V čase, keď sa začína vo Vatikáne konkláve, možno nezaškodí sa vrátiť ku knihe, ktorú napísal pred niekoľkými rokmi britský spisovateľ Robert Harris (Slovart 2017)
Fanúšik inteligentného trileru, vystavaného na rafinovanej zmesi fikcie, faktov a duchaplnej či aspoň napínavej zápletky, určite už viackrát narazil na meno anglického spisovateľa Roberta Harrisa a plne si vychutnal knihy ako Vaterland, Enigma, Archangeľsk, Duch či historické romány o Cicerovi (tretí diel trilógie by mal vyjsť na jeseň). Takýto Harrisov čitateľ veľmi pravdepodobne siahne aj po najnovšom románe Konkláve, lebo kombinácia mena autora a najtajnejších volieb sveta nutne vyvoláva veľké očakávania. Tobôž, ak sa vo viacerých reflexiách tohto Harrisovho románu narába aj s prirovnaním „satanské verše pre katolíkov“. Osobne považujem toto prirovnanie za nadnesené, a zrejme nielen preto, lebo sa necítim byť týmto prirovnaním osobne zasiahnutý – ako čitateľovi mi skôr prekáža, že Robert Harris nie celkom využil príležitosť, akú takýto výnimočný volebný akt a všetko, čo je s ním spojené, ponúkal.
Viera v Boha a cirkev
Mohlo by sa zdať, že čitateľskému zážitku prospieva, ak nepatríte k tomuto na Slovensku dominantnému náboženskému vyznaniu – lebo Harrisovo dôsledné vykresľovanie motivácií (a občas aj skutkov) vyše stovky kardinálov, voliteľov nového svätého otca, otriasa vierou v cirkev, čo nie je najlepšie východisko na estetický zážitok, aký Konkláve predsa len ponúka, hoci priehrštím predsa len o dosť menším ako v najlepších Harrisových románoch.
(Napokon, stalo sa to na sklonku života aj nebohému pápežovi, bytostne pripomínajúcemu súčasného Františka, ako vyplynulo z rozhovoru štátneho sekretára Alda Belliniho a dekana kardinálskeho kolégia Lomeliho o pápežových posledných dňoch:
„Pápež pochyboval o Bohu?“
„Nie o Bohu! Nikdy o Bohu!“ A vtedy Bellini povedal slová, na ktoré Lomeli nikdy nezabudne. „Stratil vieru v cirkev.“)
Pozorný čitateľ sa neskôr k tejto poznámke viackrát vráti, lebo ani tím najvyšších katolíckych hodnostárov nie je vôbec uchránený od prehreškov a pokleskov, takých typických pre sekulárny svet, a ktoré v konečnom dôsledku diskvalifikujú aj najväčších favoritov tejto voľby. A ktoré napokon povedú k tomu, že za hlavu katolíckej cirkvi nie je zvolený ten, ktorého najviac obdivujú, ale ten, ktorým najmenej pohŕdajú (Boyne). Iný čitateľ si zasa vychutná poirotovskú rolu kardinála Lomeliho, ktorý pri pátraní po odkaze zosnulého pápeža naďabí na viacero difamujúcich svedectiev o cirkvi ako takej (povedzme si však rovnako otvorene, že ani zďaleka sa tieto odhalenia nemôžu rovnať tým odhaleniam, ktoré o pedofílii a podivnom financovaní priniesli viacerí investigatívni žurnalisti). Aj pre toto sú zmienky o katolíckych satanských veršoch výrazne prehnané.
Podľa vzoru Dan Brown?
Možno nasledujúce prirovnanie nebude celkom fér, ale použili ho v reflexii Konkláve aj autori ako napríklad John Boyne – či chcete či nie, pri čítaní Harrisovho románu sa vám na viacerých miestach natíska meno Dana Browna; niekomu až celkom v závere, ktorý šokuje nepripraveného čitateľa voľbou TAKÉHOTO pápeža, mňa však meno tohto bestsellerového autora prepadlo na viacerých miestach, pretože podobne ako Brown (najmä v Inferne), aj Harris zrejme podľahol skutočnosti, že sa mu podarilo „navštíviť miesta, ktoré sa využívajú počas konkláve a pre verejnosť sú trvale neprístupné“, a dokonca sa zhováral aj s kardinálom ktorý sa konkláve zúčastnil. Neviem sa totiž zbaviť dojmu, že táto výnimočná skúsenosť determinovala Harrisa v priveľkej miere a podľahol pokušeniu napísať o neznámom prostredí Vatikánu a utajovanom priebehu voľby pápeža všetko, čo sa dozvedel a čo videl, a preto presýtil román priveľkým množstvo detailov, ktoré sú samy osebe určite zaujímavé, ale hlavnú líniu spomaľujú, text presoľujú detailmi a de facto mu aj ubližujú.
S prirodzeným dôsledkom, že menej energie mu ostalo ani nie tak na vystavanie napínavého príbehu, lebo ten sa Harrisovi darí udržať v štandardnej podobe, ako skôr nezostalo síl na zobrazenie uvažovania predstaviteľov vrcholnej katolíckej hierarchie v prvej polovici 21. storočia – v tejto polohe Harrisov román predsa len pokrivkáva, čo je smutné, lebo prinajmenej pápež František otvoril také množstvo problémov cirkvi v súčasnosti, že sa im nevenovať prinajmenej v takej miere, v akej sa Harris venoval vycizelovaným opisom vatikánskeho prostredia a procedúram konkláve, je prehreškom.
Povedzme si teda na rovinu – kto očakáva od Konkláve značnú dávku napätia, zvratov, odhalení pochybení viacerých kardinálov, aj tých najväčších favoritov na obsadenie pápežského stolca, vykreslenie intríg a zákulisných hier, ktoré sú s takouto voľbou prirodzene spojené, ten sa dočká. Kto očakáva prekvapivý či provokujúci záver, nebude sklamaný. Kto očakáva inteligentný triler najvyššej úrovne typu napríklad Ducha (navyše majstrovsky sfilmovaného príbehu Tonyho Blaira režisérom Romanom Polanským), ten by mal s očakávaniami narábať opatrne.
RÓBERT KOTIAN
Robert Harris: Konkláve (Prel. Tamara Chovanová, Slovart 2017)
Robert Harris (1957) sa narodil v anglickom meste Nottingham. Na univerzite v Cambridgei vyštudoval anglický jazyk a literatúru. Po skončení štúdia pôsobil v BBC, neskôr začal pracovať ako redaktor v novinách The Observer, prispieval do The Sunday Times a The Daily Telegraph. Vo Vydavateľstve Slovart vyšli jeho romány Vaterland, Enigma, Archangeľsk, Duch, a historické romány Pompeje, Impérium, Impérium – Boj o Rím, ako aj Index strachu a Dôstojník a špión.
https://www.martinus.sk/781989-konklave/kniha
Rozhovor s Robertom Harrisom (o knihe Mníchov) nájdete tu: