Podnikateľ a filantrop ktorý prekážal Mečiarovi
Venovať sa knihe o Petrovi Vajdovi bez zmienky o založení denníka SME zrejme nie je možné, prinajmenšom nie rozumné. Napokon, pre tento denník a jeho čitateľov bol Peter Vajda predovšetkým zakladateľom denníka SME a až potom podnikateľom, finančníkom, filantropom, zberateľom výtvarných diel či vinárom: „Sedíme v miestnosti bez okien. Je nás okolo šesťdesiat. Už vieme, čo chystá Mečiarova administratíva. Sympatický a inteligentne vyzerajúci prešedivený štyridsiatnik stojí vpredu a vysvetľuje nám, ako to urobíme. Vraví, že si váži náš nekompromisný postoj k Mečiarovi a že sme pre Slovensko veľmi dôležití. Lichotí nám to. Napíše na tabuľu dve čísla – 1 milión a 2 milióny, spolu 3.
Tie dva sú od neho a ten jeden je od nás. Za tri milióny korún máme rozbehnúť nový denník. Ubezpečuje nás, že keď bude treba, dodá aj ďalšie peniaze. Nakoniec sa jeho investícia vyšplhá do roku 1998 na 70 miliónov korún. Má jedinú podmienku, že do nového projektu odíde väčšina redakcie. Je to skúška, či nám ide o komfort, alebo o princípy ochrany novovznikajúcej demokracie a slobody tlače. Ten muž sa volá Peter Vajda,“ napísal v knihe Bol som dlho v SME Alexej Fulmek.
Na druhý pokus
Vajdov návrh bol druhým pokusom ako zachrániť Smenu pred Vladimírom Mečiarom. V tom prvom, pripravovanom ešte za vlády Jána Čarnogurského, mala vzniknúť akciová spoločnosť, v ktorej by 48 percent mal štát, jedno percento redaktori Smeny a 51 percent francúzska spoločnosť Socpress/Hachett, prepojená s denníkom Le Figaro. Tento projekt zrušila Mečiarova vláda po voľbách v roku 1992, a tak vznikol priestor pre Vajdov projekt.
Napokon nás bolo 49, ktorí sme prešli zo Smeny do nového denníka SME – a všetci sme vedeli, že hoci bez nás by ten denník nevznikol, nepodarilo by sa to ani bez Vajdovho vkladu a dlhodobej podpory. Boli sme dve strany partnerského vzťahu, ktoré sa navzájom potrebovali – aj vďaka tomu denník prežil všetky nepriazne doby a politického vedenia krajiny v deväťdesiatych rokoch, o ktorých sa detailne píše v už spomínanej Fulmekovej knihe.
Tento text však má byť hlavne o inej knihe, ktorú ako poctu príbehu Petra Vajdu napísal Peter Vavro. Názov Muž, ktorý prekážal Mečiarovi vystihuje iba jednu pasáž života Petra Vajdu (1947 – 2017), napokon išlo „len“ o šesť rokov (1993 – 1998), akokoľvek intenzívnych a pre slobodu slovenského mediálneho priestoru kľúčových.
Pred ‘89. a po ňom
Vavro venuje veľký priestor aj prednovembrovým rokom Petra Vajdu a jeho rodiny, aj s celou anabázou počas oboch totalitných režimov, a približuje jeho „prípravu“ na čas, keď už sa bude dať môcť slobodne žiť a podnikať. Vavro podľa svojho prológu opísal „príbeh chlapca, ktorého rodina sa svojím pôvodom nezmestila do nacistického Rakúska, fašistického Slovenska ani do komunistického Československa. Pokračujeme príbehom mladíka, ktorý sa nezmestil do slobodnej západnej Európy, pretože sa pre obavy o osud svojich blízkych musel vtesnať do života a práce v normalizovanom sovietskom satelite v strednej Európe. A skutočný zlom nastáva v príbehu muža, ktorý sa úplne prirodzene nemohol zmestiť na Slovensko v ére Vladimíra Mečiara, keďže sa nikdy nestal klasickým a neslávnym privatizérom z deväťdesiatych rokov a dokázal použiť zarobené peniaze na dobré a správne veci“.
Peter Vajda bol „takmer renesančnou osobnosťou“, zaujímajúcou sa o mnohé oblasti spoločenského života – patril nielen k najúspešnejším a najbohatším slovenským podnikateľom v deväťdesiatych rokoch, ale založil aj prvú investičnú spoločnosť, ktorá sa natoľko úspešne zapojila do kupónovej privatizácie, až sa ju Mečiarova vláda rozhodla zlikvidovať. Vajda sa stal veľmi nepohodlným, prišiel o veľký majetok a napokon zo Slovenska emigroval.
Renesančnosť sa prejavila aj vo Vajdovom záujme o výtvarné umenie a vína, kde takisto dosiahol významné úspechy. V mediálnej oblasti sa neuspokojil len s denníkom SME, ale postupne vybudoval veľkú spoločnosť, do ktorej patril napokon aj týždenník Domino a celá sieť regionálnej tlače. Bizarný charakter nadobudol tento príbeh v roku 2014, keď zahraničný partner podrazil majiteľov Petit Pressu a predal svoj podiel spoločnosti Jaroslava Haščáka. Neplánovaným produktom tejto operácie bol vznik Denníka N – namiesto jedného kritického denníka mal slovenský čitateľ k dispozícii dva.
Sarkastický bonmot o cintorínoch plných nenahraditeľných ľudí poznajú všetci – faktom však ostáva, že v januári 1993 bol pre redaktorov denníka Smena Peter Vajda jednoducho nenahraditeľným.
Róbert Kotian