosti so Slovenskom a s jeho vývojovou trajektóriou. Doslova si šliapeme po šťastí a zahadzujeme svoje príležitosti. A nejde len o správanie sa politických reprezentácií, ale aj ich prívržencov a voličov. Mlčky (alebo vystatovačne) opúšťame výdobytky slobodného života v liberálnej demokracii, ktorá jediná, už z princípu, dáva šancu všetkým rovnako – aj menšinám, respektíve znevýhodneným skupinám obyvateľstva. A pritom každý z nás je aj nejako znevýhodnený alebo zraniteľný – a ak nie je, tak možno raz bude: ochorie, zostarne, rozvedie sa alebo ovdovie, príde o prácu… Na takú možnosť nepomyslia iba hlupáci – a krátkozrakí politici, tí naveky usalašení na tróne.
Nemyslíte si, že aj slabosti demokracie v tom môžu zohrávať svoju úlohu?
Slabosti demokracie poukazujú na jej nositeľov. No predovšetkým – demokracia nie je o väčšine, ale o konsenze väčšiny s menšinami, tými politickými aj tými nie politickými; je o spoločenskom dialógu. Autokracia ho neumožňuje vybudovať, liberálna demokracia áno.
Autokracia umlčiava každú oponentúru, skutočná liberálna demokracia si ju cení a potrebuje ju. Už len preto, aby mohla naprávať svoje vlastné nedostatky či omyly. Ako vieme, nikto nespadol učený z neba. Namiesto porád a spolupráce sa nám tu však rozmáha politický hyenizmus, ktorý sa uchytil aj inde vo svete: v kritikoch vidíme svojich nepriateľov, ktorých treba zničiť. Prekročených červených čiar tu máme už toľko, že sa nedokážeme hýbať ani nadýchnuť. Nikde však nevidím zástupy znepokojených študentov či mladých ľudí, ktorí by chceli brániť demokraciu a jej ideály, napríklad demokratické pravidlá hry.
Napriek tomu, že tí, čo si ju majú ctiť a majú ju rozvíjať, nám aj jej uštedrujú jednu podpásovku za druhou. Ja som v novembri ´89 takmer nespávala, doma som pritom mala dvojročné dieťa, nevynechala som jediné protestné zhromaždenie, riskovala som vyhodenie z práce, burcovala aj iných. A dnes mám burcovať znova? Niečo mi tu nesedí… Neviem, aký budíček potrebujeme, aby sme – všetci spolu – skočili na nohy.
Paradox je, že na dôchodcov sa tu nadáva ako na Ficových ľudí, a pritom dedičstvo novembra ´89 nesú na svojich pleciach práve oni (mladí si ho zväčša len užívajú). Ak to mám povedať metaforicky, celý život som prežila v drôtenej košeli a stačilo mi. Jednoducho som dospela k poznaniu, že kto si nevie obhájiť svoje práva, ale aj zastať svoje povinnosti, ten si život v slobode nezaslúži. Záhrada takého „záhradníka“ rýchlo vyhynie… a spoločnosť spravovaná takými „správcami“ tiež bude iba chátrať, môžu si lož s pravdou vymeniť miesta hoci aj tisíckrát. Život neoklameš.
Z čoho žije básnik? Alebo poetka… Teraz fakt nemám na mysli duchovnú potravu. Pýtam sa aj preto, že grantový systém na Slovensku, v jeho rámci aj honoráre za knižky sú stále na úrovni almužny, aj to veľmi biednej…
Toto je ďalšia náročná téma. Poviem teda len to, že umelecká literatúra na Slovensku (nie spisba celebrít či komerčné písanie) finančne živorí už viac než pol storočia, teda odkedy si svet pamätám ako-tak autenticky. Systémové zmeny po roku 1989 tomu veľmi nepomohli, skôr naopak: literatúru dostali do područia biznisu. Buď mu slúži a boduje (oná spisba celebrít), alebo mu neslúži, a potom ryje nosom zem (navyše, označovaná za príživníka).
Napomáha tomu aj trápny (seba)klam, že spisovateľ predsa nepotrebuje taviacu pec, orchestrisko s hudobnými inštrumentmi alebo filmové ateliéry s príslušnou technikou – stačí mu pero. Že písať môže hocikde a hocikedy, napríklad po nociach… Pohybujem sa v tom celý život – v rôznych polohách. Ak by sme mali hovoriť o hodinovej mzde (nielen autorov a autoriek, kritikov či umeleckých prekladateľov, ale aj nezávislých vydavateľov, ich redaktorov, knižných grafikov či ilustrátorov…), museli by sme si ju zadefinovať v centoch – čo je v iných profesiách nepredstaviteľné.
Ak sa spisovateľ (spisovateľka) rozhodne pre „slobodné povolanie“, ktoré by ho malo aj uživiť, doslova si na seba ušije búdu a čaká ho (ju) ťažká tortúra: musí sa stonásobne obracať alebo mať krytý chrbát. V tom najlepšom skončí umorený svojimi láskami, v tom najhoršom – opustí svoj prameň.
Píšem o tom vo svojich knihách. V esejistickej knižke Diagnóza L alebo v autofiktívnej próze Balans, ale aj v iných, napríklad v Slovenke na kvadrát alebo v slovinskej zbierke esejí a článkov Agonijasmisla. Tieto témy však nikoho veľmi nezaujímajú a, na počudovanie, ani ľudí z literatúry alebo od médií nie (česť výnimkám!). O systémových súvislostiach tohto problému ani nehovoriac. O podmienkach slovenskej literatúry na svoju (seba)realizáciu a rozvoj by sa dal napísať jeden veľký epos – a nebolo by to radostné čítanie.
Naša verejnosť je však udržiavaná v tragickom nevedomí, vidím to v diskusiách pod niektorými novinovými článkami. V podstate nevie nič ani o súčasnej slovenskej literatúre (umení, kultúre) a jej tzv. infraštruktúre, ani o svojich kultúrnych deficitoch. A ani o svojej obmedzenosti. To, čím si práve prechádzame, s povedaným bezprostredne súvisí… pretože výsledkom je (a ešte len bude) úplná hodnotová dezorientácia.
Mám dojem, že štát, ktorý má „slovo“ už v názve a v ústave sa odvoláva na tradíciu vierozvestcov, svojím spôsobom dobových spisovateľov Cyrila a Metoda, vníma literatúru ako ľahké písačky, ktoré by ani nemuseli byť. Ako vlastne vnímate Slovensko dnes?
Tak trocha ako stratenú vartu – ale, ako vidíte, bojujem s tým, nechcem kaziť náladu ešte aj iným… Nie je však ľahké pozerať sa na to všeobecné zlyhávanie pamäti, kognitívnu malosť (vraj disonanciu), na ten zarážajúci hodnotový úpadok, ktorý postihuje veľkú časť aj nášho obyvateľstva. Ako keby prevládlo „mať“ nad „byť“ – povedané s E. Frommom. Konštatujeme vlastnú zaostalosť, krútime nad ňou hlavou – a nič s tým nerobíme. Alebo robíme, ale len tak naoko, a ďalej kráčame vo svojich vlastných šľapajach.
A vraciame sa tam, kde sme už raz boli: k všeobecnej strate úsudku, stádovitosti, mocenskej diskurzivite. Pravdaže, aj s ostrovmi pozitívnej deviácie – ale teraz ani tak nehovorím o inštitúciách ako o určitých komunitách. Pretože inštitúcie – to je pre dnešné Slovensko ďalší tŕň v päte. Aj tých niekoľko národných, čo fungovali na úrovni 21. storočia, súčasné ministerstvo kultúry ihneď demontovalo. Nehovoriac o tom, že štátne inštitúcie a inštitúty dnes klesli na dno svojej dôveryhodnosti. To je neodškriepiteľné – ale aj nebezpečné.
Práve som si prečítala, že Slovenské literárne centrum, resp. jeho (vzápätí už aj odstupujúci) riaditeľ B. Balogh, uzavrelo zmluvy o spolupráci – napríklad aj s Maticou slovenskou, Jednotou dôchodcov, Spolkom slovenských spisovateľov a so Slovenským centrom PEN… Ďalšia reinkarnácia mečiarizmu? Ten, kto nesleduje pomery na literárnej scéne aspoň niekoľko desaťročí dozadu, nemá najmenšiu šancu pochopiť, v čom je problém.
Niektoré výkladové línie (kultúry, dejín, filozofie a spoločnosti) sme aj v médiách, aj na školách trestuhodne zanedbali a teraz sa nám to vracia. Ľudia strácajú prehľad v dôležitých hodnotových otázkach a témach, na kultúrnych stranách novín však budeme aj naďalej opakovane čítať o zdraví princeznej Kate, nezabudnuteľných tvárach z našich obrazoviek alebo o vystúpení zahraničnej kontroverznej superstar v našich podmienkach…
Pred niekoľkými rokmi ste sa rozhodli vydávať literárny časopis FRAKTÁL. Prečo? Potrebujeme ďalší priestor? Ako sa vyvíja jeho situácia? Ste spokojná s jeho smerovaním?
Literárny trojmesačník FRAKTÁL už nie je v mojich rukách, od januára 2025 prešiel pod iného vydavateľa aj inú šéfredaktorku. Jednoducho, výmena stráží (spojená aj s mojím odchodom do dôchodku). Keď som v roku 2017 z Fínska zakladala občianske združenie Fraktál a jeho vydavateľstvo či redakciu časopisu, potreba nového priestoru bola akútna. To by bolo na dlhé rozprávanie… okrem iného sme vtedy riešili aj otázku nezávislosti literárnych médií – ešte ako redakcia časopisu ROMBOID (ja ako jeho nová šéfredaktorka).
Opakovane sme sa dostávali pod paľbu z vlastného inštitucionálneho brehu – toho vydavateľského. Môj zámer vtedy podporilo množstvo osobností – spisovateľov, prekladateľov, vedcov, kritikov, intelektuálov –, a tak si novozaložený nezávislý časopis FRAKTÁL rýchlo našiel svoj okruh prispievateľov aj čitateľov a získal veľmi slušné renomé. Nemôžem teraz ísť do prevádzkových detailov, ale bolo to vskutku náročné – všetko si manažovať, zabezpečovať (aj finančne), vykomunikovať, zostaviť a zredigovať, a v neposlednom rade obstáť aj kvalitatívne.
Pre istotu len dodávam, že hovoríme o vysokej literatúre, teda nekomerčnej, a preto aj menšinovej. A o one-woman-projekte – lebo tak to na Slovensku chodí, ak sa z knihy nestane (iba!) tovar. Žiadne vydavateľské domy, zamestnaní spolupracovníci, distribučné alebo propagačné agentúry, redakčné alebo skladovacie priestory, služobné vozidlá, nič také. Všetko pekne na kolene a z lásky k vlasti!
Pravda, za tých osem ďalších rokov sa situácia zmenila. V niečom k lepšiemu, v inom k horšiemu. Ak poukážem hoci len na Fond na podporu umenia, tam išlo v poslednom čase všetko dolu vodou. Naša podpora z fondu však bola po celý čas dosť nekonzistentná. A po ôsmich rokoch tvrdej práce je tento rok úplne najnižšia. Nižšia, než keď sme s podporou iba začínali… aj napriek tomu, že o poklony z radov skúsených literátov, dokonca aj mnohých kolegov zo zahraničia, nikdy nebola núdza; pre mnohých bol náš časopis „najprínosnejší“ – to teraz citujem.
Čo je však pikantné, na tom chabom grantovom výsledku (málo povzbudivom pre nové vedenie časopisu) sa nepodpísala Rada FPU, ale odborná komisia. Jej predsedníčka bola – z môjho pohľadu – v jasnom konflikte záujmov. Nuž rozhodli, ako rozhodli: okresali nás a vyzdvihli „konkurenciu“, hoci takto som paralelnú existenciu viacerých časopisov nikdy nevnímala. Ale nie iní…
Za tých osem rokov však vznikli aj nové časopisy, napríklad VERZIA (pre preklad), iné sa zase spamätávali po dlhotrvajúcom lavírovaní (ROMBOID). Myslím si, že publikačného priestoru nie je nikdy dosť. Koľko je divadiel alebo galérií, toľko by malo byť aj časopisov; sú literárnym laboratóriom a zároveň aj živým katalógom literárnej tvorby či myslenia o literatúre. Pravda, literárna obec ako celok ostala aj po desaťročiach od roku 1989 rozdelená.
Neviem napríklad, čo sa deje u „spolkárov“, myslím však, že k potrebnej sebakritike majú ešte vždy ďaleko – súdiac podľa ich reprezentantov v politike či zverejnených podporných stanovísk tejto „stavovskej“ inštitúcie. Vychádza mi to nakoniec tak, že de facto podporujú prebiehajúci inštitucionálny rozvrat v súčasnom umení na Slovensku, a že ich k tomu vedie dosť smutné sebapresadzovanie sa na ruinách jednak kultúrnej infraštruktúry a jednak demokracie. To je fatálne málo pre stavovskú česť, nemyslíte?
Časopis teda prešiel premenou, ako je to však s vašimi zaujímavými knižnými projektmi? Chystáte na tento rok aj niečo nové?
Vo vydavateľstve Fraktál, o. z., dnes pokračujeme už len s vydávaním kníh, prezentáciami FRAKTÁLive a medzinárodným bilaterálnym programom Fraktály SK/SI. Založili sme edície POIESIS, SOPHIA, LARGE… a tiež ABECEDA – nateraz s jediným detským titulom. Nie je toho zatiaľ veľa, ale sú to, podľa mňa, skvosty našej poézie a esejistiky. Celkom nedávno napríklad vyšli výbery z poézie J. Kuniaka – Putovanie ku katedrále, a D. Pastirčáka – Vybrané slová.
Ďalšie tri esejistické interdisciplinárne knihy, pripravované na rok 2025 (autormi sú M. Debnár, I. Čičmanec a P. Getting), narazili na tvrdú realitu, hoci Slovensko podobné (seba)kritické myslenie potrebuje ako soľ. Rada FPU odmietla podporiť tento medziodborový projekt, hoci od odbornej komisie získal veľmi vysoké bodové ohodnotenie. Presnejšie – Rada FPU ho pochovala, a to aj napriek ňou pridelenej almužne (v celkovej výške 1500 eur). To len na Slovensku si môžu nejakí ministerskí funkcionári myslieť, že s 500 eurami podpory možno vydať náročnú knihu v nekomerčnom vydavateľstve, ešte aj v peknej úprave. Alebo nám aj našim autorom jednoducho chceli škodiť a vysmievať sa nám? Neprijala som ani ich peniaze, ani tú arogantnú urážku.
Žiaľ, nevyšli nám ani ďalšie pokusy v rámci fundraisingu. Viaceré fondy a nadácie podporujú všetko možné, čo s knihami súvisí, festivaly, veľtrhy, čítačky, mobility, len ich vydávanie nie. Budeme sa teda musieť pretĺkať, ako sa dá – uvidíme. Slovensko ani len netuší, na akom tenkom vlásku visí jeho národná literatúra, myslím si však, že ho to ani nezaujíma. Hlavne že máme národovectva plné ústa, ba ideme sa ním priam zadusiť. Najnovšie na vidieku, kde sa majú ľudia vracať k „vidieckemu spôsobu života“ a „tradičným hodnotám“. Čítať si môžu kalendárové ročenky, prípadne Bibliu, internet bude zakázaný. Neviem, neviem, či tí Slováci niekedy ožijú pod ťarchou vlastných hromo-bleskov.
Martin Kasarda
Stanislava Chrobáková Repar (1960)
je slovenská a slovinská autorka, prekladateľka a literárna vedkyňa, vydavateľka, editorka, redaktorka a organizátorka kultúrnych podujatí. Pôsobila na Univerzite Komenského v Bratislave, Slovenskej akadémii vied a na Univerzite v Novej Gorici v Slovinsku, od r. 2001 pracuje a tvorí v slobodnom povolaní. Píše v slovenčine aj slovinčine, doteraz publikovala 32 autorských kníh a monografií a okolo 30 knižných prekladov. Na Slovensku dnes vedie vydavateľstvo Fraktál, o. z. , ktoré sa orientuje najmä na poéziu, esejistiku a kritickú reflexiu literatúry, a tiež buduje mosty medzi slovenskou a slovinskou literatúrou a kultúrou. Po r. 2000 žila dlhodobo v Slovinsku aj vo Fínsku.
