Keď sa politika stáva otázkou hodnôt
Kniha Nádej v našich činoch od Sanny Marinovej vstupuje do priestoru memoárovej literatúry s ambíciou presiahnuť osobný príbeh. Nejde len o spomienky na politickú kariéru, ale aj o pokus formulovať predstavu vedenia, ktorá má byť zároveň osobná aj univerzálna. Otázkou však zostáva, či sa jej darí túto ambíciu naplniť bez zjednodušenia. „Uvedomujem si, že na političku pochádzam z pomerne nezvyčajného prostredia.
Deti, ktoré vyrastajú v robotníckych alebo v chudobných rodinách, nedokážu vždy vidieť príležitosti na úspech v neskoršej fáze svojich životov. Často sa im priamo alebo nepriamo hovorí, že nemôžu dosiahnuť to, čo dosiahnu ich bohatší rovesníci. Neviem, koľkým ľuďom so zázemím podobným tomu môjmu napadne, že by sa mohli v dospelosti presadiť v politike.“
Nepovažuje sa za líderku
Marinová rekonštruuje svoju cestu od detstva v „netradičných“ rodinných podmienkach až po post premiérky, ktorý obsadila ako jedna z najmladších líderiek sveta. Tento rámec je vystavaný pomerne čitateľne: vzostup, krízy, tlak verejnosti, snaha obstáť. Pandémia, vojna na Ukrajine či vstup Fínska do NATO tu nevystupujú len ako historické udalosti. Sú to najmä skúšky, v ktorých sa má potvrdiť určitý typ líderstva – rýchly, hodnotovo ukotvený, dôsledný.
Treba však dodať, že sama sa za líderku nepovažuje: „…skôr za osobu poverenú vedením a za predstaviteľku hnutia, ktoré medzi svoje progresívne hodnoty radí aj lepšie práva pre ženy a menšiny. Ako premiérka som dúfala, že využijem svoje vodcovské a vyjednávacie schopnosti, ako aj možnosti v politike a vo vláde na presadzovanie týchto hodnôt.“
Marinová si dôsledne stráži vlastný obraz. Je rozhodná politička, ktorá vie konať v krízach, no zároveň si dokáže zachovať autenticitu. Aj momenty, ktoré by mohli pôsobiť destabilizujúco, ako (trápne nafúknuté) mediálne kauzy či (vskutku desivá) verejná kontrola jej súkromia, sú interpretované ako dôkaz tlaku, ktorému čelí žena vo verejnej funkcii. Ešte raz – ŽENA vo verejnej funkcii. Výsledkom je naratív, ktorý síce pôsobí uhladene, no miestami až príliš uzavreto. Ani sa tomu nemožno čudovať.
Niečo medzi manifestom a skúsenosťou
Kniha sa postupne posúva od konkrétnych udalostí k všeobecnejším úvahám o politike. Marinová zdôrazňuje potrebu hodnôt ako rovnosť, sociálna spravodlivosť či klimatická zodpovednosť a opakovane sa vracia k myšlienke, že líderstvo má byť autentické a otvorené. Práve tu sa však text dostáva na hranicu medzi osobnou skúsenosťou a manifestom.
Tam, kde by čitateľ očakával hlbšie pochybnosti alebo zlyhania, prichádza potvrdenie už známeho postoja. Reflexia je prítomná, no málokedy ide do rizika. Marinová tak ponúka skôr model toho, ako o politike premýšľať než jeho problematizáciu. V tomto zmysle kniha funguje ako výzva, apel na angažovanosť a odvahu konať, no menej ako otvorená introspekcia.
Nádej v našich činoch preto zostáva textom na pomedzí: medzi osobným svedectvom a programovým vyhlásením. Jej sila spočíva v jasnosti a presvedčení, slabosť v istej uzavretosti voči pochybnosti. A práve v tomto napätí sa ukazuje aj širší problém politických memoárov – či je ešte možné hovoriť úprimne, keď je každý výrok zároveň súčasťou verejného obrazu.
Zostáva tak otázka, komu je táto kniha vlastne určená. Čitateľom, ktorí hľadajú intímne priznanie, totiž môže chýbať väčšia miera pochybnosti či zraniteľnosti. Treba však dodať, že autorka sa dotýka aj svojho súkromia, napríklad rozvodu s manželom, s ktorým boli spolu až devätnásť rokov, z toho tri roky v manželstve. Tomu, kto očakáva jasne formulovaný hodnotový rámec, však ponúka konzistentnú a zrozumiteľnú víziu.
Alexandra Jurišová