Na juhu Nemecka, kde sa svahy Álp zvoľna zvažujú k riekam Lech či Dunaj a medzi kopcami sa dvíhajú barokové veže a kláštory, sa dodnes zachovali knižničné siene, ktoré rozprávajú príbeh dávnej túžby po poznaní. Tieto priestory – pôvodne určené mníchom, ktorí svoje dni delili medzi modlitbu, prácu a štúdium – dnes slúžia inému publiku. Sú otvorené návštevníkom, nie knihovníkom alebo čitateľom. Mnohé z nich už neukrývajú ani vzácne rukopisy, ale sú samy osebe artefaktmi. Ich krása nepochádza len z obsahu políc…
Füssen – dole jesť, hore čítať
Mesto Füssen, známe najmä vďaka „rozprávkovému“ zámku kráľa Ludwiga II. Neuschwanstein, ukrýva v tichu starého benediktínskeho kláštora sv. Manga jeden z najzaujímavejších knižničných priestorov v Bavorsku. Táto baroková knižnica nie je veľká, no má osobitnú architektonickú zvláštnosť, ktorá ju robí výnimočnou: priamo v strede miestnosti je oválny otvor v podlahe, cez ktorý vidno do spodného poschodia. Tam sa nachádzala kláštorná jedáleň – refektár.
Tento vertikálny vzťah nebol náhodný. Symbolicky išlo o spojenie dvoch druhov potravy – duchovnej a telesnej, ktoré sa navzájom dopĺňali. Mnísi tak mohli počas jedla vnímať, že duchovné štúdium pokračuje nad ich hlavami. Otvor sa dal uzavrieť, aby sa miestnosti v zime ľahšie vykurovali. Na tento účel sa použil obraz Franza Geilera s triumfálnym vozom svätého Benedikta, ktorý sa nachádza na boku hornej miestnosti.
Knižnica vznikla v 18. storočí, počas poslednej veľkej barokovej prestavby kláštora. Interiér je striedmy, no esteticky harmonický: drevené regály, jednoduché štukové ornamenty, a predovšetkým skupina malých sošiek anjelikov rozmiestnených na hornej rímse. Každý z nich znázorňuje jedno z tradičných slobodných umení: jeden pozoruje hviezdy, iný hrá na hudobný nástroj, ďalší listuje v knihe. Ich gestá sú živé, no zároveň poučné – ako výklad učenosti pre oči aj dušu. Nad knižničnou sálou sa nachádza kupolová freska, ktorú vytvoril Francesco Bernardini v roku 1719.
Napriek svojej zachovanej kráse sa tu nevyskytujú pôvodné zväzky. Tie boli po zrušení kláštora v rámci bavorskej sekularizácie odvezené – najprv do mestečka Rain, neskôr do Harburgu a napokon skončili v knižnici kniežacieho rodu Oettingen-Wallerstein. V roku 1980 zbierku odkúpil bavorský štát a presunul ju do univerzitného fondu v Augsburgu. Knižnica vo Füssene tak prišla o svoj obsah, no nie o ducha.
Na jej policiach sú dnes knihy prevažne z prelomu 19. a 20. storočia – ide o náhradné zväzky, ktoré nemajú historickú hodnotu, ale vizuálne udržiavajú dojem starobylosti. Návštevníka však nikto nechce vedome klamať. Do tejto knižnice sa neprichádza za štúdiom, ale za zážitkom. A ten ostáva silný.
Jedinečnosť füssenskej knižnice spočíva aj v jej polohe a charaktere. Na rozdiel od iných barokových knižníc nebola navrhnutá ako reprezentačný priestor, ale ako miesto práce, kontemplácie a ticha. Aj preto tu nenájdeme bohatú výzdobu, ale jednoduchú, funkčnú krásu, ktorá odráža pokoru benediktínskeho rádu. Napriek tomu alebo práve preto si táto knižnica uchováva autentický duch dedičstva, ktoré presahuje hranice samotného mesta
Wiblingen – kde slová stráži biely kameň
Na predmestí univerzitného mesta Ulm, s najvyššou katedrálou na svete, sa rozprestiera bývalý benediktínsky kláštor Wiblingen. Jeho 23 metrov dlhá a 11,5 metra široká sála je architektonickým majstrovstvom nemeckého vrcholného baroka s jemným nádychom rokoka. Tu už nejde o skromnosť – ide o majestát. Vysoké stĺpy z farebného mramoru rámujú oválnu miestnosť s galériami, freskami a alegorickými výjavmi, ktoré oslavujú vedu, umenie, múdrosť a vieru.
Základnú os výzdoby tvoria biele mramorové monumentálne sochy. Predstavujú alegórie cností a vied – medzi nimi je napríklad Filozofia s diadémom múdrosti, alebo Theologia, držiaca kríž a otvorenú knihu. Sú to strážkyne poznania – pevné, neoblomné, bez úsmevu. Ich prítomnosť v priestore vyvoláva úctu, možno až bázeň.
Tunajšia zbierka bola, podobne ako vo Füssene, po sekularizácii na začiatku 19. storočia z veľkej časti rozptýlená. Mnohé knihy skončili v Rakúsku, niektoré dokonca až v Poľsku. V samotnej sále dnes nájdeme len jedinú policu s originálnymi zväzkami, z ktorých niektoré majú až päťsto rokov. Ostatné regály sú vyplnené novšími knihami, ktorých väzby boli navrhnuté tak, aby sa podobali tým pôvodným. Umiestnené sú za jemnými kovovými mrežami, ktoré nedovoľujú priamy dotyk, ale podčiarkujú ich výnimočnosť.
Knižnica vo Wiblingene nie je len múzeum – je to chrám poznania, ktorý vníma knihu ako objekt duchovnej krásy i zdroj múdrosti. Jej umelecké stvárnenie, plné svetla, farieb a symbolov, je oslavou ľudského ducha. Napriek chýbajúcemu obsahu stále plní svoj cieľ. Všetko tu smeruje k ideálu harmónie medzi krásou, vierou a rozumom. A práve v tom je jej sila. V priestore, kde sa spojila estetika s ideou, ostáva stopa po tom, čo kedysi znamenalo „učiť sa“ ako cesta k Bohu.
Knižnice aj bez vzácnych kníh pripomínajú ich význam
Knižnice vo Füssene aj vo Wiblingene sú dnes len tieňom svojho pôvodného účelu. Ich regály neobsahujú stredoveké rukopisy, neznejú listovaním stredovekých pergamenov, nevoňajú starým papierom, napriek tomu sú svedkami jednej z najdôležitejších kapitol európskej civilizácie.
Návštevník, ktorý dnes prekročí ich prah, si so sebou nesie otázku: čo je dôležitejšie – kniha alebo miesto, kde sa číta? Knižnica ako priestor sa tu stáva metaforou – niečoho, čo možno vyprázdniť, no čo si napriek tomu zachová dôstojnosť, tvar, vôňu, ozvenu.
Vo svete, kde sa informácie presúvajú do digitálnych sfér a displeje pri čítaní nahrádzajú papier, majú práve tieto prázdne alebo poloprázdne siene zvláštnu váhu. Sú pripomienkou, že vedomosti nie sú len vecou prenosu, ale aj prostredia. Že čítanie nie je len dekódovanie, ale aj rituál. A že múdrosť, hoci aj bez vytlačených kníh, stále potrebuje svoje svätyne.
Preto aj keď vo Füssene nájdeme na chrbtoch kníh dátumy z čias cisára Františka Jozefa, a vo Wiblingene sa za mriežkami opierajú o seba novotlače z 20. storočia, podstata zostáva: sú to priestory, kde sa kedysi poznanie kládlo ako obeta na oltár ticha. A ten oltár tam stojí dodnes – nedotknutý časom, zbavený váhy kníh, ale plný spomienky na to, čo kedysi znamenali. Ukazujú, že kultúra, hoci vyprázdnená o svoj pôvodný obsah, môže stále dýchať cez steny, stropy a sochy. Každý krok po vŕzgajúcej podlahe, každý pohľad na klenbu alebo sochu je účasťou na dávnom úsilí pochopiť svet a seba v ňom.
Róbert Dyda
Autor je spisovateľ a publicista, žije v nemeckom Augsburgu.