Kto si myslí, že literatúra je mierumilovné odvetvie, je na omyle.
V českej literatúre sa vedú vojny – otvorené aj skryté – v zákopoch, ktoré väčšinová spoločnosť často ani nezaznamená.
Predstava plachých akademikov ukrytých za knihami je hlboko zakorenená. Možno ju šíria aj samotní literáti svojimi vyjadreniami typu „chcem len písať a čítať“. Radi sa navyše odvolávajú na osamelosť tejto činnosti – a tá je nepochybná. No predstava, že vedie k plachosti, je mylná. Keď sa osamelé vlky dostanú von, menia sa skôr na krvilačné beštie než na krotké psíky.
Prvá spam zložka: piecka
Samozrejme, na prvý pohľad to nebýva vidieť – predsa len žijeme v civilizovanej spoločnosti. No škriepky sú jej neodmysliteľnou súčasťou, a literatúra nie je výnimkou. Básnik a kritik Jiří Karásek ze Lvovic riešil nepríjemné recenzie po svojom – hádzal ich do pece. S kamarátom tento zvyk žartovne prirovnávame k prvej spam zložke.
Jaroslav Hašek, známy bohémskym životom a anarchistickými sklonmi, mal konflikty s viacerými literátmi. Stanislav Kostka Neumann ho po odchode z komunistickej politiky označil za „zradcu proletárskej revolúcie“, básnik Karel Toman zas za „zradcu národa“ – a po vojne mu v kaviarni odmietol podať ruku. Aj takéto nepriateľstvá prispeli k Haškovmu úniku do Lipnice, kde ako outsider napísal Švejka. Malo to aspoň literárny prínos.
Milan Kundera je pravdepodobne najznámejším českým spisovateľom vo svete, no doma jeho meno dodnes vzbudzuje rozpaky – minimálne medzi akademikmi z Ústavu pro českou literaturu. Niektorí nevedia vystáť ani len zmienku o ňom. Prečo? Tvrdia, že v románe Žart vykradol nápady Karla Pecku – a ešte si dovolil napísať ich horšie. A to sa v literárnych kruhoch neodpúšťa.
Meranie úspechu v literárnom svete
A čo súčasná literatúra? Vojny medzi spisovateľmi sa vedú stále, v zákopoch. Najlepšie to vidieť na literárnych festivaloch, kde sa na malej ploche stretne pestrá zmes autorov – rôznych štýlov, žánrov a, čo je najpodstatnejšie, rôznych úrovní úspechu. A tu prichádza zásadná otázka: čím sa vlastne meria spisovateľský úspech?
V českom kontexte existujú dve hlavné meradlá spisovateľského úspechu: predajnosť alebo prestížna cena – prípadne aspoň nominácia. Na Slovensku je to Anasoft litera, v Česku zase Magnesia Litera, ktorá má vďaka podpore štátu a zároveň aj od komerčnej značky Karlovarských minerálnych vôd oveľa väčší mediálny dosah. Oceňuje široké spektrum literárnej tvorby: prózu, poéziu, publicistiku, detskú literatúru, preklady aj debutantov. Populárne žánre ako sci-fi, fantasy, horor či krimi dlho zostávali na okraji – je pozoruhodné, že až v roku 2023 boli vyhlásené tri „nové“ kategórie: Litera za detektivku, Litera za fantastiku a Litera za humornou knihu.
Napriek tomuto prieniku „podradných žánrov“ do sveta prestížnych ocenení, v literárnom svete, kde sa vo vzduchu vznáša duch elitizmu, čelia populárne žánre a ich autori až systematickému zneváženiu. Zatiaľ čo fanúšikovia sci-fi, fantasy či hororu vnímajú svoje obľúbené knihy ako literárne veľdiela, kritici ich často považujú za jednoduché produkty trhu.
Rozdiel vo vnímaní hodnôt týchto kníh vedie k neustálej konfrontácii medzi tými, ktorí považujú literatúru za formu umenia, a tými, ktorí ju chápu ako formu zábavy. Pre autorov populárnych žánrov je často ťažké nájsť si miesto v očiach akademikov, ktorí sa cítia povolaní výlučne na hodnotenie „vysokej“ literatúry – nech už tento termín znamená čokoľvek. Tento rozpor medzi elitným intelektuálnym svetom a komerčným svetom čitateľov je neviditeľnou líniou, ktorá vedie k vzájomnému nepochopeniu.
Istou cenou útechy pre úspešných autorov týchto žánrov môže byť popularita u čitateľov. Zvýšená predajnosť neraz vynahradí – a v šťastných prípadoch aj podstatne prekoná – ojedinelú finančnú odmenu stotisíc českých korún, ktorú prináša hlavná cena Magnesie Litery. Odmeny v ostatných podkategóriách sú podstatne nižšie. Prirodzene tu vzniká rozdiel medzi autormi „serióznej“ beletrie a tými, ktorí sa venujú populárnym žánrom. Tí si môžu v prípade úspechu prísť na podstatne vyššie sumy, o ktorých až na výnimky často radšej mlčia.
Elitizmus, nepotizmus a pokrytectvo
Prestíž a financie sa teda nie vždy stretávajú. Pocit finančného nedocenenia býva často prítomný u autorov, ktorí síce boli nominovaní na Magnesiu Literu, ale písanie kníh ich nemá šancu uživiť. Mnohokrát je trpkosť zrejmá najmä vtedy, keď sa títo autori ocitnú v jednej miestnosti s komerčne úspešnými kolegami.
Vtedy sa často objavujú blahosklonné vyjadrenia , že „literatúra by sa mala robiť poriadne“. Niektorí z nich dokonca neváhajú toto vyjadrenie adresovať aj svojim kolegom, ktorí si na písanie nájdu čas až po večeroch, po práci. Takíto autori sú presvedčení, že písanie si zaslúži plnú koncentráciu, a preto si na to berú dlhé obdobia voľna – trojmesačný sabat v kláštore alebo v spisovateľskej rezidencii, kde sa venujú len literatúre. Finančnú stránku veci obvykle dotujú granty.
Niektorí sa spoliehajú na nepotizmus, hoci si to neraz nepriznávajú ani sami pred sebou. Po úspešných predkoch prevezmú fungujúce nakladateľstvo a vydávajú vlastnú tvorbu. Bez rodinných väzieb v literárnej obci by ich knihy mali len malú šancu na úspech, no to im nebráni tváriť sa, že ide o intelektuálnu hru. Neraz do príbehov, ktoré samy osebe nedávajú veľký zmysel, vkladajú napríklad rozsiahle „menné registre“, niekedy aj na tridsať strán, a iné experimenty, čím si vytvárajú zdanie komplexnosti. Túto techniku by si bez elitného zázemia nemohli dovoliť – a nie je prekvapujúce, že tí, ktorí si svoje miesto na literárnom slnku museli vybojovať sami, im to majú za zlé.
Ani v prípade „serióznych“ spisovateľov sa teda nedá vždy spoľahnúť na kvalitu ich tvorby, hoci oni sa, samozrejme, považujú za géniov. Kým ostatní – spisovatelia, kritici, a najmä kolegovia, ktorí sú zároveň kritikmi – sú pre nich prinajlepšom irelevantní, prinajhoršom imbecilní, ak ich práve nevychvaľujú. Ďalší dôvod na neustále vojny medzi autormi.
Smutné zvyšky
A čo tí autori, ktorí síce píšu populárne žánre, no napriek tomu sa popularite nijako zvlášť netešia? Sú nakoniec neúspešní vo všetkých ohľadoch. Nemajú masy verných čitateľov ani šancu na prestížnu cenu, ktorá by im aspoň priniesla útechu v podobe domnienky, že ich síce číta len malý okruh ľudí, ale nie je to pre chabú tvorbu, ale ich intelektuálnu hĺbku.
Sú to často smutné prípady, ktoré sa zmietajú v ilúziách o vlastnej výnimočnosti. To sa ukáže najmä v okamihu, keď sa im úspešnejší kolegovia aj snažia poradiť, no vinou ega to odmietnu. Nakoniec sa stane, že prídu aj o prácu učiteľa tvorivého písania, pretože o nich nestoja ani ich vlastní študenti.
Títo študenti sú však nadchádzajúcou generáciou spisovateľov, ktorí sotva zabudnú na pocit straty času na hodinách lektora, ktorý im nemal čo ponúknuť. A čo viac, medzi týmito študentmi sa často objavujú osobné konflikty: súťaživosť za zdravými hranicami, nešťastné lásky, odmietnutia, vzájomné kritiky a antipatie… A cyklus vojen sa bude opakovať zas a znovu.
Kráľovné drámy
V tomto článku sme len načrtli niektoré konflikty, ktoré bublajú pod povrchom českej literatúry a ktoré nie sú na prvý pohľad viditeľné. Je to bájny ostrov, ktorý nájde len ten, kto už raz vedel, ako sa tam dostať. A chcem zdôrazniť, že tento text je len konštatovaním faktov, nie výzvou na to, aby sme sa všetci kolegiálne spojili a začali spolu lepšie vychádzať. To v žiadnom prípade!
Konflikt je jedným zo základných prvkov aristotelovského dramatického oblúka. Bez neho neexistuje príbeh. Toto celé je vlastne chvála konfliktu. Spisovatelia sú kráľovné drámy – a tak to má byť.
Daniela Straková