S tridsiatimi miliónmi obyvateľov je Paríž Ďalekého východu tretím najväčším mestom sveta. Stretáva sa v ňom západná kultúra s východnou a z tohto inšpiratívneho podhubia vyrástla jedinečná literárna tradícia.
Rýchlovlakom svištiacim 350 km rýchlosťou som sa z Pekingu do Šanghaja (asi 1100 km) pohodlne dopravil za čosi vyše štyri hodiny. Ubytoval som sa v centrálnom bode starého mesta – The Zero Center Point of Shanghai slúži ako zememeračský bod nula pri vymeriavaní vzdialeností – v legendárnom Park Hoteli slovenského architekta Ladislava Hudeca z roku 1934.
Do roku1963 bol s 24 poschodiami najvyššou budovou v Ázii a až do polovice osemdesiatych rokov v Šanghaji. V Park Hoteli boli ubytovaní mnohí spisovatelia a umelci pri svojej návšteve mesta. Na špeciálne sladkosti a dobrú kávu sem chodievala aj moja najobľúbenejšia čínska autorka Eileen Chang (Čchang Ajling / 张爱玲; 1920 – 1995), po ktorej stopách som sa vydal.
Krásna, elegantná, štýlová, oblečená v modrozelenom čchi-pchao – tradičných, mandžuskou módou ovplyvnených priliehavých hodvábnych šatách s vysokým golierom a bočným rozparkom na sukni, zdobených tenkou čipkou a kvetinovými vzormi.
Nemala dobré orientačné schopnosti, a tak veľmi rada cestovala poschodovou električkou, v ktorej sa odohráva výborná poviedka Uzavretá zóna, kde na malom priestore osvedčila jedinečné pozorovacie schopnosti a štylistickú zručnosť: „Lidé v tramvaji zůstávali docela klidní. Měli si kam sednout, a i když to byla jen obyčejná tramvaj, v porovnání se zařízením své domácnosti si většina pasažérů přece jen o něco málo polepšila. Ruch na ulici pozvolna utichal, sice ne úplně, ale hlasy se stávali nezřetelnými jako jemný šustot slaměného polštáře uprostřed snu. Obrovské město se za denního světla ponořilo do spánku, hlavu si ztěžka opřelo o ramena svých obyvatel, sliny mu pozvolna stékaly po jejich oděvu. Nepředstavitelná tíže dolehla na každého člověka. Šanghaj snad nikdy nebyla tak zmlklá – navíc za jasného bílého dne.“
Celý text nájdete vo výbere piatich poviedok pod názvom najznámejšej z nich – Touha, opatrnost. Preložila ich Zuzana Li a v Prahe v roku 2012 vydalo Verzone.
Po stopách Eileen Chang
Eileen sa narodila v roku 1920 v Šanghaji do významnej a váženej rodiny potomkov cisárskych úradníkov a generálov, rané detstvo však prežila v Tiencine, kde jej otec prijal úradnícky post. Keď sa stal závislým od ópia a začal vyhľadávať služby prostitútok, matka rodinu opustila a študovala v Európe. Neskôr sa rodičia rozviedli. Eileen sa napriek tomu v škole darilo, vynikala v angličtine. Stala sa z nej vášnivá čitateľka tchanskej poézie a románu Sen o Červenom pavilóne.
To už boli späť v Šanghaji, kde Eileen absolvovala prestížnu školu St. Mary´s Hall Girls School a keby neprišla vojna, odcestovala by na štúdiá do Veľkej Británie. University of London jej ponúkla plné štipendium. Už ako stredoškoláčka totiž zaujala poviedkami uverejnenými v školskom časopise. Nastúpila na University of Hongkong, no rok pred promóciou obsadili Hongkong japonské vojská a Eileen utiekla späť do Šanghaja, ktorý však bol neskôr tiež okupovaný.
Žila na viacerých miestach v jednej domácnosti s tetou, ktorá pracovala ako tlmočníčka filmov do čínštiny v slávnom Grand Theatre postavenom v štýle art deco koncom dvadsiatych rokov – v prvom kine s veľkým plátnom a moderným technickým vybavením v Ázii. Nachádza sa len niekoľko desiatok metrov od Park Hotela a autorom je tiež náš Ladislav Hudec.
Nestihol som síce žiadnu projekciu, ale pozrel som si aspoň interiér a z plagátov zistil, že opäť hrajú Wong Kar-waiov film Stvorení pre lásku (In the Mood for Love), v ktorom hrá hlavnú rolu Tony Leung, ocenený ako najlepší herec za filmovú adaptáciu poviedky Eileen Changovej Túžba, opatrnosť (Lust, Caution). Taiwanský režisér Ang Lee do hlavnej ženskej roly špionážnej love story obsadil populárnu herečku Joan Chenovú, ktorú si isto pamätáte ako záhadnú majiteľku píly v Lynchovom Mestečku Twin Peaks. Eileen tiež zažila krátke búrlivé manželstvo s mužom, ktorý ju podvádzal, a napokon sa ukázalo, že zradil aj svoju krajinu, keď kolaboroval s japonskými okupantmi.
Čo by kameňom dohodil sa nachádza aj budova Carlton Theatre, kde uviedli niekoľko jej divadelných hier, a Carlton Apartments – posledná Eileenina adresa pred emigráciou do USA, keďže v novovzniknutej ČĽR ju kritizovali ako málo angažovanú. Toto dobre poznáme aj z našich dejín a netreba vysvetľovať. Za zmienku stojí aj Wukang Building (I.S.S. Normandie Apartments) – najfotografovanejšia budova v Šanghaji pripomínajúca newyorskú žehličku a do tretice architekt Hudec. Autorka v apartmánoch ubytovala viacero svojich postáv.
Poslednou zastávkou prechádzky po stopách Eileen Changovej je elegantný dom s kaviarňou Eddington House. Bývali s tetou v byte č. 65 na šiestom poschodí a rady chodili na prízemie na kávu. To som urobil aj ja, dal som sa odfotiť s jej podobizňou a jemne som sa dotýkal nábytku a predmetov, ktoré si ju stále pamätajú a všeličo mi pošepli. Eileen mala rada obrazy Salvadora Dalího, preto na dohľad od Eddington House, kde napísala najznámejšie diela, stojí pred novým obchodným centrom Dalího socha s tekutými hodinami Nobility of Time.
Petőfi v Šanghaji
Lu Sün (鲁迅 / Lu Xun; 1881 – 1936) bol významným prozaikom, básnikom a esejistom, označujú ho za otca modernej čínskej literatúry, prezývajú súcitný ironik. Pôvodne vyštudoval medicínu, no do živého rezal len metaforicky. Aj u nás sú známe jeho poviedky Bláznov denník a Kchung I-ťi. Na jeseň 1923 si za 800 jüanov (dnešných sto eur bol vtedy hotový majetok) kúpil dom v pekinskej štvrti Fu-čcheng-men. Žil tam s manželkou a matkou, kým sa na protest proti Čankajškovmu prevratu v roku 1927 nepresťahoval do Šanghaja, kde býval v uličke literátov na Duolun Road. Po smrti ho pochovali najskôr na cintoríne, no neskôr ho premiestnili do parku, ktorý teraz nesie jeho meno. Kaligrafia na náhrobnom kameni je od samotného Veľkého kormidelníka – Mao Ce-tunga.
V Lu Sünovom parku je obdoba londýnskeho Poet´s Corner so sochami klasikov (Dante, Shakespeare a ďalší) a medzi nimi aj busta – v Číne populárneho – nášho Alexandra Petroviča alias maďarského romantika Petőfiho Sándora, ktorého básne Lu Sün preložil do čínštiny. V nespočetných šanghajských kníhkupectvách a múzeách si môžete kúpiť mnoho literárnych suvenírov (pohľadníc, odznakov či figúrok), najčastejšie s podobizňou Lu Süna s typickými fúzmi.
Keď už som spomenul Williama Shakespeara, pridám zážitok s úžasným výhľadom. Bardov citát staršieho kolegu dramatika „All the World´s a Stage“, od ktorého sa odvíja známy monológ o siedmich životných obdobiach človeka v komédii Ako sa vám páči, inšpiroval tvorcov nového mrakodrapu Sinar Mas Center, aby na jeho streche vo výške 320 metrov urobili veľké javisko s panoramatickými výhľadmi na Šanghaj a pomenovali ho The Stage.
Kníhkupecké rozkoše
Na záver som si nechal tip na tri najzaujímavejšie šanghajské kníhkupectvá. V Číne sú dnes veľmi obľúbené štýlové japonské obchody. K najlepším príkladom patrí Tsutaya Books v kultúrno-kreatívnej štvrti Columbia Circle (opäť Hudec), ktorej budovy z roku 1924 architektonicky vychádzajú z pôvodných šikumenov. Najstručnejšie možné vysvetlenie: čím sú pre Peking hutongy, tým sú pre Šanghaj šikumeny.
Doslova Chrámom kníh je jedinečné kníhkupectvo Sinan Books špecializujúce sa na poéziu. Jediné podobné som navštívil v knižnom mestečku Hay-on-Wye vo Walese. Sídli v krásnych priestoroch bývalého ruského ortodoxného chrámu sv. Mikuláša z roku 1932, ktorý v roku 2019 citlivo renovovali Wutopia Lab pod vedením Yu Tinga, keď použili tzv. archeologickú metódu odkrývania vrstiev. Kaviareň pridali za obvodový múr. Oceľové police na knihy vyzerajú ako kostra veľryby a mäso, to sú knižky výbornej poézie z celého sveta v čínskych prekladoch, rozdelené podľa krajín a jazykov, zopár dokonca v angličtine. Kúpil som si tu dvojjazyčného sprievodcu po Eileeninom Šanghaji.
Do Duoyun Bookstore na 52. poschodí najvyššieho čínskeho mrakodrapu Shaghai Tower (632 m) som sa napokon nedostal, keďže jeho návšteva si vyžaduje rezerváciu niekoľko dní vopred. Najvyššie nad úrovňou chodníka umiestnené kníhkupectvo v Číne a možno aj na svete teda skúsim navštíviť nabudúce. Oblúkom sa vrátim na začiatok pochôdzky, k môjmu šanghajskému dočasnému bydlisku. Na najvyššie poschodie Park Hotela sa vo februári 1959 vyviezol aj slávny básnik Kuo Mo-žo (Guo Moruo). Výhľad ho inšpiroval k básni, ktorú si môžete prečítať v galérii hotela vedľa reštaurácie Tokaj, kam na prehliadku interiéru a exponátov ochotne pustia aj zvedavých okoloidúcich.
Viktor Suchý (苏晞)
autor je lektor slovenčiny na Pekinskej univerzite zahraničných štúdií