Nerobte nič iné, len píšte. Aká bola Marguerite Durasová

„Ten dom mi bol útechou za všetky moje útrapy z detstva,“ povedala o svojom dome v Neauphle-le-Château Marguerite Durasová. V dome, ktorý mal pred vyše dvesto rokmi podobu dvoch fariem na rázcestí medzi lesmi Rambouillet a Versailles, Marguerite po nociach myslela na to, ako tam ten dom stál už pred Revolúciou, v roku 1789 aj v roku 1870 a od roku 1958 patril jej. Niekedy na to, čo múry toho domu prežili, myslela tak intenzívne, až ju to bolelo. Žila tu svoju spisovateľskú samotu, viedla svoj ťaživý boj s alkoholom, pre priateľov pripravovala vietnamský šalát s dvadsiatimi troma prísadami a predstavovala si všetky generácie žien, ktoré sa tu v izbách pohybovali.

Čo myslela pod útrapami z detstva, si dosť dobre vieme predstaviť po prečítaní jej autobiografickej knihy Hrádza proti Tichému oceánu.

Knihy, romány

Marguerite Durasová, vlastným menom Marguerite Donnadieu, sa narodila 4. apríla 1914 v meste Gia Dinh, na severnom predmestí Saigonu. Detstvo strávila vo Vietname, pretože jej rodičia sa hneď po svadbe rozhodli odísť vyučovať do francúzskej Indočíny. Po získaní maturity sa Marguerite vracia do Paríža, býva v Latinskej štvrti a študuje právo. V roku 1943 sa s manželom Robertom Antelmom presťahujú na ulicu Saint Benoît vo štvrti Saint Germain des Près. V 1957 sa rozíde s druhým manželom a tak ako Emile Zola kúpil a nadstavoval dom v Médan, Marguerite Durasová si z peňazí za práva na film podľa jej knihy Hrádza proti Tichému oceánu kúpi dom v Neauphle-le-Château.

V dome s rozlohou 400 m² zariaďuje štrnásť izieb, tú svoju má na prvom poschodí, s výhľadom do záhrady a na močiar, na ktorom sa v zime hrávajú deti. Pod oknom v podkroví si umiestni malú posteľ, z ktorej sa môže dívať na park. Zomrie v roku 1996 vo štvrti Saint-Germain v Paríži.

Keď ako mladé dievča Marguerite povedala mame, že by chcela písať, mama sa jej spýtala, čo chce písať, odpovedala: knihy, romány. Keď spravíš štátnu skúšku z matematiky, potom si píš, čo len budeš chcieť, to sa ma už nebude týkať, bola tvrdá odpoveď matky. A keď riaditeľ gymnázia matke povedal, že jej dcéra je prvá z francúzštiny, matka, nespokojná, keďže prvý z francúzštiny nebol jeden z jej synov, ale dcéra, sa riaditeľa spýtala: a z matematiky? Odpoveď riaditeľa bola: z matematiky zatiaľ nie, ale aj to príde. Kedy to príde? spýtala sa matka. Keď Marguerite bude chcieť.

Píšte!

O pár rokov neskôr spisovateľ Raymond Queneau na jej texty reagoval jednou vetou: „Nerobte nič iné, len píšte.“
A Marguerite Durasová písala. „Písať neznamená rozprávať príbehy. Písanie je opakom rozprávania príbehov. Je to rozprávanie o všetkom, rozprávanie príbehu a absencia toho príbehu. Je to rozprávanie príbehu, ktorý prechádza cez jeho absenciu.“
Opakovaním istých slov, častí viet, ich deštrukturalizáciou pritláča na dôležitosť toho, čo by možno zostalo pri čítaní v tieni. Slová, ktoré akoby do rytmu svojich myšlienok skandovala, udávajú vete tón, za pochodu ju menia, a menia tak zároveň aj vety predošlé a vety, ktoré ešte len budú nasledovať. Tým opakovaním akoby sa jej text stával rozprávkou, rozprávkou veľmi vážnou, životom ošľahanou.

V knihe Ecrire (Písať) hovorí o samote potrebnej na písanie, o tom, že na to, aby sa človek mohol pustiť do písania, musí byť silnejší ako to, čo píše. „Písanie zachádza ďaleko… až kým človek s niečím neznesiteľným neskončí. Zrazu všetko naberá na význame v súvislosti s písaným textom, je to na zbláznenie. Ľudí, ktorých poznáme, odrazu poznať prestávame a tí, ktorých nepoznáme, máme pocit, že sme na nich čakali.“
„Písať znamená tiež nerozprávať.“

Červy a dážď

V auguste som bola v parížskom divadle Lucernaire na predstavení La vie matérielle (Hmatateľný život), v ktorom Marguerite Durasová v podaní Catherine Artigalovej rozpráva o svojom živote. Hneď v ten istý večer, po návrate z divadla som si do čítačky stiahla knihu Hmatateľný život a začala ju čítať. Do ticha čítaných viet vchádzal silný ženský hlas a ja som mala pocit, že vidím drobnú Marguerite Durasovú, ako píše, kedy plače, kedy nahnevane kričí, prskajúc na všetky strany, počúvala som jej rozprávanie, pri ktorom si stále upíja z čaše vína, vedela som, pri ktorých pasážach sa bláznivo smeje alebo hádže o zem. Jej slová kričali do môjho vnútra, rozumela som jej, keď hovorila, že všetky matky sú na hranici šialenstva, načúvala som jej hlasu v tme, keď rozprávala o prízrakoch, ktoré počas choroby videla, o protialkoholickej kúre, o milencoch a spolu s ostatnými v publiku som po predstavení udržiavala neutíchajúci potlesk a v duchu vyslovovala slová, ktoré sa okolo mňa z publika ozývali nahlas: Merci, madame, Merci. Bravo.

V knihe Hrádza proti Tichému oceánu je detstvo a dospievanie Marguerite Durasovej vo Francúzskej Indočíne, psychicky zlomená matka, slnko, alkohol, bieda materiálna aj morálna, strieda sa v nej veselosť so smútkom a celou knihou sa tiahne zmyselnosť. Keď mala Marguerite štyri roky, jej otec zomrel a matka, aby zaopatrila dve deti, sa musela pretĺkať, ako vedela, dávala hodiny francúzštiny a klavíra. Po desiatich rokoch šetrenia kúpila koncesiu, dala postaviť hrádzu a vysadila úrodu. Júlový príliv planinu zalial a úrodu zničil. Žili v takých mizerných podmienkach, že „nešlo o to, niekam to dotiahnuť, ale o to, ako sa dostať odtiaľ preč“.

V bungalove, kde žijú, zo stien a strechy padajú červy. Pôda planiny je živená mŕtvolami detí, ktoré stále a všade zomierajú. „Detí bolo toľko ako dažďov, ako ovocia, ako záplav. Každoročne prichádzali, pravidelnými prílivmi, alebo ak chcete, ako žatva alebo zakvitnutie….pravidelne, akoby dlhým a hlbokým nádychom sa každý rok brucho žien nafúklo novým dieťaťom, následne ho vypudilo, aby nabralo dych na ďalšie.“ A deti, akoby hlbokým výdychom, aj pravidelne zomierali, otravou z nezrelých máng, utopením, na úpal alebo udusené od červov. Toľko ich umieralo, že ich pochovávali do blata ryžových polí, pod chatrče, a otcovia svojimi vlastnými nohami vyhladzovali zem, pod ktorú pochovávali svoje deti.

Nahý text

Marguerite, v postave Suzanne, pochopila, že sa mýlila, keď si myslela, že slová „je t’aime“, ktoré dovtedy počula len v kine, sa vyslovujú len raz za život. „Tie slová sa dali povedať spontánne, v návale túžby a aj kurvám. Muži ich občas potrebovali vysloviť len preto, aby v istej chvíli cítili vyčerpávajúcu silu. A z tých istých dôvodov bolo niekedy potrebné ich počuť.“
V knihe Milenec, ktorá je tiež autobiografická a za ktorú Marguerite Durasová v roku 1984 získala cenu Goncourt, píše o vzťahu 15-ročného chudobného dievčaťa bielej pleti s o dvanásť rokov starším bohatým Číňanom.

„A mladé dievča zastalo, akoby sa chcelo teraz ono zabiť, hodiť sa do mora, a potom plakalo, pretože myslelo na toho muža zo Šalonu a odrazu si nebolo isté, či ho nemilovalo láskou, ktorú predtým nevidelo, pretože sa v príbehu stratila ako voda v piesku a našlo ju len teraz, v tejto chvíli, keď sa hudba vrhala do mora.“

Marguerite Durasová vravela, že napísaný text prichádza ako vietor, je nahý, je to atrament, deje sa tak, ako sa nedeje nič iné v živote, len samotný život. Sú to hlboké, bytostné, zásadné, nepredvídateľné emócie, písanie prechádza celým telom.
„Písanie je neznámo. Pred tým, ako začneme písať, nevieme nič o tom, čo napíšeme. Keby sme vedeli čosi o tom, čo napíšeme, nikdy by sme nepísali. Nestálo by to za námahu. Písanie je snahou zistiť, čo by sme napísali, keby sme písali – zistíme to až potom –, predtým je to tou najnebezpečnejšou otázkou, ktorú si môžeme položiť.“

Mária Danthine-Dopjerová – Autorka je spisovateľka, žije v Paríži