Maličké bábiky, prilepené na kúskoch kartónu, sú také drobné a jemné, akoby existovali len vďaka detskej fantázii. Sú ako oblak vyfúknutý z detského sna, krehké ako rybárske lode bretónskych námorníkov plaviacich sa dlhé mesiace okolo Islandu. Akoby ich Julien Viaud, ktorý sa v dospelosti stane spisovateľom Pierrom Lotim, a jeho kamarátka Jeanne vypľuli v májovej horúčave zo sladkých čerešní.
Spoločne, drobnými detskými prštekmi hodiny vyrábali postavičky s hlavami z čerešňových kôstok, šatami namiesto tiel a kúskov zrolovaného papiera. „Dalo by sa takmer povedať, že celá vidina môjho života bola najskôr vyskúšaná, zrealizovaná na tejto maličkej divadelnej scéne.“
Chlapec Julian Viaud, ktorý sa 14.januára 1850 narodil ako tretie dieťa do protestantskej rodiny, vyrastal ako v bavlnke. V pocite bezpečia stále prítomných záhybov čiernych ženských šiat, mamy, starej mamy a tiet, chránený pieskovo bledou fasádou domu číslo 141 v tichej ulici bretónskeho mesta Rochefort, kúsok od prístavu, na skok od budovy Arzenálu a dlhej nízkej budovy Corderies royales, kde sa vyrábali námornícke laná, nazývanej aj morským Versailles.
V nedeľné májové ráno sedíme pod klenbami Arzenálu, budovy, ktorá sa uchovala aj vďaka spisovateľovi. Pijeme čierny čaj s príchuťou divých makov, sledujeme rýchly pohyb tmavých mračien a prelety dažďovníkov a lastovičiek. Ťažké kvapky teplého dažďa bubnujú po kamenných dlaždiciach. Chvíľami, tak po bretónsky, sa do dažďa vpletie aj slnko a potom sa tie mokré mačacie hlavy ligocú.
Krídla motýľov
Z prístavu drobného takmer ako scéna v detskom divadielku Pierra Lotiho, kráčame popri bielych domoch, popri múroch po ktorých sa ťahajú ruže a jazmín. Pred priechodom pre chodcov čakajú žena a malé dievčatko na bicykli. Dieťa má na chrbte pripevnené fialové motýlie krídla, keď semafor preskočí na zelenú, dievčatko si tými motýlími krídlami ručne zamáva a hoci jeho malé nohy krútia pedálmi, v jeho predstave je to motýlí let.
Kúsok odtiaľto sa Pierre Loti ako dieťa hrával s kamarátkou Antoinette, že sú húsenice, plazili sa v tráve po bruchu, potom učupení kdesi pod stromom čakali, kedy sa zakuklia a premenia na motýle. Jeden druhého sa pýtali, či už čoskoro vzlietnu. „Oh, cítim, že už to dlho nepotrvá; v pleciach cítim, že sa to už otvára,“ a potom, mávajúc rukami, pomyselne lietali pomedzi kvety.
Vchádzame do domu, kde chlapec Julien, ktorého neskôr kráľovná Tahiti premenovala podľa ružového kvetu na Pierre Loti, celé svoje detstvo a dospievanie vytváral okrem divadielka Oslej kože aj svet svojich tajných pokladov, malých múmií, ako nazýval všetky tie nájdené veci, ktoré zabaľoval do jemných papierov a preväzoval špagátmi. Hniezda a v nich nájdené vajíčka, sušené kvety a motýle, hloh a paprade.
Na tajomné balíčky starostlivo písal: „Kvety, ktoré boli na posteli mojej drahej Clarisse; rukavice kúpené v B. s Josephom… (1. januára 1870), alebo „Kvety zo sultánovho stola…“ a tiež „pozostatky mojej úbohej mačky, najinteligentnejšej a najprítulnejšej zo všetkých mačiek, ktorá mi bola vernou družkou počas…“ Malé múmie sa stávali jeho najväčším bohatstvom, tajomstvom a napriek tomu, že rokmi sa rochefortský dom za skromnou blonďavou fasádou stal pompéznym miestom rozprávok tisíc a jednej noci, stal sa domom, do ktorého si z ciest prinášal kúsky Japonska, Maroka, Sýrie, Turecka. Z Číny priniesol 600 kíl batožín
Na strope spálne napoleonského štýlu je myriáda zlatých včiel, ktoré mi pripomenuli 69 včiel na pozlátenom flakóne parfumu Guerlain, ktorý si u Pierra-Françoisa Guerlaina cisárovná Eugenie dala objednať ako svoju vlastnú cisársku Kolínsku. V tomto exotickom kráľovstve spisovateľa Pierra Lotiho, s kopou mramoru, arabskou izbou, tureckým salónom, gotickou stredovekou sálou s majestátnym kozubom a kamenným schodiskom, ktoré po bokoch strážia dva kamenné levy, podľa jeho vkusu vytvorenou mešitou, drahým vyšívaným otomanským textilom (na jeho reštaurovanie bolo treba dva milióny eur), sýrskou keramikou, dreveným obkladaním z baskických fariem a kúrií, akáciovým nábytkom, mníšsky asketickou izbou so železnou posteľou, ktorá mu pripomínala lodnú kajutu, vo všetkom tom pompéznom luxuse, tým najcennejším ostávalo jeho malé múzeum v podkroví, s výhľadom na pevnostné múry Arzenálu a jeho malé múmie, starostlivo opatrené spomienky, ktoré ho po celý život držali ako loď zakotvenú v prístave pevne uviazaným námorníckym uzlom.
Extravagantné spomienky
V obálke zapečatený sliz slimáka, ktorý sa prechádzal po zabudnutej učebnici dejepisu. Kamene a mušle z ostrova Oléron, kam chodieval cez prázdniny. V dome, kde večer pri kozube s poskakujúcimi plameňmi, ku ktorým dávali zohriať čierne kamene prinesené z ostrova Oléron, sa večer schádzala celá rodina, otec siahal po veľkej rodinnej Biblii zo 17. storočia, relikvii po hugenotských predkoch, a po tom, ako z nej nahlas čítal, všetci pri spoločnej modlitbe pokľakli. Potom si tie horúce kamene, obalené v kvietkovaných plátenných vrecúškach, odnášali do izieb a tie im v posteliach hriali nohy až do rána.
Loti mal čosi z extravagancie a bláznivých nápadov Sarah Bernhardtovej, dom v Rocheforte je taký prekvapivý ako pevnosť herečky na ostrove Belle-Île. Pierre Loti mal čosi z duše Colette, ktorej mačky tiež rozprávali. Rozumel Proustovmu vzťahu k spomienkam a z nich sa odvíjajúcej samovoľnej pamäti. Podobne ako rozvetvené pásy papierov s rukopismi Marcela Prousta, Lotiho prvé denníkové zápisky mali formu veľkého zvitku pokrytého hieroglyfovým písmom.
Tak ako malý Marcel Proust ráno vyklopával na stenu odkazy starej mame, ktorá bola vo vedľajšej izbe, aby vedela, že sa už zobudil, Pierre Loti ako chlapec chodieval ráno ako mača škrabkať na dvere izby drahej tety Clarisse, tej, ktorá mu bola vždy spoľahlivou záchranou, keď mal strach, úzkosti, keď, vždy na poslednú chvíľu, písal úlohy a ona mu rýchlo vyhľadávala slovíčka v slovníku, ktorá sa kvôli jeho úlohám dala na starú gréčtinu, a aj dlhé vety, ktoré učiteľ dával chlapcovi písať za trest, väčšinou svojím úhľadným písmom písala drahá teta Clarisse.
Nostalgia námorníka
Keď bol Pierre Loti ako chlapec chorý, brat Gustave mu v záhrade zhotovil kamenné jazierko obložené machom. Do jazierka sa chodievali kúpať modré vážky, sem si malý Julien nosil zošity s úlohami, k nim na jedenie čerešne alebo hrozno. Jazierko tak prirástlo k jeho bytiu, že aj po tom, ako sa 9. októbra 1866 rozlúčil s domom, záhradou, divadielkom Oslej kože a drahými bytosťami v čiernych šatách, po tom, ako v rukavičkách maslovej farby, aká v tom čase bola šik, nasadol do vlaku a nastúpil v Paríži a neskôr v Breste do námorníckej školy, aj v časoch, keď brázdil moria a oceány, jazierko v záhrade domu v Rocheforte mu ostávalo citovo dôležitým záchytným bodom.
„Mám nostalgiu domova a diaľok. Chcel by som byť tam a zároveň tu.“
Spisovateľ, ktorý v roku 1891 prehlasoval Emila Zolu a bol zvolený do Francúzskej akadémie, vo svojich zápiskoch miešal fantastično so skutočnosťou, nosil v sebe nostalgiu minulosti. Zo spomienok na detstvo a domu v Rocheforte si spravil svoj chrám, mal melanchóliu zo starých múrov, starých vecí, plynúceho času, mal smútky, ktoré nevedel pomenovať. A potom neskôr, keď sa lode, na ktorých sa plavil, bezmocne zmietali vo vlnách morských búrok, myslel na dom v Rocheforte, ženy v čiernych šatách, mačky obtierajúce sa okolo nôh, na košíky s výšivkami a porcelánového medvedíka na kozube v izbe tety Clarisse, ktorý, keď mal hlavu natočenú nabok, bol to znak, že je tam pre chlapca čokoládový bonbón. Myslel na to, ako jeden jediný slnečný lúč v tom dome vie rozveseliť starý nábytok.
Prchavé lásky
Hoci nebol spokojný so svojím výzorom, ako vravieval, sám by sa do seba nezaľúbil, ženy ho obdivovali, v rôznych častiach sveta prežíval efemérne lásky, z ktorých sa rodili času odolné trvajúce románové príbehy. MadameChrysanthème patrí Japonsku, Aziyadé a Les Désenchentées Turecku, Ramuntcho jeho baskickej láske Crucite, s ktorou mal niekoľko detí, Roman d’unspahi láske prežitej v Senegale, Rybár z Islandu je tragickým príbehom lásky bretónskeho námorníka.
Na Tahiti sa stal Pierrom Lotim, keďže námorný dôstojník nemohol písať fikciu pod svojím vlastným menom. V láskach bol prelietavý ako motýľ, kamarátovi Alphonsovi Daudetovi povedal, že „keby mal dcéru na vydaj, sám sebe by ju nedal. Za Lotiho sa nevydáva“. Jeho prvou láskou bola krásna Cigánka, zaľúbený bol aj do Sarah Bernhardtovej a aj do monackej princeznej Alice. Miloval aj Turecko, kam sa opakovane vracal, obliekal sa do tradičných tureckých kostýmov a po rokoch, keď ho v Luxemburskej záhrade Alphonse Daudet ponúkol tureckou cigaretou, vydýchol jemný sivý dym, zahľadel sa do diaľky a povedal: „Oh, čo všetko prebúdza v mojej mysli Orient, už len pri vôni tohto dymu!“ A Alphonse Daudet na tú chvíľu spomínal: „Pamätáš si, Loti môj, na našu prvú spoločnú tureckú cigaretu? … Orgován v Luxemburskej záhrade?“
Bábika bez tela, s hlavou z čerešňovej kôstky môže byť tým najväčším bohatstvom, ku ktorému človek na sklonku života lipne, a maličké jazierko pod starou slivkou v záhrade domu v Rocheforte môže byť hlbšie ako všetky moria a oceány sveta.
Mária Danthine-Dopjerová
Autorka je spisovateľka a publicistka, žije v Paríži