Štvrtkový klub detektívov Richarda Osmana sa stal najpredávanejším krimi debutom vo Veľkej Británii a medzinárodným bestsellerom. Skupinka štyroch dôchodcov sa každý štvrtok stretáva v klube v Coopers Chase, luxusnom mestečku pre seniorov, a venuje sa nevyriešeným vraždám miestnej polície. A hoci vrážd a zločinov nie je v tejto dnes už štvordielnej sérii menej ako v inej kriminálke, na tejto sa neskutočne bavíte.

Pracovali ste ako úspešný televízny producent a televízny moderátor (okrem iného v BBC). Svojím románom Štvrtkový klub detektívov (The Thursday Murder Club) ste debutovali vo veku 50 rokov. Prečo ste začali písať tak neskoro? Čo vás priviedlo k napísaniu románu, najmä krimi?

Povedal by som, že vždy som bol pisateľom – predtým, ako som sa stal televíznym moderátorom, písal som pre televíziu –, ale vždy som túžil stať sa románopiscom. Detektívky som miloval, odkedy si pamätám, a vedel som, že jedného dňa sa pokúsim nejakú napísať.

V staršom rozhovore ste spomenuli, že ste fanúšikom kriminálneho žánru a Le Carrému ste vyjadrili obdiv za to, že dokáže písať kvalitnú prózu až do vysokého veku. Kto sú vaši obľúbení autori krimi? Inšpirovali vás nejakým spôsobom?

Čítal som veľa kníh od Johna Le Carré a Agathy Christie a som nadšený, že ma považujú za súčasníka Micka Herrona (o. i. autor série kníh o agentoch MI5 Slow Horses – žiaľ, nevyšli ani v českom, ani slovenskom preklade, boli aj sfilmované, pozn. rk). Ja sám sa považujem za súčasť úžasnej detektívkarskej tradície a som šťastný, že môžem prispieť k jej pokračovaniu.
Možno okrem slečny Marplovej v krimi žánri nenájdete veľa detektívnych kománd zložených z dôchodcov – sedemdesiatnikov.

Ako sa zrodil nápad s takýmto netradičným detektívnym kolektívnym protagonistom? Aké sú výhody a nevýhody takéhoto zoskupenia postáv?

Inšpirovala ma návšteva dôchodcovského mestečka mojej matky. Chcel som napísať postavy, ktoré boli širšou spoločnosťou podceňované, a preto mohli uniknúť pozornosti a nebyť považované za podozrivé. U mnohých ľudí knihy zarezonovali, pretože hoci postavy Štvrtkového klubu detektívov pochádzajú z rôznych vrstiev a mali rozličné povolania, počas zložitého obdobia spolupracujú na vyriešení zločinu a pomáhajú si navzájom. Žiadne nevýhody mi nenapadajú.

Prinajmenšom fyzické dispozície sedemdesiatnikov môžu limitovať nielen ich vyšetrovacie metódy, ale aj vás ako autora. Alebo je to inak?

Písanie o postavách sedemdesiatnikov sa mi vôbec nezdá limitujúce – naopak, prijatie perspektívy dôchodcov mi dáva veľa slobody. Zbožňujem, že mám možnosť zostaviť partiu bez akýchkoľvek obmedzení. V jednej vtipnej scéne Elizabeth skonštatuje, že čo jej môžu urobiť, keď zistia, že vykopala telo? Zavrú dôchodkyňu? To mi pri tvorbe príbehu dáva veľký manévrovací priestor a tiež možnosti na vznik humoru, ktorý vyplýva zo spôsobu, ako ich konanie frustruje tých v pozícii autority.

Prvé dve knihy zo série Štvrtkového klubu detektívov patrili medzi najväčšie britské bestsellery vôbec. Prečo si myslíte, že sú vaše knihy také úspešné? Pravdepodobne nielen preto, že sú veľmi zábavné…

Moje písanie má blízko ku skutočnému životu a mnoho ľudí sa dokáže stotožniť s témami v knihe, pretože sú univerzálne. Postavy pokojne môžu byť ľudia, ktorých poznáte, rozhovory sú vám povedomé a vďaka humoru sú moje knihy prístupnejšími ako v prípade iných detektívok.

Zmenil úspech štvrtkových detektívov váš spôsob písania? Je písanie pokračovaní iné v porovnaní s tým, ako ste písali debut?

Určite som najväčší tlak cítil pri písaní prvej knihy. Pracujem pre televíziu dosť dlho na to, aby som vedel, že reakcia verejnosti na niečo nové je kľúčová. Chcel som, aby si ľudia moju knihu kúpili a s nadšením ju odporúčali priateľom a rodine. Ešte aj teraz cítim veľký tlak, ale už nie je taký veľký ako pri prvej knihe. Teraz už viem, že keď si svoju prácu urobím dobre, ľudia si to budú chcieť prečítať.

Vraj ste sa obávali, že prijatie vašej knihy medzi britskými čitateľmi môže byť ovplyvnené tým, že ste známa osobnosť a že až úspech v zahraničí vás presvedčil, že vaše knihy sú dobré. Je to pravda?

Mal som obavy, že moja kniha bude odmietnutá ako ďalší román celebrity, preto som knihu napísal tajne a jej medzinárodný úspech ma popchol, aby som písal ďalej. Nikto sa nerodí ako autor detektívok, všetci sme predtým robili niečo iné, ale nechcel som, aby ma to brzdilo a som pyšný, čo sa mi touto sériou podarilo dosiahnuť.

Posledné dve desaťročia žánru krimi výrazne ovplyvnil nordic noir, sprevádzaný nadmerným násilím, sériovými vrahmi, brutálnymi masakrami, mučením… Úspech vašej krimi vyplynul z prijatia takéhoto druhu príbehov širokou čitateľskou verejnosťou. Reaguje vaša séria na tento trend? Niektorí čitatelia zrejme po niečom takom túžili…

Keď som písal sériu štvrtkového klubu detektívov, nezamýšľal som sa nad tým, či idem, alebo nejdem proti nejakým trendom. Inšpirovali ma knihy, ktoré som rád čítal, a aj keď sa snažím potešiť fanúšikov série, viac-menej píšem tak, aby sa to páčilo mne.

Čitateľ kriminálky zvyčajne očakáva aj vážne zločiny, násilie, brutálne vraždy – to predsa patrí k tomuto žánru. Silnou stránkou vašich kníh sú vtipné situácie a vtipné dialógy medzi dôchodcami – čím sa vaši čitatelia dostanú do trochu zvláštnej situácie –, usmievajú sa a bavia, hoci v pozadí príbehu je vždy vyšetrovanie vrážd a zločinov. Ako vidíte túto situáciu? Je to pre vás dilema?

Milujem záhady vrážd, ale chcel som napísať niečo hrejivé a vtipné, pretože písať naozaj vážnu knihu, to nie je môj štýl. Chcel som, aby humor vychádzal z postáv. A keď už som raz mal postavy vytvorené, vedel som, že kniha bude vtipná. Joycine pozorovania sú také, že sa s nimi vieme stotožniť všetci. A spôsob, akým štvorica interaguje, vytvára priestor pre veľa prirodzeného humoru. Zároveň, v prvej knihe je dosť veľa mŕtvych a bolo pre mňa dôležité, aby sa romány čítali ako dostatočne napínavé záhady. Chcem, aby sa ľudia pri čítaní pýtali „kto to urobil?“ a dúfam, že sa mi podarilo túto rovnováhu udržať.

Kompozične využívate viaceré uhly pohľadu – striedate pohľady štyroch hlavných postáv, ale Joyce si dokonca píše denník. Prečo ste sa rozhodli pre tento prístup?

Rád ukazujem perspektívy všetkých mojich postáv, pretože sa tam ukazuje ich rozličná osobnosť. Väčšinou to znamená písanie v tretej osobe a pozorovanie postavy. Avšak pri Joyce je to iné, jej hlas ku mne prichádza tak jasne, že som nemohol inak, len spísať jej denníkové záznamy.

Dočítal som sa, že Steven Spielberg kúpil filmové práva na vašu knihu. Môžete potvrdiť túto informáciu? Zúčastňujete sa na tomto projekte? Napríklad Michael Connely je koproducentom televíznych seriálov podľa svojich kníh…

Spoločnosť Stevena Spielberga, Amblin Entertainment, bude realizovať projekt a s produkciou sa, dúfajme, začne na jeseň. Toto však nechávam na profesionáloch, ja sa im nechcem pliesť do cesty.

Tri vaše knihy už boli preložené do slovenčiny – Štvrtkový klub detektívov, Dva razy mŕtvy a Nepresná muška. Štvrtá kniha – The Last Devil to Die: A Thursday Murder Club Mystery – ešte nie je preložená, takže môžeme len dúfať, že slovo „diabol“ v názve neznamená, že by došlo k posunu série smerom k fantasy, alebo áno?

Nie, absolútne nie! Diabol je tu synonymom pre zlosyna či zloducha. Hodlám zostať v žánri krimi.

Máte v pláne nejaké ďalšie diely Štvrtkového klubu detektívov? Pracujete aj na niečom novom, inom?

Pracujem na novom projekte, ktorý by čoskoro mal byť zverejnený, ale Štvrtkový klub detektívov nekončí. V hlave mám veľa nápadov o tom, čo sa so skupinou stane a budem pokračovať v písaní ich príbehu tak dlho, ako sa bude dať.

Róbert Kotian

Za preklad ďakujem Veronike Sebechlebskej

  • Richard Thomas Osman (1970)

je anglický televízny moderátor, producent, spisovateľ a komik. Je tvorcom a bývalým spolumoderátorom televíznej kvízovej šou BBC One Pointless. Debutoval románom Štvrtkový klub detektívov (The Thursday Murder Club 2020), kniha zabodovala vo všetkých literárnych rebríčkoch a krátko po vydaní sa stala absolútnym bestsellerom. Vo vydavateľstve Slovart vyšli tri pokračovania tejto série (Štvrtkový klub detektívov, Dva razy mŕtvy a Nepresná muška). Práva na sfilmovanie jeho kníh kúpil Steven Spielberg.