Kiežby to bola fikcia
Keď „peklo na zemi“ nie je fráza, ale realita.
Neviem, ako často sa človeku stane, že päťstostranovú knihu prečíta na jeden záťah, navyše, ak to nie je úplne oddychové čítanie a už vôbec nie beletria. Dávajte si pozor, pretože v prípade knihy Sone Gyarfašovej Nenechali sa zlomiť je pravdepodobnosť prečítania na jeden dúšok veľmi vysoká.
Ľahkosť bytia
Rozhlasová a televízna novinárka predstupuje pred čitateľov s knihou 21 príbehov predstavujúcich osudy politických väzňov minulého režimu. Aj keď slovo príbeh v tomto kontexte pôsobí neprimerane až nedôstojne, pretože ide o život. A išlo o život. Niekoľkokrát. Každému z hrdinov, o ktorých čítame.
Je až neuveriteľné, s akou ľahkosťou jej bývalí väzni svoje osudy vyrozprávali. Na mnohých miestach v knihe sa stretnete s konštatovaním, že si všetci spomínajú najmä na to pekné, na ľudskosť, humor, dobrých „parťákov“. Soni Gyarfašovej nechýba empatia, no čitateľom nehrá na city, skôr naopak – otvorene pred nich vykladá karty, ktoré jej dali do rúk politickí väzni pri mnohých osobných stretnutiach. A tak ani keď hovorí o pekle na zemi, resp. o sídle Lucifera na jáchymovskej veži smrti, nejde o klišé.
Sme zvyknutí na vyprázdnené slová?
Pri čítaní knihy Nenechali sa zlomiť si zrejme opakovane uvedomíte, že dejepis a historické filmy nás predsa len niečo naučili – oberať slová o ich pravý význam, zľahčovať a bagatelizovať. Bol v uránovej bani? Dobre. Dostal 12 rokov za vlastizradu? Dobre. Zastrelili ho na úteku? Dobre. Chápeme. Chápeme? Naozaj?
Čo nás však zrejme ani dejepis, ani historické dokumenty nenaučili, sú mnohé dôležité informácie – o monsterprocesoch, ktoré sa netýkali len Slánskeho, Horákovej alebo buržoáznych nacionalistov; o úteku z Jáchymova cez vyhĺbený tunel; o agentoch chodcoch, a v neposlednom rade najmä o tom, aké ľahké je zobrať mnohé z praktík bývalého režimu a „jedna k jednej“ ich úspešne aplikovať aj o dekády neskôr.
Neuveriteľné skutočnosti
Táto kniha motivuje oveľa viac ako celá rubrika motivačnej literatúry v najväčšom kníhkupectve v Londýne. Ale nie prvoplánovo a nie zadarmo. Motivuje práve tým, že musíte mať otvorené oči a čítať naozaj s porozumením. Hoci samotní preživší to zľahčujú, my na to nárok nemáme. A zrejme ani odvahu. Vezmime si ako príklad obraz človeka, ktorý holými rukami drví uránovú rudu na prach a balí ju do železných barelov. Ten má (hádam pre každého) absolútnu výpovednú hodnotu.
Osudy, ktoré sú v knihe prezentované, sú na jednej strane „obyčajné“, teda ľudské – každý z hrdinov mal svoj život, svoje lásky, rodinu, zamestnanie aj záľuby. No väčšina z nich sa k týmto položkám vo svojich životoch nedostala nalinajkovanou priamkou, a už vôbec nie bezbolestne – tým sa líšia, a preto je potrebné o nich vedieť. Aby sme nezabudli, čo to naozaj znamená, keď ide o život.
Ale fikcia to nie je
Mnohé z príbehov sú ťažko uveriteľné a pre mnohých súčasníkov asi aj ťažko predstaviteľné, hoci ide o spomienky na reálne udalosti. Je dobre, že táto kniha nie je fikcia – pretože títo hrdinovia sú reálni a môžeme sa nimi inšpirovať. A je to dobré aj pre ľudí, ktorí si stále myslia, že najväčším problémom v ČSSR bolo zohnať rifle.
Mara Stanková