Slovenskí čitatelia ho poznajú ako autora dvoch kníh o viedenskom vyšetrovateľovi Leopoldovi von Herzfeldt z konca 19. storočia, ale napísal aj sériu kníh o Faustovi alebo katovej dcére (vyšli v českom preklade). Je potomkom katovskej dynastie Kuislovcov a nie je to preňho len zaujímavá perlička o predkoch. „Ak prídete za vydavateľom s tým, že ste potomkom katovskej dynastie a chcete o nich napísať, tak ich máte zaháčkovaných,“ hovorí o svojich autorských začiatkoch nemecký spisovateľ Oliver Pötzsch.

Na vašej webovej stránke máte heslo – História píše najlepšie príbehy. Ako si ich vyberáte? Sú niečím definované? A čo je váš vklad?

Povedal by som, že tak 20 až 30 percent toho, čo píšem v knihách, je pravda. Keď to po mne číta moja manželka, hovorieva mi, ale toto nemyslíš vážne, to nemôže byť pravda. A ja ju presviedčam, ale áno, toto je pravda, to som si nevymyslel. Napríklad, pozrite sem, na tento prášok z múmie… Príbeh za ním je taký, že to bol kedysi všeliek. Dal sa kúpiť v lekárňach, určite aj na Slovensku, až do začiatku dvadsiateho storočia. A asi si viete predstaviť, že nebolo dosť faraónov na prášok pre celú Európu. V Egypte to preto vymysleli tak, že na púšti sušili mŕtvoly, z nich narobili takýto prášok a ten potom dovážali do Európy, kde sa dal kúpiť normálne v lekárňach – to je príklad príbehu, ktorý je pravdivý, aj keď tak na prvý pohľad nepôsobí. Viac sa o ňom dočítate v jednom z mojich románov.

Mňa by zaujímalo, kde ste zohnali tento konkrétny prášok?
Popravde, myslím, že ma tak trochu podviedli, lebo to vonia po čokoláde. Ale asi by som mal problém dostať to cez colnicu.

V Nemecku však máme veľa múzeí, kde skutočný prášok z múmie môžete vidieť.
Okrem toho, ako asi viete, pochádzam z katovskej dynastie a píšem knihy aj o rodinnej histórii, takže viem, že kati prišli k veľkým peniazom vďaka tomu, že predávali do lekární tuk mŕtvych odsúdencov. Tak sa to proste vtedy robilo. A to je ďalší príklad, že história píše najlepšie príbehy.

Aké sú pozitíva a zradné miesta literárnych príbehov, ak si vyberáte známe skutočnosti a historické postavy a udalosti? Nelimituje vás známa pravda?

Nie sú žiadne zradné miesta. Často sa ma to pýtajú i začínajúci autori, či nie je príliš riskantné písať o skutočných ľuďoch, ale ja si myslím, že nie. Možno ak píšete o ešte žijúcich ľuďoch, mohli by vás zažalovať, ale predlohy mojich postáv už nežijú a ja píšem romány a v nich predkladám svoju interpretáciu.

Ide najmä o očakávania čitateľov. Ak si kúpim knihu o Abrahámovi Lincolnovi s obálkou, ktorá pôsobí dojmom, že ide o serióznu biografiu a ja sa do nej začítam a zistím, že Lincoln je v tej knihe lovcom upírov, pravdepodobne budem sklamaný, ale keď pôjdem do kina na film Abraham Lincoln – lovec upírov – a Lincoln v ňom bude lovcom upírov, bude to úplne v poriadku.
Myslím, že ľudia očakávajú od mojich kníh dobrý rešerš. V každej knihe mám dlhý doslov, kde vysvetlím, čo je pravda a čo som si vymyslel. Nedávno som sa rozprával s kolegom, spisovateľom Danielom Kehlmannom a ten mi  povedal, že polovica z toho, čo píše v knihách, nie je pravda – a nikoho to netrápi.

V slovenskom jazyku vyšli dve vaše knihy – Hrobárov almanach a Hrobár a dievčina. Obe sú z 90. rokov 19. storočia a z Viedne. Čím vás toto obdobie zaujalo? Začiatkami modernej kriminalistiky? Do tohto obdobia patria aj knihy A. C. Doyla o Holmesovi…

Vždy som chcel napísať príbeh v štýle Conana Doyla – jednoducho preto, že milujem Sherlocka Holmesa, takže áno, priznávam, to bol jeden z dôvodov. Ale potom tu bol i ten dôvod, že som chcel napísať príbeh z čias počiatkov kriminalistiky, a to je práve rok 1893. A ten počiatok nenastal, ako by ste si mohli myslieť, vo veľkomestách ako Londýn či New York, a dokonca ani nie vo Viedni. Všetko sa to začalo v malom rakúskom meste Graz, kde vyšetrovací sudca Hans Gross napísal príručku zahrňujúcu všetky dovtedajšie známe metódy kriminalistického vyšetrovania. Mohli ste sa v nej dočítať, ako zistiť prítomnosť jedu alebo ako odlíšiť, či ide o ľudskú krv, alebo o zvieraciu, obsahovala tiež základy balistiky, metódy, ako zabezpečiť miesto činu a podobne. A táto kniha, vo svojom asi 35. vydaní, je stále používaná FBI.
A môj inšpektor je práve z Grazu a s touto knihou a týmito novátorskými poznatkami ide do Viedne a samozrejme, narazí na neochotu vybočiť zo zabehaných postupov a nedôveru.
Preto sa moje príbehy odohrávajú koncom 19. storočia, pretože pre mňa, a dúfam, aj pre mojich čitateľov, je veľmi zaujímavé zistiť, ako sa to všetko začalo.

Ako sa staviate k moderným detektívkam štýlu CSI?

Ale áno, mám rád aj tie. Napríklad písal som aj sériu Katova dcéra, ktorá sa odohráva v 17. storočí, ale chcel som napísať konečne niečo, kde sú postavy, ktoré sedia v kancelárii a môžu si zatelefonovať, a majú pištole, ktoré aj naozaj strieľajú, a to sa tu dalo, keďže počiatky tohto všetkého siahajú až sem, do konca 19. storočia. Takže hoci séria Hrobárov almanach je historický príbeh, svojím spôsobom je i veľmi moderný.

Prečo ste si za dejisko príbehov vybrali Viedeň a nie napríklad Berlín alebo Mníchov, odkiaľ pochádzate?

Možno to nie je také vžité na Slovensku, ale u nás v Nemecku nazývame Viedeň mestom smrti. Je aj taká pieseň nazvaná Smrť musí byť Viedenčan. A vo Viedni je aj jeden z najväčších cintorínov v Európe, takže možno aj preto my Nemci vnímame Viedeň ako mesto smrti…

Zaujímavou líniou deja oboch „hrobárskych“ kníh sú antisemitské prejavy policajtov – s čím sa musí vyrovnávať hlavný hrdina inšpektor Leopold von Herzfeldt. Mierite tým na nadčasovosť tohto fenoménu?

Je dôležité povedať, že antisemitizmus týchto čias bol iný ako antisemitizmus druhej svetovej vojny. Antisemitizmus sa začal rozvíjať pomaly, nenápadne a je dôležité pochopiť, k čomu nakoniec vedie. Napríklad jedna postava z mojej knihy Paul, Leopoldov kolega, je antisemita. Nemá Leopolda rád, má rôzne narážky na Židov, ale nie je monštrum, je dobrý policajt a s Leom dokáže spolupracovať. A ľudia mi vyčítajú, že nie je monštrum. Ale o to ide, ak antisemitov budeme vykresľovať ako monštrá, veľmi ľahko vytesníme fakt, že sú súčasťou nás, bežnej spoločnosti, a že antisemitizmus je problém, ktorý sa nás týka a týka sa nás i v súčasnosti. Práve teraz som čítal, že židovská časť spomínaného viedenského cintorína bola poškodená, v súvislosti s tým, čo sa teraz deje na Blízkom východe. Vezmite si, že ja píšem príbehy z 19. storočia, v ktorých figuruje antisemitizmus, a teraz niekto zničí židovský cintorín… Takže vidíte, žiaľ, je to stále aktuálne.

Na webe o svojom hľadaní sa píšete: „Niekedy to jednoducho trvá trochu dlhšie, kým zistíte, čo vlastne chcete. Som rád, že sa mi to podarilo v tomto živote.“ Dali vám niečo aj slepé uličky? Štúdium nemčiny a žurnalistiky? Pomohli vášmu autorskému štýlu?

Určite. Ja som sa vždy chcel stať spisovateľom, ale v Nemecku neexistuje nič také ako štúdium spisovateľstva. A tak som si povedal, že dobre, pôjdem na žurnalistiku do Mníchova. Hlásilo sa tam asi tisíc ľudí a brali len hŕstku a ja som bol jediný, kto predtým nepracoval pre noviny, ostatní boli takí, že brigádoval som v Spiegli alebo hentam, alebo onam. A ja som im akurát mohol povedať, že hrám v rockovej kapele. Nemal som žiadne novinárske skúsenosti. Proste chcel som sa stať spisovateľom a písať fantasy romány. Ale zafungovalo to.

A žurnalistika ma naučila, že je dôležité mať dôkladný rešerš a do finálneho textu dať len časť z neho. A tak je to aj s knihami. Potrebujete veľa rešeršovať, ale nikdy neurobte tú chybu, že všetko dáte do knihy. Čitateľ si to všimne. A keď má čitateľ pocit, že ste učiteľ a nie spisovateľ, tak ste skončili.

A samozrejme, naučil som sa pracovať s jazykom a získal som niečo ako profesionálny prístup k vydavateľom a redaktorom. Akurát včera som sa rozprával so šéfkou vydavateľstva, v ktorom vychádzajú moje knihy, a ona mi povedala, že sú dva druhy spisovateľov. Jedni, ktorí dajú knihu vydavateľovi s tým, že nech sa neopovažuje zmeniť čo i len slovko. A potom sú takí ako ja, že tu je rukopis a poďme sa o tom porozprávať. A toto je myslím profesionálnejší prístup a je to niečo, čo som sa naučil v novinárskej profesii, lebo tam to bolo vždy o diskusii a spolupráci…

Ako ste sa teda dostali od fantasy románov k historickým detektívkam?

Vždy ma veľmi zaujímala história, nikdy som ju neštudoval, ale od detstva som čítaval časopisy o histórii. V nemčine máme pre príbeh a pre dejiny to isté slovo – Geschichte. A pre mňa sú dejiny proste príbehy. Aj keď moje decká prišli zo školy a prevracali oči, že dejepis, to je nuda, tak som im hovorieval, ako to môže byť nuda, veď sú to príbehy.

Ale píšem aj young adult sériu a to je fantasy, pretože som si chcel splniť sen – vyšiel som z fantasy prostredia, ako dieťa som čítal veľa fantasy. A hrával som Dungeons & Dragons! Myslím, že aj môj cit pre rozprávanie príbehov sa formoval práve pri tejto hre. A inak, stále to hrávam.

S vašimi deťmi?

Tie so mnou museli hrávať od štyroch rokov, ale teraz študujú v zahraničí. Hrával som napríklad aj s deckami zo susedstva. Predstavujem si, ako tie decká potom prišli domov a rodičia sa ich pýtali, kde boli, oni že u pána Pötzscha, zabíjali sme orgov…

Počkaj, počkaj, Pötzsch? To je ten z tej katovskej dynastie…?

Presne! Asi by si ma mal zoznámiť s tým pánom Pötzschom, si hovorili! Teraz však hrávam so svojou starou partiou a sme už všetci páni v rokoch a v okuliaroch a ledva na to vidíme, ale aj tak si to užívame… Moja žena hráva namosúreného trpaslíka.

A koho hrávate vy?

Samozrejme čarodejníka.

Píšete, že katovská dynastia Kuislovcov siaha mnoho generácií do minulosti, čo je skvelý marketingový prvok. Ako vás ovplyvnila táto informácia, ak vôbec?

Musím poďakovať svojim predkom. Možno som dobrý spisovateľ a viem rozprávať príbehy, ale to nestačí. Keď idete za vydavateľom, potrebujete niečo špeciálne. Keby ste za nimi prišli s tým, že máte v pláne napísať fantasy o orgoch bojujúcich proti elfom, pravdepodobne by vás s tým vypoklonkovali. Ale keď za nimi prídete s tým, že ste potomkom katovskej dynastie a viete, títo kati, to vám boli veľmi zaujímavé postavy, a ja by som o nich chcel napísať – už ich máte zaháčkovaných…
Takže ďakujem predkom. Toto mi otvorilo dvere a potom som už mohol písať, čo som chcel.

Z vášho humoru, trochu čierneho a celkovo z prístupu k životu mám pocit, že v tom, z akej rodiny pochádzate, je aj niečo iné, niečo zakódované v DNA alebo v rodinnej histórii…

Možno áno. A viete čo, v našej rodine máme veľmi veľa umelcov, moja prateta bola prvou ženskou maliarkou na mníchovskej univerzite, môj prastrýko napísal asi tridsať kníh, len tak pre seba, nič z toho nebolo publikované, praprababka písala divadelné hry… a takto by som mohol pokračovať. Môj otec je psychoanalytik a možno keby ste sa ho spýtali, povedal by vám, že je tam spojenie medzi pôvodom v katovskej dynastii a potrebou umeleckého vyjadrenia sa.

Odcitujem vás – „Byť spisovateľom mi dáva príležitosť vyvrátiť niektoré z najbežnejších klišé a trochu zlepšiť rodinný imidž.“ Ktoré sú tie klišé a ako ste rodinný imidž zlepšili? Reagujú ľudia teraz inak na vašich predkov?

V literatúre alebo vo filme majú kati väčšinou veľmi krátke vystúpenie, skrátka zlý chlapík v maske niekoho popraví a potom sa zarehoce. HAHAHA. A to je všetko. Málo sa vie o tom, že boli liečiteľmi, čo je veľmi zaujímavé, jedna ruka popravuje, druhá lieči… Napríklad mnohí kati sa po tom, ako sa postupne toto povolanie rušilo, stali lekármi. V mojej priamej línii sú všetci lekári, ja som jediný nelekár.
Možno aj preto sú napríklad moje knihy také populárne v Amerike, lebo pripomínajú ich americký sen, od umývačky riadu k miliónovému bohatstvu. Tak ja som prešiel od kata k spisovateľovi.

Ako vyzeralo vaše štúdium postavy stredovekého kata, rešerše pred písaním? Aké boli vaše pramene? Napísali ste o tom aj knihu Na stope katovej dcére…

Prvým zdrojom bol archív bratranca môjho starého otca, pretože on urobil celý rodinný výskum. To mi veľmi pomohlo. Potom som šiel do mesta, odkiaľ moji predkovia pochádzajú, a tam som pátral po archívoch, navštevoval múzeá, rozprával sa s ľuďmi. A tiež som veľa chodil. Myslím pešo. Pretože som chcel cítiť vzdialenosti. Niekedy sa ľudia asi aj čudovali, lebo som kráčal popri diaľnici a asi si klepali na čelo, ale ja som chcel vedieť, aká bola vzdialenosť napríklad z jednej dediny do druhej.
Trochu to pripomína prácu skutočných kriminalistov…
Svojím spôsobom to aj je určitý druh kriminalistickej práce. A pri tom kráčaní som navyše mohol vymýšľať svoje príbehy.

Vydali ste cestovného sprievodcu po miestach svojich románov – na čo sa sústreďujete v tejto knihe? Nie je riziko, že odhaľujete veľa o historickom pozadí vašich kníh? Nemá čitateľ potom pocit, že váš vklad do príbehu nie je až taký dominantný?

Ľudia to milujú. Dával som týchto sprievodcov od začiatku do svojich kníh, keďže si robím taký dôkladný rešerš, a ako som povedal, je chybou dávať to do deja, takže to dávam do turistického sprievodcu. A dostával som na to veľmi dobré reakcie, takže som v tom pokračoval. Počas covidu som z toho spravil sprievodcu, ľudia sa mi ozývali, posielali mi fotky z miest, ktoré tam boli spomínané. Občas so svojimi čitateľmi robím túry po miestach svojich kníh a ľudia to milujú.

V niektorých knihách vystupuje postava Fausta – čo spája a čo odlišuje vášho Fausta od toho, ktorého poznáme z Goetheho?

Tak toto bude dlhé interview, lebo o Faustovi môžem hovoriť hodiny a hodiny. Som jeho veľkým fanúšikom. Nuž ale ako chcete.
Vždy ma Goetheho Faust fascinoval, ale naozaj som ani netušil, že skutočne existoval alchymista, čarodejník v 16. storočí. A bol vtedy veľmi známy… A počas jedného zo svojich alchymistických experimentov sa vyhodil do vzduchu. A toto je pravda. A ľudia si o ňom potom rozprávali historky, písali sa o ňom knihy, nielen v Nemecku, ale aj vo Veľkej Británii. Christoper Marlowe, súčasník Shakespeara, si prečítal preklad jedného takéhoto príbehu o Faustovi a povedal, toto je dobré, a napísal hru… A táto hra bola vo Veľkej Británii taká populárna, že sa dostala až do Nemecka. A o sto rokov neskôr si malý chlapec menom Johann Wolfgang na trhu vo Frankfurte pozrel jednu takúto bábkovú hru a učarovala mu. Ja som napísal román o skutočnom Faustovi, teda na základe reálnych faktov, ktoré sa o ňom zachovali. U nás v Nemecku sa veľmi často cituje z Goetheho Fausta, ja to robím tak často, že rodinu privádzam do zúfalstva. A neskutočne ma bavilo používať tieto citáty v knihe v iných kontextoch. Na konci vo vysvetlivkách sa potom čitateľ dozvie, odkiaľ daný citát pochádzal.

Ste veľmi úspešným autorom bestsellerov – ako na vás pôsobí tento fakt? Ako sa bránite tomu, aby ste boli so sebou príliš spokojný?

Som predsa Nemec! A všetci Nemci sú Faust. My nikdy nie sme spokojní. Nikdy!

Oliver Pötzsch (1970) je nemecký spisovateľ a režisér. Je potomkom rodiny Kuislovcov, ktorí boli od 16. do 19. storočí najslávnejšou katovskou dynastiou v Bavorsku. Na Slovensku mu vyšli dve knihy o viedenskom inšpektorovi Leopoldovi von Herzfeldt (Hrobárov almanach, Ikar 2022; Hrobár a dievčina, Ikar 2023), ktorý na konci 19. storočia zavádza do vyšetrovania moderné kriminalistické techniky. Napísal aj dvojdielnu sériu o Faustovi a ságu o katovej dcére.