Stratená generácia Západu prišla o hodnoty starého sveta. Beatnickú generáciu znechutila bezduchosť blahobytu. Generácia X bola vytriezvením z generácie hippies. Generáciu mileniálov zaskočila protirečivosť sveta. Generáciu Z oslabuje jej vlastná chúlostivosť. Žiadna z týchto generácií však neprešla tým, čím – v mierových i blahobytných časoch – prechádzala austrálska „ukradnutá generácia“.
V Európe, najmä v strednej, kde stále panuje idealizovaný obraz o vyspelosti anglofónnych krajín, si nie celkom vieme utvoriť obraz o tom, čo všetko kolonizácia znamenala, ako prebiehala, aké mala podoby. Najmä, ak sa na nej podieľali tlupy nie práve dobromyseľných belochov pochádzajúcich z krajín, kde už fungovala parlamentná demokracia a rešpektovali sa ľudské práva jednotlivcov.
Nuž, zatiaľ čo v Európe si politici, intelektuáli hoveli vo svojich salónoch a kaviarňach a viedli vzletné reči o humanizme či rovnoprávnosti, v kolóniách sa diali veci, za ktoré by sa azda hanbil aj človek raného stredoveku. Napríklad v 19. storočí belosi plaviaci sa pri brehoch Austrálie, unášali domorodé ženy, ktoré na lodiach dovtedy znásilňovali, až kým nezomreli. Mŕtvoly potom vyhadzovali do mora. Táto zmienka o počínaní belochov sa nachádza aj v knihe Sleduj králičí plot (Follow The Rabbit-Proof Fence), ktorá prvýkrát vyšla v roku 1996 a ktorú napísala aborigénska spisovateľka a filmárka Doris Pilkingtonová Garimara (1937 – 2014).
Putovanie naprieč púšťou
Pilkingtonovej román však nemá byť historickým prehľadom krívd, ktoré sa na území Austrálie udiali. Autorka sa zamerala na príbeh svojej matky Molly Craigovej, ktorú v roku 1931 vo veku 14 rokov spolu s ďalšími dvoma mladšími dievčatami na nariadenie úradov uniesli, aby ich umiestnili v prevýchovnom tábore.
Úradmi schválené oddeľovania detí od rodičov sa zameriavali predovšetkým na „miešancov“, čiže na deti, ktorých pokožka bola príliš bledá na to, aby mohli zostať v spoločenstvách pôvodných obyvateľov, no zasa nie dostatočne biela na zrovnoprávnenie s belochmi a beloškami.
Doris Pilkingtonová vychádzala z rozprávania svojej matky, ktorá podrobne opísala neľudské podmienky v prevýchovných táboroch. Unesené deti bývali v jednej miestnosti a ako záchod im slúžil len jediný kýbeľ. Prikrývky dostávali len vtedy, keď do tábora zavítala oficiálna návšteva. Nesmeli používať svoju materinskú reč. Ako jedlo dostávali plesnivé ovsené vločky. Každý pokus o útek sa trestal viacdňovým pobytom v samotke.
Oficiálna verzia znela, že deti treba oddeliť od ich pôvodného prostredia, aby sa z nich mohli stať civilizovaní, vzdelaní ľudia. V skutočnosti z nich vychovávali sluhov a slúžky pre biele domácnosti.
Molly Craigová sa však rozhodla, že sa pokúsi o nemožné a utečie. Krátko po príchode do prevýchovného tábora sa spolu s ďalšími dvoma dievčatami, z ktorých jedno malo osem a druhé jedenásť rokov, utiekla. Od svojej matky vedela, že ak sa chce vrátiť domov, má pohľadať tzv. králičí plot – najdlhší plot na svete, ktorý mal chrániť Západnú Austráliu pred premnoženými králikmi z vnútrozemia – a celý čas kráčať pozdĺž neho. Znamenalo to, že dievčatá čakala cesta naprieč púšťou a divočinou dlhá 1600 kilometrov. Nakoniec ju úspešne absolvovali – pešo –, pričom sa im podarilo vyhnúť všetkým možným nástrahám.
Príbeh Molly Craigovej poslúžil ako predloha pre film Králičí plot (Rabbit-Proof Fence 2002). Réžie sa ujal Philip Noyce, hudbu zložil Peter Gabriel.
Bohatstvo inej sféry
Únosy a prevýchova domorodých detí trvali až do sedemdesiatych rokov 20. storočia. Mnohé z nich vyrastali v sirotincoch, lebo mali nežiaducu farbu pokožky, a so svojimi skutočnými rodičmi sa stretli po desaťročiach alebo ich už nikdy neuvideli.
Aborigénska umelkyňa Sheila Humphries povedala, že si spomína len na tri mesiace, ktoré prežila s rodičmi. Po dvoch rokoch strávených v sirotinci si ju a jej sestru zavolala rehoľníčka a povedala: „Vaša matka zomrela. Pokračujte v práci!“
Príslušníci ukradnutej generácie (stolen generation) neprišli len o svojich rodičov, ale aj o svoje prirodzené prostredie, o jazyk, tradície, o duchovnú kultúru vôbec.
Biely človek sa nazdával, že pôvodným obyvateľom Austrálie priniesol civilizáciu, keďže sa mu zdalo, že Aborigéni nemajú žiadnu kultúru, lebo nevytvorili písmo, nevybudovali chrámy, paláce, domy, komunikácie. Nepochopil, že „prvý národ“ Austrálie svoje bohatstvo zhromažďoval skôr v „inej sfére“ – v duchovnej oblasti: v úžasnej kozmológii, mytológii, v znalosti prírody i magického umenia a v nezameniteľnom vizuálnom prejave.
O popularizáciu aborigénskych mýtov sa postaral novozélandský spisovateľ a vydavateľ Alfred Wyclif Reed (1908 – 1979). Hoci Reed nebol vedec ani zvlášť nadaný spisovateľ, vedel vycítiť, čo čitatelia potrebujú. Vydal dvesto kníh, medzi nimi zbierky maoirských a austrálskych legiend, ktoré sa dodnes tešia veľkému úspechu. Na austrálske mýty sa zameral v šesťdesiatych rokoch. Rok pred svojou smrťou vydal kompiláciu Aborigénske mýty – Príbehy Snového času (Aboriginal Myths – Tales of the Dreamtime).
Čas snenia
Dreamtime – snový čas, čas snov, čas snívania – je výraz, ktorým pôvodní obyvatelia Austrálie označujú obdobie, keď vznikali príbehy o vzniku vesmíru, usporiadaní sveta, príchode prvých ľudí. Vo vnímaní aborigénskych kmeňov obdobie snov nemá začiatok ani koniec, stále trvá na posvätných miestach. Duchovia, ktorí boli kedysi viditeľní, síce zmizli, no žijú ďalej, trebárs v skalných puklinách či v stromoch.
Keď sa v Austrálii objavili prví belosi, domorodci sa nazdávali, že sú to duchovia, ktorí sa opäť zviditeľnili. K belochom sa teda nesprávali nepriateľsky, ale ich vítali.
Vzťah k prvým belochom bol poznačený zrejme rovnakými ilúziami, akými je v súčasnosti poznačené západné vnímanie aborigénskych obyvateľov. Produktom takéhoto „zasnívaného“, nepodloženého videnia sú potom knihy ako Posolstvo od protinožcov (Mutant Message Down Under, 1991, v slovenskom preklade 2014), ktorej autorkou je americká lekárka Marlo Morganová. Kniha vyvolala v aborigénskych komunitách také rozhorčenie, že spisovateľka musela priznať, že ide o číry výmysel. Kniha sa napriek tomu dobre predáva a pre mnohých čitateľov predstavuje zdroj podobnej životnej múdrosti ako povedzme „antropologické“ romány Carlosa Castanedu, takisto zdôrazňujúce tvorivý potenciál snenia.
Živý poklad
Komunikácia medzi príslušníkmi vyspelej západnej civilizácie a pôvodným obyvateľstvom, ktoré čiastočne stále zachováva vnímanie človeka spred 60-tisíc rokov, dodnes nie je jednoduchá. Zrejme na tento problém sa usiloval poukázať románom Spomienka na Babylon (Remembering Babylon, 1993, český preklad 1999) najznámejší austrálsky spisovateľ David Malouf (1934), keď opísal príbeh belošského chlapca, ktorý sa v 19. storočí, po šestnástich rokoch strávených medzi pôvodnými obyvateľmi, znovu snaží začleniť do svojej kultúry.
Aktivisti bojujúci za práva aborigénskych komunít síce propagujú svoju kultúru a pozývajú na svoje podujatia belošských aj iných obyvateľov, no vzájomný prienik stále nie je plynulý. Performerke Marine Abramovicovej a jej druhovi Ulayovi sa – po prekonaní určitých ťažkostí – podarilo stráviť dlhší čas s jedným z púštnych kmeňov. Umelkyňa vo svojej autobiografii napísala: „Aborigéni sú najstarší národ planéty. Mali by sme sa k nim správať ako k živému pokladu.“
Asi by sme si mali uvedomiť, že tento „živý poklad“ je jedinečným priezorom aj do našej vzdialenej minulosti, ktorá možno pozná odpovede na otázky, ktoré nás dnes trápia najväčšmi.
Peter Macsovszky – Autor je spisovateľ