Peter Pomerantsev: Ako vyhrať informačnú vojnu (prel. Mária Mlynarčíková, NPress 2025)
Pravda sa nepresadí len svojou krásou
Zločinci majú energie dosť, ešte viac ju potrebujú ich odporcovia. Príbeh muža, ktorý viedol kampaň proti Hitlerovi, ukazuje dôležitosť kreativity, húževnatosti o odvahy. Potom je možné dúfať vo víťazstvo v informačnej vojne.
Ako sa votrieť do myšlienok nepriateľa
Sefton Delmer bol ako desaťročný po začiatku prvej svetovej vojny jediným britským chlapcom v nemeckej škole. O desaťročia neskôr tento majster antipropagandy priznal, že nemecké piesne v škole spieval rád. Ich melodickosť v ňom vyvolávala radosť, za ktorú by sa mal ako britský chlapec hanbiť.
To boli začiatky jeho rozdvojenosti. Ak chcel obstáť v boji proti propagande, musel sa votrieť do myšlienok nepriateľa a potom ho zvnútra manipulovať. Ide o geniálnu schopnosť a riziko súčasne.
Delmer svoje myšlienky o propagande nikdy neusporiadal do ucelenej teórie. Základné princípy jeho prístupu je možné odkryť v jeho konkrétnych rozhodnutiach a projektoch.
Ako sedemnásťročný z Nemecka odišiel, o niekoľko rokov sa vrátil do Berlína už ako korešpondent novín Daily Express. Zblízka pozoroval mesto plné orgií, korupcie a rozbiehajúcej sa rasovej nenávisti. Miestne noviny ponúkali čitateľom predovšetkým obscénnosti a hnev.
Delmer si nemohol nevšimnúť Hitlera, ktorý práve naštartoval svoju triumfálnu cestu k moci, ale – čo je ešte dôležitejšie – aj do hláv Nemcov. V roku 1931 sa zahral na pobočníka veliteľa úderných oddielov SA Ernsta Röhma, a tak získal dôveru nacistických lídrov. Za odmenu dostal možnosť rozhovoru s Hitlerom. Nech položil akúkoľvek otázku, führer odpovedal prívalom vlastných myšlienok. Rovnako rýchlo, ako sa rozbehol, tak v jednej chvíli skončil ako nejaký stroj. O niekoľko rokov, po začiatku vojny, bude táto novinárska vtieravosť Delmerovým bremenom a dôvodom, prečo mu ľudia z britských tajných služieb nedôverovali.
Antipropaganda nesmie byť naivná
Keď vojna prišla do Británie, už nebol reportérom, ale diverzantom. V paláci na okraji statku Woburn začal pôsobiť pod Delmerovým vedením tím kreatívcov, spisovateľov (vrátane Iana Fleminga), novinárov a vedcov s cieľom ochromiť nacistickú propagandu. Väčšina z nich boli utečenci z Nemecka, no teraz sa dokonalá nemčina hodila.
Delmer postupne rozbehol niekoľko rádií, ktoré si nemecké obyvateľstvo rýchlo všimlo. Princíp antipropagandy bol prostý: netreba šíriť idealizmus liberálnej demokracie, ale treba ísť po nacistickej ríši zla jej prostriedkami – hrubo, vulgárne a bezohľadne. A tak, aby málokto vôbec tušil, kto za rozhlasovým vysielaním stojí.
„Musíme apelovať na vnútorného svinského psa v každom Nemcovi, v mene jeho vlasteneckých ideálov. Musíme mu hovoriť o jeho Vodcovi a zároveň mu do mysle prepašovať aj niečo nové, čo ho prinúti rozmýšľať a podľa možnosti konať tak, že to pôjde proti efektívnemu vedeniu Hitlerovej vojny.“
Delmer prekvapoval a fascinoval. Postaral sa o to, aby Nemci počúvali o skorumpovaných a úchylných straníckych špičkách NSDAP, inokedy zase o cynizme voči vojakom na frontových líniách. Počas vylodenia Spojencov v Normandii dokonca zorganizoval šírenie letákov s návodom na simuláciu chorôb. Nemeckí vojaci po otvorení škatuľky cigariet našli návod na útek z boja. Delmer rozpitval nemeckú dušu aj mentalitu národa počas vojny, sadizmus Nemcov a nehanbil sa využiť sex ako návnadu.
Pomerantsev, ktorý je sám uznávaným odborníkom na dezinformácie, paralelne s Delmerovým životným príbehom píše o podobách ruskej propagandy spojenej s agresiou proti Ukrajine. Odkrýva mechanizmy, ktoré sa nápadne podobajú tým nacistickým počas vojny.
Uvažovanie o metódach antipropagandy a schopnosti obstáť v informačnej vojne je opäť aktuálne. Znovu ide o prežitie, hoci formy informačných súbojov sa vývojom technológií zmenili. Nedá sa obstáť bez realizmu. Šíriť vznešené lekcie morálky medzi oklamanými je veľké pokušenie. Dôležitejšie je však staviť na obyčajnosť a použiť ju v prospech dobra a slobody.
Ľubomír Jaško