Cestujem po svete, čítam, pozorujem a skúmam. Hľadám odpoveď na otázku, ako reálne miesta ovplyvňujú fikciu a ako fiktívne príbehy žijú v skutočných priestoroch.
Pred dvadsiatimi rokmi ma nadchol film Crossing the Bridge – Zvuk Istanbulu. V dokumente režiséra Fatiha Akına sa muzikant Alexander Hacke z kapely Einstürzende Neubauten prechádza ulicami Istanbulu, nahráva miestnych umelcov a vytvára zvukového sprievodcu mestom. Povedal som si, že toto divoké a krásne stretnutie Orientu a Okcidentu musím zažiť na vlastné zmysly. Minulú jeseň sa to konečne podarilo a okrem zvukov som objavil mnoho pútavých príbehov a dospel k záveru – azda priodvážnemu -, že Istanbul je vhodným kandidátom na titul hlavného mesta literatúry. V nasledujúcich riadkoch sa pokúsim podoprieť jeho kandidatúru mozaikou drobných argumentov.
Byzanción, Konštantínopol, Carihrad, Islambol, Stambul… hlavné mesto Východorímskej, Byzantskej, Latinskej i Osmanskej ríše. Jedno z centier kresťanstva, neskôr islamu, kávovej i čajovej kultúry, poézie. Obchodné, kultúrne a turistické centrum Turecka, no od roku 1923 už nie je hlavným mestom, keďže podľa zakladateľa štátu – Mustafu Kemala Atatürka – jeho geografická poloha ho robí vojensky zraniteľným.
Múzeum nevinnosti
Po prílete sme sa s Evkou ubytovali vo štvrti Pera (Beyoğlu) pod Galatskou vežou, aby sme to mali blízko do hotela Pera Palace a Múzea nevinnosti, teda na miesta spojené s najlepšími alternatívnymi bedekrami. Ku knihe Charlesa Kinga Midnight at the Pera Palace – The Birth of Modern Istanbul som sa dostal vďaka seriálu na Netflixe, ktorý sa ňou inšpiroval, hoci väčšmi sa zameral na mágiu, cestovanie v čase a romantické vzťahy. Kniha sa sústreďuje predovšetkým na historické udalosti, no robí to so šarmantným humorom a ľahkosťou. Do hotelového baru sme si zašli na špeciálny drink a spolu s alkoholom a vôňou čerstvých kvetov sme nasali aj atmosféru miesta, kde Agatha Christie napísala Vraždu v Orient exprese. Neodmietli sme ani pozvanie do Atatürkovho apartmánu.
Najmagickejším miestom hlavného mesta literatúry je však múzeum plné reálnych predmetov, tie však dohromady tvoria fiktívny príbeh nešťastnej lásky končiacej zberateľskou posadnutosťou a viažu sa na typický istanbulský sladkobôľny melancholický pocit – hüzün.
Laureát Nobelovej ceny za literatúru 2006 – Orhan Pamuk – je autorom spomienkového Istanbulu, ale ako sprievodcovia mestom dobre poslúžia aj romány Moje meno je Červená a Múzeum nevinnosti, ktorého každý výtlačok obsahuje voľnú vstupenku do expozície. V lietadle z Pekingu som videl mladý čínsky pár zahĺbený do objemného zväzku, a potom som na nich mal šťastie aj priamo pri pokladnici, kde im dali do knihy pečiatku s motívom motýľa.
V prúde a mimo neho
Krásny výhľad na vody Bosporu je z cintorína Aşiyan Asri pod vežou pevnosti Rumeli, kde je pochovaný Ahmet Hamdi Tanpınar, autor románu Inštitút regulácie času, v ktorom ironizuje pozápadňovaciu kampaň kemalistov. Na náhrobnom kameni má verše vlastnej básne: „Nie som v prúde času / ani úplne mimo čas.“ Mňa na cintorín priviedol zámer meditovať nad hrobom obľúbeného minimalistického básnika, ktorý za mňa napísal báseň, respektíve pod túto jeho báseň (preložil som ju z turečtiny s prihliadnutím na anglickú verziu) by som sa mohol podpísať, keďže doslova v skratke vystihuje moje detstvo:
Orhan Veli – Robinson
/ Babička je mi najdrahšia / Zo všetkých priateľov detstva / Odo dňa, keď sme sa pokúšali zachrániť / Robinsona z ostrovnej samoty / A spoločne plakali / Nad nešťastím, ktoré postihlo / Bezmocného Gullivera / V krajine obrov.
Neskôr som zistil, že v zbierke Čeho se nemohu zříci (Odeon, Praha 1964) je báseň v českom preklade Luďka Hřebíčka, a tak som si ju zobral so sebou na cesty.
Od kasární po knižnicu
Sen knihomilov a knihomoľov sa zhmotnil v istanbulskej štvrti Eyüp, kde po prestavbe a rekonštrukcii bývalých osmanských vojenských barakov z 18. storočia otvorili krásnu novú knižnicu, teda celé kultúrno-umelecké centrum okolo parku s jazierkom. Pozemok daroval sultán Mustafa II. veľkovezírovi Ramimu Mehmedovi Pašovi na sklonku 17. storočia. Slúžil ako miesto výletov, neskôr vojenského zásobovania a výcvikov. Nečudo, že tu v roku 1826 postavili kasárne. Bolo tu veliteľstvo počas osmansko-ruskej vojny i sídlo technickej školy.
Počas prvej svetovej vojny boli kasárne poškodené, no po opravách ich využívala armáda Tureckej republiky až do roku 1971. Potom slúžili obchodníkom s potravinami ako skladové priestory a časť ako verejná tržnica. Projekt ich renovácie a premeny na knižnicu súvisí s aktivitami Istanbulu ako európskeho hlavného mesta kultúry 2010. Práce sa začali v roku 2014 a Rami Kütüphanesi otvorili v roku 2023. Pri rekonštrukcii použili prírodné materiály a špeciálne techniky.
Výsledok je aj po dvoch rokoch používania udivujúci. Napriek tomu, že ide o najväčší knižničný komplex v Európe (s rozlohou 220 hektárov, vnútornou plochou 36-tisíc m² a nádvorím 51-tisíc m²), jednotlivé priestory pôsobia útulne, prívetivo a pohodlne. Vládne tu sústredená atmosféra, väčšina areálu je otvorená nonstop a aj počas našej návštevy v sobotu večer boli študovne plné mládeže.
Prípad Cervantes
Veľmi sa teším na nový slovenský preklad Dona Quijota, na ktorom usilovne pracujú prekladateľky Eva Palkovičová a Paulína Šišmišová, a rád by som sa podelil o legendu, ktorá je spojená s istanbulskou mešitou Kılıç Ali Paşa Cami vo štvrti Tophane v obvode Beyoğlu založenom janovskými kupcami severne od Zlatého rohu. V polovici 16. storočia poslala jedna talianska rodina jedenásťročného syna na štúdiá loďou do Neapolu. Loď prepadli osmanskí piráti a dieťa odviezli do zajatia. Veliteľovi námorníctva Barbarossovi bol chlapec sympatický, ujal sa ho a dal mu meno Ali.
Inteligentný a zručný, vypracoval sa na admirála, modernizoval armádu a vyslúžil si čestnú prezývku Kılıç – Meč. Konvertoval na islam a rozhodol sa postaviť mešitu. Najal si slávneho architekta Mimara Sinana a požiadal sultána o pozemok. Veľkovezír Rüstem Paša na neho žiarlil, a tak vyhlásil: „Keď je admirál, nech si postaví mešitu na mori.“ Ali Paša najal robotníkov, najmä zajatcov a otrokov, dal nanosiť kamenie, zeminu a mešitu postavili na umelom ostrove v Bospore.
V stavebnom tíme bol aj rodák z Toleda, ktorý sa v Španielsku zaplietol do krvavej pouličnej hádky a bol odsúdený na odťatie pravej ruky. Podarilo sa mu však z väzenia ujsť, v Taliansku sa prihlásil do armády pápežskej aliancie vedúcej krížovú výpravu proti Turkom. Siedmeho októbra 1571 v bitke pri Lepante prišiel o ľavú ruku (ochrnula mu v dôsledku strelných zranení). Napriek prezývke Jednoruký z Lepanta nestratil silu a obratnosť a zúčastnil sa aj na ďalších bojoch.
Padol do zajatia, odvliekli ho do Istanbulu, predali na trhu otrokov a v rokoch 1575 – 1580 pracoval na stavbe mešity Aliho Pašu Kiliča. Jeho rodina ho vykúpila, vrátil sa do Španielska, oženil sa, mal deti, žil v Seville a Madride. Pracoval ako výberca daní, no čísla mu nesedeli, a tak sa opäť dostal do väzenia. Je možné, že tam začal písať a na počiatku 17. storočia vydal dielo, ktoré je dnes považované za prvý moderný román.
Áno, toto je príbeh Miguela Cervantesa, hoci istanbulská časť ešte čaká na hodnoverné dôkazy. Pred desiatimi rokmi sa forenznému tímu podarilo identifikovať pozostatky slávneho prozaika a dobrodruha – je pochovaný v madridskom kláštore bosých trinitárov. Deň Cervantesovho pohrebu a zároveň deň úmrtia jeho veľkého súčasníka dramatika Williama Shakespeara, 23. apríl (1616), je dnes Svetovým dňom knihy a autorských práv. Dona Quijota som prvýkrát čítal na strednej a druhýkrát na vysokej škole, mnohokrát som o ňom učil. V 14. kapitole jednej z najlepších literárnoteoretických kníh – Mimesis (1946, v češtine 1968, 1998 a 2024) – o rytierovi smutnej postavy inšpiratívne píše Erich Auerbach, ktorý sa pred nacizmom uchýlil práve do Istanbulu a vďaka prístupu do knižnice Chrámu sv. Petra a Pavla napísal aj nezabudnuteľné porovnanie homérskeho a biblického štýlu.
Najlepšie istanbulské kníhkupectvo Homer Kitabevi dostalo pred tridsiatimi rokmi meno po legendárnom autorovi, ktorý ospieval mnohé miesta, ktoré sa dnes nachádzajú na území Turecka a z Istanbulu sú ľahko dostupné verejnou dopravou. Na chutnú kávu to máte zasa len kúsok pešo do kaviarne s geniom loci, botanickými zátišiami a výberovou kávou: Müz Botanik & Kahve.
V knižnici na vrátnici môjho pekinského internátu som objavil hrubý zväzok – Antológiu azerbajdžanskej poézie – a hneď som si spomenul na básnika a filozofa Muhammada Füzuliho (1498 – 1556), autora slávnej lyricko-epickej mysticko-ľúbostnej básne Lajla a Majnún (Blázon). Na jeho sochu sme narazili v istanbulskej štvrti Bebek (Dieťa) pri pátraní po dome Ericha Auerbacha. Füzuli žil na území dnešného Iraku (narodil sa i zomrel v Karbale), písal klasické žánre – diván, gazel, masnáví – v perzštine, arabčine a azerbajdžančinu povýšil na literárny jazyk. V Turecku ju vnímali ako dialekt turečtiny, preto považujú Füzuliho za svojho básnika.
V Istanbule aspoň nakrátko žilo a písalo ešte mnoho skvelých autorov: Baldwin, Brodskij, De Amicis, Greene, Hemingway, Kavafis, Loti… Adam Mickiewicz tu má dokonca malé múzeum.
Napokon sa od čítania vraciam k počúvaniu zvukov tohto magického mesta. K spevu muezínov; trúbeniu lodných sirén a klaksónov áut; mňaukaniu myriád mačiek; škrekotu čajok, hrkútaniu a dudraniu holubov; vyvolávaniu obchodníkov; cinkaniu lyžičiek pri miešaní medeného sladkého čaju v sklených tulipánových šálkach.
Viktor Suchý (苏晞)
(Autor je lektor slovenčiny na Pekinskej univerzite zahraničných štúdií)