POZDRAVY ZO SVETA
Vrátime slovenskú korunu, hlásal niekdajší viceguvernér Národnej banky Slovenska Marián Tkáč. Titulok mi padol do oka pri listovaní neznámych časopisov v predajni na bratislavskom letisku. Po dvadsiatich rokoch som sa vracala na miesta magisterského štúdia v Británii. V roku 2003 bolo Spojené kráľovstvo in a Slovensko ešte stále out. Študenti ako ja zbierali posledné štipendiá pre krajiny s ohrozenou demokraciou, na ktoré získali nárok počas režimu Vladimíra Mečiara. Na kurze Európskych štúdií v Brightone sme sa stretávali s ďalšími ašpirantmi – Rumunmi, Chorvátmi, ale aj Turkami. Neformálni britskí profesori otvorene hovorili o výhodách i rizikách zjednotenej Európy, bez historického pátosu aj s jemnou sebairóniou zdôrazňovali rozdielny prístup Londýna k Bruselu. „Sme ostrovná krajina, boli sme impériom,“ vypočítavali dôvody svojho špecifického postavenia oproti kontinentálnym štátom. Stále však pripúšťali možnosť, že Británia prejde piatimi ekonomickými testmi labouristického šéfa financií Gordona Browna na prijatie eura, a potom sa uvidí.
Brexit a literatúra
Objektívne posudzovanie toho, čo je dobré pre ekonomiku, napokon zastavila politika. A keď v roku 2016 prišlo referendum o vystúpení UK z EÚ, skutočne sme uvideli a dnes si môžeme aj prečítať, brexit vstúpil do literatúry. Už dva roky pred verdiktom vydal známy moderátor BBC Andrew Marr politickú satiru s kriminálnou zápletkou (The Head of State): fiktívny britský premiér zomrie tesne pred ľudovým hlasovaním o Európe, nedožije sa teda čierneho scenára, aký sám spomínal v poslednom rozhovore pre médiá: „Mojou nočnou morou je, že sú natoľko blbí, že to urobia. Najväčším problémom demokracie boli vždy voliči.“
Krátko po skutočnom rozhodnutí Britov knižný trh zaplavili prevažne odborné tituly o historickom a politickom kontexte brexitu, prípadne zápisky so zákulisnými informáciami od priamych účastníkov politického diania. V rozsiahlej plejáde sa však nájde aj kniha karikatúr (The Penguin Book of Brexit Cartoons), kuchárska kniha (The Brexit Cookbook: British Food for British People), antistresové maľovanky (Bollocks to Brexit! 50 stress-relieving swear word colouring designs) či brožúra s čistými stranami sumarizujúca výhody brexitu (Little Book of Brexit Benefits).
Brexit je realitou a počas septembrovej cesty som sa nemohla ubrániť pocitu, že čierne scenáre boli možno predsa len prehnané. Londýn úspešne láka turistov, všetko sa zdá ešte jednoduchšie a zautomatizované: na zaplatenie lístka v metre stačí priložiť kreditku k turniketu a ak by ste aj chceli kupovať jednorazový lístok, automat vás upozorní, že je to takým spôsobom drahšie. Naďalej je tam všetko pestrofarebné; libanonská, talianska, indická reštaurácia vedľa seba; na jednej strane parlamentného námestia skupinka s transparentom „Manifest matiek“ a požiadavkou jedla zadarmo pre všetky deti v štátnych školách, oproti protest proti štátnemu vzdelávaciemu programu v sexuálnej výchove: „Deti by sme mali vychovávať, nie ich znečisťovať,“ kričí jeden z rečníkov do mikrofónu. Ľudia hľadajú spôsoby tam, kde štát zlyháva, čelia vysokým cenám potravín aj účtom za energie, kolabuje zdravotníctvo, našinec sa cíti ako doma
Žaba sa pomaly varí
A predsa, britská žaba sa pomaly varí, argumentuje komentátor Financial Times Peter Foster. Vo svojej najnovšej knihe (What Went Wrong With Brexit: And What We Can Do About It, Canongate Books 2023) poukazuje na mnohé znepokojivé trendy, ktoré si nevšimne slovenská turistka a v plnom rozsahu zrejme ani časť domáceho obyvateľstva. Dôverne a dennodenne ich však na vlastnej koži zažívajú podnikatelia, výskumníci, umelci či veľkí exportéri v odvetviach, kde chcela Británia konkurovať svetu.
Foster pripomína populistické heslá a na praktických príkladoch ukazuje, ako po siedmich rokoch od referenda „brexit priniesol politickú nestabilitu doma a hanbu v zahraničí, prekvapivo vysokú úroveň imigrácie, slabé hranice a obchodnú výmenu, ničivú neistotu pre podnikateľov, a pritom – iróniou osudu – len obmedzenú kontrolu novosuverénneho britského parlamentu“. S úškrnom zdôrazňuje, že prvým pobrexitovým opatrením na vládnom zozname bolo znovuzavedenie znaku kráľovskej koruny na pohároch v britských krčmách, hoci to Únia predtým ani nezakazovala.
Viaceré negatívne dozvuky v ekonomike sa naplno neprejavili hneď po reálnom vystúpení Británie v januári 2020, keďže globálny obchod rozvrátila pandémia. Postupne sa však ukazujú v plnom svetle: podniky strácajú odberateľov, lebo spolupráca s nimi je pre kontinentálnu Európu byrokraticky náročnejšia a najmä drahšia; ohrozené sú investície aj pracovné miesta. Novinár spomína, ako bolo pred Vianocami 2021 v Británii o milión menej moriek v dôsledku výpadku (aj) poľských pracovníkov na farmách, takže mäso museli dovážať. Najmä z Poľska.
Propagátori brexitu volali po zrušení všetkých zákonov schválených v Bruseli, domáci biznis – napríklad v chemickom či v automobilovom priemysle – však už do ich aplikovania investoval a teraz sa má prispôsobovať nanovo, pre menší trh. V drvivej väčšine ide podľa Fostera o dôsledok amaterizmu a neochoty politikov počúvať tých, ktorých politické rozhodnutia priamo ovplyvnia. Alebo slovami nemenovaného CEO, ktorého cituje: „Ja jednoducho nechápem, ako je možné, že to nechápu.“
Nestratí sa, ak naň nemyslíme
V kapitole o ústavných dôsledkoch komentátor opisuje tragikomické rošády pri schvaľovaní a následných zmenách protokolu o Severnom Írsku, ktoré osobne zažil aj pobrexitový vyjednávač za EÚ Maroš Šefčovič, napríklad počas „starostlivo zinscenovanej prechádzky po zamrznutých poliach vidieckeho útočiska“ vtedajšej šéfky diplomacie Liz Trussovej.
V závere knihy však už Peter Foster čiastočne odkladá iróniu a konštatuje, že „je čas pohnúť sa ďalej“. Analyzuje, čo by mohla a mala Británia robiť, keďže „brexit nie je problémom, ktorý sa stratí, keď naň prestaneme myslieť“. Tvrdí, že sa netreba upierať na prieskumy o narastajúcej podpore Britov pre obnovenie členstva v Únii. Také rýchle to nebude, verejná mienka je vratká. Cestou je podľa neho najmä postupné zlepšovanie vzťahov s kontinentom, návrat k presadzovaniu intenzívnej hospodárskej spolupráce (opak doterajšieho prístupu Londýna, keď ochotnejšie prijímal ústupky voči Japonsku či Kanade než voči vlastným susedom na druhej strane Lamanšského prielivu). Domácim politikom a byrokratom tiež radí, aby sa na budúce obchodné rokovania s Bruselom podstatne lepšie pripravili, lebo Únia je po sérii vážnych kríz podstatne sebavedomejšia, takže „môžete staviť svoje posledné euro, že európski vyjednávači pripravení budú“.
Podobné posolstvo by zrejme poslúžilo aj autorovi výroku o návrate slovenskej koruny. Je dobré pripraviť sa predtým, než prezentujete škodlivé sľuby a návrhy, naštudovať si, poučiť sa z chýb iných. Našťastie, aspoň v tomto extrémistickom prípade si slovenskí voliči tentoraz poradili a podobné scenáre zavrhli. Ale ako ukazuje príbeh brexitu, do budúcna sa na to radšej netreba spoliehať.