Laureátom prestížnej literárnej ceny frankofónnej literatúry Goncourt za rok 2023 je román Jeana-Baptista Andreu Veiller sur elle (Dohliadať na ňu). Francúzsky spisovateľ Jean-Baptiste Andrea je pôvodom Talian, jeho stará mama z matkinej strany bola Talianka. Hoci sa narodil vo štvrti Saint-Germain-en-Laye pri Paríži a žije a píše vo Francúzsku, Taliansku vďačí za to, že ako dospievajúci chlapec pochopil, čo je krása. A pravdepodobne práve pre prepojenie s krajinou svojich rodinných koreňov, pre zdroj inšpirácie krásou v umení, dej románu umiestnil do Talianska.
„Všetky moje radosti aj všetky moje starosti, všetky moje drámy sú z Talianska. Pochádzam z krajiny, kde je krása vždy v úzkych. Len čo na päť minút zaspí, ošklivosť ju nemilosrdne zabije. Géniovia sa tu rodia ako burina. Spieva sa tak, ako sa zabíja, maľuje tak, ako podvádza, psy oštiavajú múry kostolov.“
Odchádzajúci svet
Dejovou líniou románu je tajomstvo sochy – Piety, pred očami verejnosti ukrytej v suteréne Vatikánu. Román však nie je o Piete, je o všeličom inom. O mužovi, ktorý sochu vytvoril, je prierezom polstoročia histórie Talianska prvej polovice 20. storočia, je o nástupe fašizmu, o vojne, siaha na to, čo sa v spoločnosti cítilo, videlo, ale zároveň bolo také pohodlné sa tváriť, že sa nás to netýka, o tom, kedy si človek len robí svoju prácu a kedy ju robí pre niečo, niekoho a pritom stráca svoju tvár, keď svoju tvár stratiť musí, aby niekomu mohol pomôcť a či ju stratiť naozaj musí.
Je o kompase, ktorý držíme v ruke, a ako nám ten kompas niekedy padá, pretože ruky sa nám trasú a niekedy ho aj sami dobrovoľne zahodíme, pretože je pohodlnejšie sa len tak voľne túlať životom. Román je cestou do minulosti, minulosti naschvál pomerne nedávnej, aby príbeh zostal dôveryhodný a jeho aktuálnosť stále v spoločnosti rezonovala.
Je o nenaplniteľnom vzťahu sochára trpasličieho vzrastu z chudobných pomerov s dievčaťom z bohatej aristokratickej rodiny. Jean-Baptiste Andrea píše o láske nemožnej, ale aby príbeh románu mohol plynúť, láska odsúdená na zánik musí mať aj prvky možného.
Zhodou okolností som prednedávnom čítala aj inú knihu finálovej desiatky ceny Goncourt, Proust, roman familial od Laure Muratovej. Zaujala ma paralela, ako príbehy oboch kníh krúžia okolo konfrontácie s postupne odchádzajúcim, ale zároveň stále silno zakoreneným a kŕčovito sa pri živote držiacim svetom aristokracie. Svetom, v ktorom sa emócie držia pod kontrolou, v ktorom sa s postavami Hľadania strateného času žije, akoby boli skutočnými súčasnými členmi rodiny, v ktorom sa o sebe nehovorí, vyhýba sa rozporuplným témam, neplače sa nahlas, pretože nahlas plače len služobníctvo. „Svety odchádzajú pomaly, a ešte pomalšie sa strácajú úplne. Skôr spolunažívajú, vrstvia sa a ťahajú sa v čase.“ (Laure Murat)
Korene a jazyk
Jean-Baptiste Andrea v rozhovore po vyhlásení výsledkov Goncourtovej ceny povedal, že veľmi ľutuje, že sa ako dieťa nenaučil po taliansky. Taliani, imigrujúci v tom čase do Francúzska, sa snažili svojej talianskosti zbaviť. Silné triedy vo francúzskych školách boli, a stále sú, tie, kde si deti ako druhý cudzí jazyk volili nemčinu. Viem, o čom hovorí. Aj my sme vnútili dvom starším deťom nemčinu, až tretí syn si vydupal, že sa bude učiť po taliansky. Aj stará mama môjho muža pochádzala z Piemontu. Jean-Baptiste Andrea vyslovil slovo „connecter“, povedal, že to, že dej románu sa odohráva v Taliansku, je preňho prepojením s jeho talianskymi koreňmi. Len cez jazyk sa prepájame s krajinami a priestormi, odkiaľ pochádzame, len slová, vety a tichá v jazyku pôvodnej krajiny sú cestou možných návratov, hoci len návratov do našich detstiev.
Michelangelo Vitaliani, Mimo, sochár učeň z chudobnej talianskej rodiny, schádzajúc z pracoviska zavesený na lane, náhodou, ako v rozprávke, pristane v izbe Violy Orsiniovej, dievčaťa z najvplyvnejšej aristokratickej rodiny v Pietra d’Alba pri Turíne, rodiny Orsini takej bohatej, že ak niekto z nich kýchol, ‚služobníctvo fúkalo na vreckovku, aby z nej vyťažili zlatý prach‘. Mimo, ktorý prestal rásť možno preto, že jeho matka musela aj v tehotenstve nosiť do otcovho sochárskeho ateliéru ťažké kamene, ten malý Mimo pristál v izbe zelenkavých tónov, do vône spánku a pomarančového kvetu. Na stolíku bola položená karta s nápisom ‚bon anniversaire‘. „Takže toto je aristokracia. Ľudia, ktorí si posielajú karty napísané atramentom, napísané nakloneným písmom, len preto, aby si popriali šťastné narodeniny.“
V mysli mi vyskočila paralela s pasážou z knihy Proust, roman familial od Laure Muratovej. „Rozprávanie bolo osobnou posadnutosťou môjho otca. Vedieť sa vyjadrovať, rozpovedať príbeh, bolo prvým prikázaním… dával najavo netrpezlivosť, keď sme rozprávanie o nejakej ceste začali slovami: A tak ráno som išla na vlak… Nepodstatné detaily, banality, slovné ochabnutie nemali právo byť použité. Bolo treba byť rezký, rýchly, vtipný.“
Cudzosť a aristokracia
Svet Violinej rodiny je podobne ako svet rodiny Laure Muratovej svetom mužov v smokingoch a mám v dlhých šatách, pri veľkých zrkadlách položených kartičiek s pozvánkami, svetom, kde sú deti z večernej spoločnosti vylúčené, výnimočne nanajvýš môžu prísť pozdraviť. V rodine, do ktorej sa narodila Laure Murat v roku 1967, sú na stenách portréty a na závesoch vyšité včely, vlastnia vreckovku so zaschnutou krvou cisára Napoleona I. a jeho tanier z bitky pri Slavkove, pohľadnicu od Sary Bernhardtovej z Belle-Ile-en-Mer, adresovanú jej prastarému otcovi, princovi Murat. Ich jedlá doma sa začínali vetou „Princezná je obslúžená“. Viola, podobne ako Laure Murat sa vo svojich aristokratických rodinách cítia cudzinkami, obe nevedia, či svoju rodinu neznášajú, alebo do nej len jednoducho nepatria.
Kde je tvoja matka? ozvala sa Viola,
Ďaleko
Ako vonia?
Hein?
Mama vždy nejako vonia. Čím vonia tvoja mama?
Ničím. Vlastne, chlebom. A vanilkou, keď robí canestrelli. A tiež vodou z ruží, ktorú jej otec daroval na narodeniny. A trochu potom. A tvoja mama ako vonia?
Smútkom.
(Jean-Baptiste Andrea, Veiller sur elle)
„…Viola mi podala ruku a ja som ju chytil, hrdinský čin, ktorý ani jeden z nás nikdy nespomenul, tichá revolúcia. Viola mi podala ruku a ja som ju chytil, a presne v tej chvíli som sa stal sochárom. Samozrejme, nebol som si vedomý zmeny. Ale v tej chvíli, z našich dlaní spojených v spleti lesného porastu a sov, som získal intuíciu, že existuje čosi, čo treba vytesať .“
Alberto mu hovorieval, že existuje dobrý kameň. Viola mu hovorila, že nie je dôležité, čo tvorí, ale prečo to tvorí. Mimo vedel, že v každom jeho geste je to, čo mu odovzdal otec, a najmä jeho rada, že si treba predstaviť, že jeho dielo ožíva. „Čo spraví Musíš si predstaviť, čo sa stane v sekunde, ktorá nasleduje za sekundou, ktorú ty znehybníš.“
Mimo sa púšťal do kameňa, vytesávaním ho premieňal z hrubosti na jemnosť, oslobodzoval z neho bytosti, tvary a línie, ktoré videl len on, o ktorých vedel, že sú v kameni uväznené.
Viola Mimovi povedala, že sa naňho hnevá, lebo naposledy, keď sa rozlúčili, odišiel bez toho, aby sa otočil. „Keď sa rozlúčiš s niekým, koho máš rád, musíš sa po niekoľkých krokoch otočiť, aby si tú osobu ešte raz videl, možno aj jemne zakývať. Ja som sa otočila.“ A Mimo sa pri najbližšej príležitosti otočil trikrát. „Prvýkrát za ten minulý raz, keď sa neotočil, druhýkrát za teraz, a poslednýkrát, lebo si nevedel pomôcť.“
Pinocchio
Mimo od prvých strán pripomína Pinocchia, neposlušného chlapca, ktorého si hneď každý obľúbi a Viola pripomína dobrú krásnu vílu. A potom odrazu na strane 968 z 1839 strán, to autor napísal, spomenul Pinocchia, ktorý si chcel len odskočiť do Ríma a namiesto o mesiac sa vrátil o päť rokov. A bol tu aj cirkus, aj veľa rôznych vybočení z cesty, z plánov, z predsavzatí. Pinocchiove dobrodružstvá je aj posledná kniha, ktorú Viola Mimovi stihne pred svojou nehodou požičať.
Chceli veriť, že sa nič nezmení. Ale to sa nestane nikdy nikomu. Každou sekundou sa veci hýbali, svet menil, Viola rástla, Michelangelo, hoci nerástol vzrastom, stával sa mužom.
Na konci života, ak máme to šťastie, že ho môžeme počítať na niekoľko desaťročí, asi zistíme, že ostáva za hrsť príbehov, ktoré si premietame, vraciame sa k nim, radi ich kdekomu rozprávame, možno sa dajú porátať na prstoch jednej alebo dvoch rúk, držíme sa tých príbehov ako klieští, niekoľko chvíľ, kedy sme boli asi šťastní, prekvapení, kedy sme boli radi, že niečo ťažké, veľké sme prekonali. A potom je tu ten veľký, jediný príbeh, príbeh jedného ľudského života, ktorý sa dá zhrnúť do niekoľkých krátkych viet, ale ktorý sa dá aj nekonečne rozprávať tak, že nikdy nebude úplne prerozprávaný. Koniec príde vždy nečakane.
V knihách Jeana-Baptista Andreu, aj Laure Muratovej sa literatúra preplieta so životom, postavy čítaných kníh sa stávajú rodinnými členmi, pasáže z prečítaných kníh sa stávajú piliermi, o ktoré sa môže celá rodina zachytiť, často citované vety sa v rodinných diskusiách menia na ustálené slovné spojenia. Život, ktorý žijeme, je realitou aj cez knihy, ktoré čítame. To, čo hľadáme, bude večne pred nami, pretože ‚každé dielo je len nečistopisom toho ďalšieho‘, ktoré tiež bude vlastne len náčrtom.
Ale! Predsa len existujú nečistopisy, ktoré sú konečnou.
„Tesanie je veľmi jednoduché. Ide len o snímanie vrstiev príbehov, anekdot, tých, ktoré sú zbytočné, pokým sa človek nedostane k príbehu, ktorý sa týka nás všetkých, teba aj mňa a tohto mesta a celej krajiny, príbehu, ktorý sa už nedá zredukovať bez toho, že by sme ho poškodili. A v tej chvíli treba prestať udierať. Rozumieš?“ (Veiller sur elle)
A Jean-Baptiste Andrea potvrdil, že to platí aj pre písanie.