Lipský knižný veľtrh – rady na všetko
Hlavným hosťom knižného veľtrhu v Lipsku (27. – 30. marca 2025) bolo Nórsko a počas štyroch dní na ňom bolo možné stretnúť a zažiť viac ako 50 nórskych autorov a autoriek. Okrem iných aj Johana Harstada a Karla Oveho Knausgårda.
V Lipsku sa na knižný veľtrh z hlavnej stanice dá najlepšie dostať električkou. Ani sme sa nemuseli príliš rozhliadať, na správnu zastávku nás neomylne nasmerovali zástupy preoblečených nadšencov smerujúcich na Comic-Con – ten sa tento rok s knižným veľtrhom spojil. V cene jednej vstupenky tak bolo možné navštíviť obe obľúbené podujatia.
Zdieľané však bolo skutočne všetko – nekonečné rady pri vstupe na výstavisko, rady na toalety, rady na kávu, jedlo, rady na električku či vlak, keď sa chcel človek z výstaviska dostať… rady, rady, rady. Hodinu človek postojí, aby sa vôbec dostal dnu, 20 minút, keď potrebuje pokryť ktorúkoľvek zo základných potrieb. O výstavných stánkoch, v ktorých bola ustavičná tlačenica bez ohľadu na to, či sa chcel návštevník zúčastniť na programe, mal dohodnuté stretnutie s niekým z vystavujúcich alebo si chcel „len“ prezrieť knihy, nevraviac.
Otázny zámer spájať literárne žánre
Zámer legitimizovať komiksy, manga, fantasy a príbuzné žánre ako relevantnú súčasť literárneho kánonu kvitujem. Otázne však je, či spájanie podujatí tohto typu je tou správnou cestou. Minimálne kapacitne to v Lipsku tento rok úplne nezvládli. Rovnaký zážitok ako bežné návštevníctvo si navyše odniesli aj autori a autorky a ďalšie účastníctvo odbornej verejnosti, ktoré na veľtrh prišlo pracovne či pre networking – dostať sa dnu museli rovnakým vchodom, a nie vždy sa im to podarilo načas. V piatok tak napríklad muselo byť niekoľko dopoludňajších sprievodných podujatí posunutých na neskôr, pretože účinkujúci sa jednoducho na scénu nedostali včas, napriek tomu, že na výstavisko dorazili s hodinovým predstihom.
Hlavný hosť – nórska literatúra
Sama som sa na druhý najväčší nemecký knižný veľtrh vybrala za nórskou literatúrou. Práve Nórsko bolo tento rok hlavným hosťom veľtrhu a počas štyroch dní na ňom bolo možné stretnúť a zažiť viac ako 50 nórskych autorov a autoriek. Výber bol rôznorodý a reprezentatívny – predstavili sa bestselleristi a medzinárodné hviezdy ako Karl Ove Knausgård, Maja Lunde či Simon Stranger, ale aj úspešní začínajúci či menej známi autori a autorky ako Oliver Lovrenski či Linn Strømsborg. Miesto dostala literatúra pre deti aj mládež, komiksy, historické aj detektívne romány, trilery, poviedky aj krásna či náučná literatúra.
Na veľtrhu však bol opäť problém s kapacitou – hoci Nórsko malo vzdušný a relatívne priestranný stánok priamo v strede jednej z výstavných hál, pri programovej frekvencii čo pol hodina, to iný literárny hosť či hostka zažívalo návštevníctvo prevažne tlačenicu a frustráciu, nie príjemný zážitok zo spoznávania nových literárnych krajín.
Večer s Johanom Harstadom a Karlom Ovem Knausgårdom
Čo sa však organizátorom nepodarilo priamo na výstavisku, to sa podarilo pri sprievodnom programe na iných scénach v meste. Konkrétne Nórsko si bolo možné každý večer a takmer počas celej nedele užiť v interdisciplinárnom priestore starého divadla Schaubühne Lindenfels. Jedinečná scéna s atmosférou, výbornou organizáciou a napospol dobre vymysleným programom a zaujímavo nakombinovanými hosťami a hostkami.
Osobne som si užila najmä večer s dvomi z mojich najobľúbenejších nórskych autorov – Johanom Harstadom a Karlom Ovem Knausgårdom. Oboch pripravene a živo moderoval Thomas Böhm. Pozoruhodný bol aj koncept diskusie, ktorý nepochybne dovoľovala relatívna blízkosť nórčiny a nemčiny, ako aj vysoká miera porozumenia angličtine: Thomas kládol (pomerne dlhé a rozvité) otázky v nemčine, v prípade potreby na záver len stručne zhrnul podstatu otázky jednou vetou v angličtine; autori odpovedali slobodne a voľne v angličtine, čo opäť Thomas veľmi stručne zhrnul na záver jednou nemeckou vetou a plynule pokračoval ďalšou otázkou. Rozhodne nešlo o prísne a poctivé tlmočenie, skôr o organický, multilinguálny rozhovor – a fungovalo to.
Autor a jeho prekladateľka
Konkrétne Johan Harstad bol jedným z hlavných ťahúňov môjho osobného programu. Minulý rok vo vydavateľstve BRaK vyšiel môj preklad jeho výnimočnej zbierky poviedok Záchranka a nechcela som si dať ujsť príležitosť konečne sa s ním stretnúť osobne a porozprávať sa nielen o tvorbe, ktorú už môže poznať aj slovenská čitateľská obec, ale aj o jeho ďalších dielach či tvorivosti v širšom zmysle slova. Johan Harstad totiž nie je len spisovateľom, ale aj grafikom, navyše sa motá aj okolo hudby.
Poviedková zbierka Záchranka, ktorá je svojím spôsobom až románová, keďže jednotlivé poviedky prepája nielen motív záchranky, ale aj jednotlivé postavy a ďalšie motívy či symboly, vyšla v nórčine už pred 22 rokmi. A hoci v konkrétnostiach (Nokia, teletext…) sa môže javiť neaktuálnou, prežitky, pocity a životné situácie, ktoré opisuje, sú univerzálne. Nielen z pohľadu časového, ale aj geografického. „Túto zbierku som napísal veľmi organicky, nemal som premyslený zložitý koncept, jednoducho som písal a takto to vyšlo. Mnohé v nej spoznávam aj dnes, ale napriek tomu z nej mám pocit cudzosti – je to pre mladícky optimizmus, ktorý v nej napriek všetkému cítim a ktorý mi dnes už nie je vlastný,“ spomína Johan Harstad na Záchranku.
Johanova mama bola zdravotná sestra. Práve v nemocnici, kam za mamou v detstve chodieval, sa so záchrankami stretol prvý raz a zrejme niekde tam sa zrodil námet príbehov rôznych ľudí, ktorých životy záchranka prepája. V nemocnici sa prvý raz stretol aj so smrťou. Neskôr zase brigádoval na cintoríne, kde kopal hroby – aj tento motív možno nájsť v jednej z poviedok. „Moja tvorba sa spravidla začína nejakou banálnou myšlienkou,“ vysvetľuje Johan Harstad. „Dostanem nápad a pohrávam sa s ním, len postupne sa mu snažím nájsť správny hlas. Napísanie textu mi tak môže trvať aj celkom dlho. Obvykle však začínam jedinou myšlienkou, slovom či vetou. Len zriedka je za mojím písaním od počiatku konkrétna téma. Tá sa odhalí až neskôr.“
Novšie knihy Johana Harstada sú stále hrubšie a hrubšie. „Baví ma písať rozličné texty. V tom je sila, nebáť sa písať odlišne. Skúšať, hľadať. Viem písať krátke texty, ale v tých dlhých sa skrýva veľa slobody. Človek si môže viac dovoliť. Navyše sa obávam, že ľudstvo stráca schopnosť sústredenia. A tak si užívam dlhé knihy teraz, kým je ešte nádej.“ Rozprávame sa na strešnej terase hotela, pod nami podvečerné Lipsko. Obaja sme z veľtrhu unavení, ale rozhovory ako tento dávajú podobným podujatiam zmysel. A tak si užívame dlhý rozhovor, nerušení davmi výstaviska.
Eva Lavríková