Macondo. Boh je

Pre film Eréndira sám napísal scenár, no Sto rokov samoty nikdy nedovolil sfilmovať

V roku 1983 mala v Cannes premiéru filmová dráma Eréndira. Novopečený laureát Nobelovej ceny za literatúru Gabriel García Márquez do scenára adaptoval svoju prózu Neuveriteľne smutný príbeh o nevinnej Eréndire a jej bezcitnej starej matke z roku 1978. No príbeh nešťastného dievčaťa a jeho krutej babičky obsahuje už Márquezovo ťažiskové dielo Sto rokov samoty, kronika rodu Buendíovcov a mestečka Macondo, ktorá po prvý raz vyšla v Argentíne v roku 1967. A samotné Macondo nájdeme už v jeho literárnom debute Opadané lístie dvanásť rokov predtým.

Nech už je pomenovanie „magický realizmus“ akokoľvek nepresné, zjednodušujúce a zavádzajúce, nik dosiaľ neprišiel s lepším. Márquez si magický realizmus nevymyslel, neskonštruoval, on ho žil. Jeho život je plný zvedavosti, tvorivosti, hravosti, fantázie, bizarnosti, surreálnosti a mýtov. Pravdou však je, že prv, ako prišli literárne úspechy, venoval sa aj filmovej kritike a scenáristike, údajne dokonca študoval filmovú réžiu. Zanovitosť, s ktorou odmietal uvoľniť práva na filmovú adaptáciu svojho najúspešnejšieho diela, mala teda hlbšie korene. Uvedomoval si zásadné odlišnosti médií, umeleckých jazykov, ale i publika a očakávaní.

Sto rokov samoty je geniálne dielo na jednej strane pre svoju neuchopiteľnosť a na druhej pre prístupnosť. Každý je pozvaný, každý ho môže čítať, chápať, cítiť po svojom. Tak ako v ňom autor sumarizoval vlastný život, zážitky z detstva, výchovu u starých rodičov a očarenie svetom, aj čitateľ si ho interpretuje podľa aktuálneho stavu samého seba.

Je históriou jedného rodu, jedného miesta, ale rovnako celej Kolumbie, Latinskej Ameriky, ba nevzpiera sa ani úvahám o prerozprávaní biblických príbehov, o podstate času a bytia, o tom, čo znamená byť človekom. Dokáže byť o všetkom a pre každého. Svedčí o tom päťdesiat miliónov predaných výtlačkov v 46 jazykoch.

V roku 1971 román priniesol pražský Odeon v preklade Vladimíra Medka, o dva roky ho Tatran vydal v slovenskej verzii Ivana Puškáča. V češtine dodnes vyšiel desaťkrát (a raz ako e-book), nateraz najnovšie slovenské knižné vydanie v Slovarte v roku 2017 bolo šieste.

Niet nad knihu

Sú takí, čo Sto rokov samoty presvištia v horúčkovitom omámení na jeden dúšok a viac sa ku knihe nevrátia. Iní si vedú zápisky, poznámky, zoznamy postáv, ba zostavujú i rodostromy – a text si vychutnávajú po celé roky, po celý život. Koľko je takých filmov? A koľko filmárov, čo by to dokázali? V roku 1984, teda rok po Eréndire, uviedol canneský festival mysterióznu drámu Sarabahakobune (Farewell to the Ark), bez licencie inšpirovanú Sto rokmi samoty. Japonský scenárista a režisér Šúdži Terajama zomrel rok predtým počas prác na filme, ktorým sa mu skutočne podarilo Márqueza majstrovsky prerozprávať do japončiny i japonskej kultúry.

Dielo však narazilo na zásadný rozdiel: rytmus a tempo čítania literatúry si volí čitateľ, no 126 minút náročného audiovizuálneho útvaru treba (aspoň v roku 1984 to tak ešte bolo) sledovať naraz a v čase diktovanom programom kina. Bez prestávok. Bez oddychu. Bez možnosti zamyslenia. Bez rodostromov. Navnímaj a choď! Na prehliadkach a festivaloch po celom svete film dostával jednu cenu za druhou, recenzenti o ňom písali chválospevy, k obyčajným divákom za hranicami Japonska však preniknúť nedokázal.

V roku 2022 Publixing a Slovart s dotáciou Fondu na podporu umenia vydali Sto rokov samoty ako audioknihu. Nahrávku dlhšiu ako osemnásť hodín načítal Michal Ďuriš a nemožno neoceniť jeho výkon i pokoru, s ktorou text podáva bez lacných pokusov o vlastnú interpretáciu. No aj tu román naráža na limity média. Vyžaduje si absolútnu pozornosť. Stačí, aby sa poslucháč na chvíľku zamyslel, zastavil, popustil hrádze predstavivosti, prestal vnímať zvuk – a text, zložený zo samých podstatných detailov, mu hneď utečie do nenávratna.

Audiokniha Sto rokov samoty si vyžaduje rovnaký spôsob vnímania ako klasická „analógová“ kniha. Nie je vhodná ako zábava pri šoférovaní či prechádzkach. No nedá sa ani počúvať po častiach, po troškách, s prestávkami, lebo je nevyhnutné vracať sa späť k už prečítanému, listovať na začiatok, osviežovať a overovať si prečítané. Aj ako zvuková nahrávka Sto rokov samoty dokazuje, že ideálna a vlastne jediná schodná je forma tradičnej knihy. Český Radioservis v roku 2010 dilemu vyriešil šalamúnsky a zároveň nie veľmi šťastne, keď nechal Jiřího Adamíru načítať len päť a pol hodiny vybraných častí knihy.

Márquez a film

K filmovým adaptáciám iných svojich diel sa Márquez nestaval tak odmietavo. V roku 1979 vznikol v mexicko-venezuelsko-kolumbijsko-kubánskej koprodukcii ako prvý prepis jeho poviedky Vdova Montielová s Geraldine Chaplinovou v titulnej role. Eréndiru podľa Márquezovho scenára v roku 1983 v mexicko-francúzsko-nemeckej produkcii nakrútil Ruy Guerra z Mozambiku, ktorý pôsobil v Portugalsku, vo Francúzsku i v Brazílii. S Irene Papasovou v úlohe krutej babičky Amadis a dvadsaťročnou brazílskou herečkou Claudiou Ohanaovou ako nešťastnou Eréndirou. Ani svetoznámy autor, provokatívna téma či Michael Lonsdale v role senátora Sancheza však nezaručili úspech. Ruy Guerra v roku 2004 režíroval aj adaptáciu Márquezovej Zlej hodiny.

Pre taliansko-francúzsko-kolumbijskú adaptáciu Kroniky vopred ohlásenej smrti na scenári spolupracoval Tonino Guerra, autor scenárov pre Michelangela Antonioniho či Federica Felliniho. V réžii Francesca Rosiho účinkovali hviezdy ako Rupert Everett, Ornella Muti, Gian Maria Volonté, Irene Papas, Anthony Delon a premiéra nemohla byť inde ako v Cannes. Hoci najmä francúzska kritika bola nespokojná, je to dodnes komerčne najúspešnejšia márquezovská adaptácia a v roku1991 sa dokonca dostala aj do československých kín. Naopak tristne v roku 2007 dopadla amerikanizácia v podobe hollywoodskej romantickej drámy režiséra Mika Newella Láska v čase cholery, film s najhoršími kritikami i diváckymi hodnoteniami zo všetkých adaptácií Márqueza.

José Arcadio a Melquíades ako starci
(Diego Vásquez a Moreno Borja)

Synovia – producenti

V roku 2019 spisovateľovi synovia Rodrigo García a Gonzalo García Barcha pristali na návrh streamovacej služby Netflix, povolili nakrútenie seriálu podľa otcovho románu Sto rokov samoty a sami sa na jeho vzniku podieľali ako producenti. Podmienkou bolo, že šestnásť zhruba hodinových častí vznikne v Kolumbii ako dielo kolumbijských tvorcov. Po štyroch rokoch príprav začali režiséri Alex Garcia Lopez a Laura Mora nakrúcať. V decembri roku 2024 Netflix uviedol prvých osem častí. Zvyšných osem v druhej sérii má mať premiéru tento rok.

Lopez pochádza z Argentíny, Laura Mora z kolumbijského Medelinu. Kým on sa podieľal na komerčne úspešných televíznych projektoch ako Misfits, Zaklínač, Utopia, Exorcista a CowboyBebop, ona má na konte kolumbijské seriály PabloEscobar, FronteraVerde a El robodelsiglo, no i tri filmové kriminálne drámy, z ktorých Matar a Jesús žiarila v roku 2017 na festivaloch v San Sebastiane, Mníchove, Chicagu, Seattle, Varšave a Palm Springs. Za svoje filmy dostala dve kolumbijské národné filmové ceny, ktoré sa volajú Premios Macondo.

Scenár pre seriál písali portorický veterán Jose Rivera, nominovaný na Oscara 2005 za Motocyklové denníky, a spolupracovníčka režisérky Natalia Santa z Kolumbie, ktorá si často píše predlohy k vlastným filmom. Hlavnými kameramanmi sú dokumentarista Paulo Perez a Sarasvati Herrera, ktorá je aj scenáristkou, režisérkou a strihačkou.

Krásna Rebeca (Laura Sofia Grueso, v Kolumbii známa
pod pseudonymom Akima)

Národný seriál

Najväčšia televízna i filmová produkcia v Kolumbii má tamojšiemu hospodárstvu priniesť takmer štvrť miliardy pesos (51,8 milióna dolárov). Stala sa vecou kolumbijskej národnej hrdosti. Začala sa prieskumom, prácou historikov a etnografov, viedla k oživeniu dávno zabudnutých remesiel, rekonštrukcii kultúry z rokov 1850 – 1950.

Profesionálni herci tvoria len tretinu obsadenia. Pre 25 najdôležitejších postáv vyberali spomedzi viac než desaťtisíc uchádzačov. Veď väčšinu ich v rôznom veku hrá viacero interpretov – plukovníka Aureliana Buendíu hneď štyria. Obsadenie je výkladnou skriňou kolumbijskej kinematografie a televíznej tvorby. Len cudzincov stvárňujú zahraniční herci: Pietra Crespiho taliansky spevák Ruggero Pasquarelli a generála Moncadu Peruánec Salvador del Solar.

Tisícky robotníkov postavili štyri verzie Maconda zo štyroch období a celé nové štúdio, v ktorom stojí dom Buendíovcov. Stovky remeselníkov vyrábali kostýmy a rekvizity – tkali látky, vypaľovali keramiku, šili obuv, vytvárali nábytok i hudobné nástroje. Nakrúcať sa začalo v decembri 2023 a štáb mal šesťsto členov.

Viac než pol storočia trvalo, kým Márquezov román našiel adekvátnu audiovizuálnu podobu. Svet sa zmenil, ani Netflix si už netrúfne zdôrazňovať motívy incestu či pedofílie, no s textom zaobchádza citlivo, neredukuje ho ani neodkláňa, to však prináša riziko ilustratívnej opisnosti, najmä ak najdôležitejšou postavou je neviditeľný rozprávač. Kolumbijské vzopätie národných emócií zasa môže viesť k zbytočnému pátosu. Hoci reakcie recenzentov sú zatiaľ napospol nadšené, rozhodne divák. Po uvedení druhej série.

Miloš Ščepka