Nie všetok hlad cítime v žalúdku. Niekedy hladuje duša a telesná schránka je len akýmsi zavádzajúcim odrazom tohto trápenia. Slovenská autorka Paulína Feriancová vo svojej najnovšej publikácii Hladná duša rozpráva príbeh šestnásťročnej Henriety, ktorá sa postupne dostáva do osídel anorexie. Kedy sa problém stáva problémom a kedy treba vyhľadať odbornú pomoc? Je možné otvoriť oči človeku, ktorý uveril vlastnému predstieraniu?
Spomínate si na moment, keď vám zišlo na um: „Toto je príbeh, ktorý musím rozpovedať“? Čo sa vo vás vtedy odohrávalo?
Nápad, že z niečoho takého môže byť kniha, vo mne žil veľmi dlho. Omnoho dlhšie, ako konkrétny moment, ktorý ma presvedčil, že už je čas. Sama som si prešla poruchou príjmu potravy a priznám sa, nie som príliš odvážny človek. Niektoré veci sú pre mňa také osobné, že som si dlho nedovolila ich vysloviť. Nakoniec však vo mne zvíťazilo presvedčenie, že moja skúsenosť nemohla byť samoúčelná. Povedala som si, že ak aspoň niečo z toho, čo som sa naučila, dokážem posunúť ďalej a ukázať, že sa to dá prekonať, stojí to zato. Pretože najdôležitejšie je zatiahnuť ručnú brzdu včas.
Poruchy príjmu potravy sú dnes v trende. Aj Henrieta je nútená spĺňať istý ideál krásy a odsudzovať vlastné nedostatky práve pod tlakom spoločnosti.
Henrieta sa nachádza vo veľmi nešťastnej situácii, a navyše je príliš ovplyvniteľná svojím okolím. Viem si teda živo predstaviť, ako by to vyzeralo, keby som ja vyrastala v čase sociálnych sietí a všadeprítomného online sveta. Hoci môj príbeh sa odohral ešte pred tridsiatimi rokmi, tlak spoločnosti bol citeľný už vtedy. Mne stačili dva či tri módne časopisy, aby som nadobudla pocit nedosiahnuteľného štandardu a postupne sa sama pred sebou zhadzovala.
A to sa ani zďaleka nedá porovnať s tým, na akom bojisku zápasia súčasní tínedžeri. Najhoršie však je, že mediálny tlak a krutosť, ktoré dnes už nikto poriadne nerieši, sú tiché a nenápadné. Presne ako anorexia. Je ako plyn, ktorý necítiť, ale uniká. Čoraz toxickejšia, až môže byť smrtiaca. Preto, keď som sa rozhodla, že sa tejto téme budem knižne venovať, vedela som, že odraz doby a spoločenský nátlak budú jej nosnými komponentmi.
Literatúra má moc otvárať diskusiu o tabuizovaných témach. Majú mladí ľudia záujem rozprávať sa o problémoch, ktoré ich trápia?
Pohybujem sa medzi mladými takmer denne. Nielenže som hrdá mama, ale so svojou predchádzajúcou tvorbou som sa dostala aj do škôl. A tam som si všimla jeden dôležitý moment. Keď počas besedy vo vyšších ročníkoch otvorím problematiku, ktorej sa venujem v Hladnej duši, zrazu všetci stíchnu. A kým dovtedy sa vždy našla skupinka detí, ktoré tam boli takpovediac nasilu, táto téma je taká silná, že všetci začnú počúvať.
Zisťujem, že deti sú málo vyrozprávané, často sa nemajú komu zveriť, pretože pre ne na to nevytvárame bezpečný priestor. Ak pedagóg odíde z triedy, je až neuveriteľné, aké témy dokážu medzi sebou otvoriť. Beseda o knihách sa tak razom dokáže otočiť na úplne inú diskusiu. A to je problém, o ktorom by sme sa mali ako spoločnosť začať rozprávať. O tom, ako sme sa navzájom odstrihli, ako sme sa vzdialili aj od takej banálnej veci, ako sa dobre a výživne najesť.
Predpokladám, že kniha je teda určená najmä dospievajúcemu čitateľovi…
Túžila som ju napísať pre hoc aj jedného človeka, ktorý si niečím podobným prechádza. Ale áno, Hladná duša je písaná primárne pre mladých dospelých, i keď spektrum ľudí, ktorí poruchou príjmu potravy trpia, je široké. Zároveň som tam však mienila zakomponovať aj drobné odkazy pre rodinu, pedagógov a odborníkov, aby si viac všímali svoje okolie. Ľudia s poruchami príjmu potravy sú totiž výborní herci. Dokážu urobiť čokoľvek, aby svoj stav mohli zamaskovať.
Aké signály by si mohol človek všimnúť u svojho okolia, ak má podozrenie, že niekto trpí poruchou príjmu potravy?
Existuje našťastie množstvo drobných signálov, ktoré, ak ich včas zachytíme, môžu niekomu zachrániť zdravie, v extrémnych prípadoch možno aj život. Rovnako ako v knihe sú však dobre skryté pod maskou človeka, ktorý vie výborne predstierať. No dajú sa zachytiť. To, že niekomu ešte nehrkocú kosti a nezapadajú lícne jamky, neznamená, že nezápasí s vážnymi problémami. Vypozorovať sa dá napríklad rednutie vlasov, zhustenie ochlpenia na rukách, kazenie zubov, nepravidelnosť v stravovaní, chýbajúca menštruácia či náladová melanchólia.
Významnú úlohu v procese postupnosti poruchy hrá v príbehu aj disharmonické rodinné prostredie a kolísajúci vzťah Henriety s matkou. Ako ste pristupovali k vykresleniu tejto dynamiky?
Hoci som námet čerpala z vlastnej skúsenosti, rodinné zázemie Henriety je čisto fiktívne. V mojom prípade to síce tiež nebolo jednoduché – so sestrou nás vychovávala len mama, otec nás v istom okamihu opustil –, no dôvody, ktoré viedli k rozvoju poruchy u mňa, neboli totožné s tými, ktoré zažíva Henrieta. Pravdou však je, že práve absentujúci otec, či už fyzicky, alebo mentálne absentujúci, môže byť jedným z hlavných spúšťačov ochorenia. Rovnako aj dominantná mama či príliš veľký tlak na výkon dieťaťa. Je to však veľmi individuálna vec a z pozície laika to nedokážem s istotou pomenovať.
Spolupracovali ste pri písaní knihy s odborníkmi?
Áno. Mala som možnosť konzultovať tému s psychiatrom. Bol mi ochotný venovať čas a potvrdiť mnohé úvahy, no jedným údajom ma úplne zaskočil. Povedal, že sa mu do ambulancie vracajú ženy po štyridsiatke, ktoré v minulosti zažili istú formu poruchy príjmu potravy, no s pribúdajúcim vekom a telesnými zmenami do toho padajú nanovo. Rovnako zarážajúce je, že niektoré ženy zažívajú prvé problémy s jedlom práve v období menopauzy. Je to znepokojivá informácia, pretože v spoločnosti sa o tom takmer vôbec nehovorí.
Spolupracujem s občianskym združením Chuť žiť, ktoré zastrešuje psychológov, psychiatrov a odborníkov, ale aj ľudí, ktorí poruchou príjmu potravy prešli. V blízkej budúcnosti plánujeme navštevovať školy a šíriť osvetu o PPP na stredných školách, ale aj na druhých stupňoch základných škôl. Dôvetok k mojej knihe spracovala práve zakladateľka tohto združenia Valentína Sedileková, ktorá si PPP prešla i na vlastnej koži. Posledné stránky Hladnej duše teda obsahujú veľmi ľahko pochopiteľný sumár toho, kedy sa problém stáva problémom a kedy treba vyhľadať odbornú pomoc. Keby moju knihu niekto chytil do rúk, len aby si nalistoval tieto stránky, budem šťastná.
Príbeh Henriety nastavuje zrkadlo nielen interpersonálnym, ale aj intrapersonálnym konfliktom. O to autentickejšie, že ste si podobným scenárom prešli aj vy. Bola niektorá scéna pri písaní obzvlášť emotívna?
Veru áno. Najmä scéna pri konci knihy, keď sa hrdinka začala násilne búchať do brucha. Písala som ju dlho a veľa pri nej plakala. Keď som ju čítala manželovi, opäť som plakala. Počas dvoch rokov, ako kniha vznikala, som od nej musela veľakrát odísť. Otvárala som v sebe rany, ktoré neboli ešte úplne zahojené. Pravdupovediac, necítila som sa komfortne, no viem, s akým poslaním som príbeh písala, a to ma neustále držalo nad vodou.
Rovnako pre mňa nebolo jednoduché „heknúť“ sa Henriete do systému. Musela som doslova čítať jej myšlienky, emócie, prechádzať si spolu s ňou pocitmi nechuti, výčitiek i nenávisti voči vlastnému telu. Mala som však obrovskú výhodu v tom, že mám mladých ľudí načítaných, zaujímam sa o nich a rada ich pozorujem. Všeobecne sa považujem za pozorovateľa života.
Nie je náročné pretaviť výsledky takéhoto pozorovania do knihy?
Zdá sa mi neuveriteľné, že mi vôbec niekedy nejaká kniha vyšla. Mám totiž najväčšiu radosť z procesu tvorby, z toho, ako si celým príbehom sama prejdem, sama ho prežijem a potom si to musím už len zapísať. Samotné písanie ma občas trochu otravuje, lebo ja som si už raz dejom prešla. Ale viem, že keby som si príbeh nezapísala a nedotvorila, nikto by ho nečítal. A tak to radšej robím.
Váš manžel je hudobný skladateľ, a tak sa okrem písania kníh venujete aj hudbe a tvorbe textov piesní. Ako sa tieto dve umelecké oblasti vo vašom živote prelínajú?
Nevnímam medzi nimi priamu paralelu, skôr príležitosť pracovať so slovom. A každej takej príležitosti sa rada chytím. Moje texty často vznikajú úplne bizarným spôsobom. Stačí, keď náhodný okoloidúci povie jedno slovo, pridá mu však takú emóciu, že sa mi okolo neho začne ihneď tvoriť príbeh.
A čím sa potom dokážete od príbehu odpútať?
Najmä pri Hladnej duši to išlo veľmi ťažko, keďže ma tam strhávala emócia. Nie je to však nemožné. Od malička sa venujem viacerým aktivitám, ktoré ma napĺňajú. Aktuálne to je amatérske divadlo. Je to istý odstup od všetkých ostatných častí môjho života.
Keby sa ma však niekto opýtal, čo vlastne robím, asi by som mu ani nevedela odpovedať. Boli časy, keď som sa vo voľnom čase venovala výrobe keramiky. Pred týždňom som dokončila preklad knihy, tak som bola chvíľu prekladateľka. Predtým som viac písala vlastné texty, tak som bola spisovateľka. Keď manžel potrebuje, tak som aj speváčka, a aktuálne nahrávam audioknihu k Hladnej duši a medzitým doučujem anglický jazyk. Je to veľmi farebný svet, v ktorom je moja duša všetko, len nie hladná.
Paulína Feriancová
žije a tvorí v dedinke Jablonové na Záhorí. Začínala písaním poézie, neskôr prešla k tvorbe pre deti. Od denníkovej literatúry príbehov Lucie H. cez úspešnú sériu detských náučných kníh o Nike a Leovi, až po jej najnovšiu publikáciu Hladná duša (CooBoo SK 2025), ktorá sa zaoberá problematikou porúch príjmu potravy a spája všedný príbeh s náučným posolstvom. Okrem literatúry sa Paulína angažuje aj v hudobnej oblasti a prekladateľstve. Medzi jej preklady patrí slávny román Mŕtve dievča neklame (z anglického originálu 13 Reasons Why) a séria kníh autorky Alyson Noelovej.
