Pôvodne stavebná inžinierka začala písať zábavné knihy pre deti, aby jej syn nemusel čítať pochmúrne príbehy. Neskôr sa rozhodla písať knihy pre dospelých, ktoré by aj sama rada čítala – teda krimi a horory. Pri písaní sa riadi srdcom, preto uvažuje aj o horore vo vesmíre, čo vraj nie je dobrý marketingový nápad. Nedávno jej vyšla kniha Niet úniku. Islandská spisovateľka Yrsa Sigurdardóttir.
Vaša kniha Niet úniku prichádza na slovenský knižný trh po dlhšej prestávke. V českom preklade je dostupných asi pätnásť kníh, takže je dosť možné, že slovenskí čitatelia už niektoré z nich poznajú. Keby ste mali možnosť, ktorú z vašich kníh by ste odporučili slovenskému vydavateľovi?
Je dosť ťažké vybrať jednu z mojich najobľúbenejších kníh. Stále dúfam, že mojou najlepšou knihou je tá, ktorú práve začínam písať. Navrhla by som asi Dedičstvo (DNA), čo bola prvá kniha zo série o Huldarovi a Freyi, alebo prvú knihu z novej série s názvom Niet úniku. Myslím si, že je vždy lepšie začať vydávať knihy zo začiatku série, aby sa čitateľ zoznámil s postavami, pretože sa v jej priebehu vyvíjajú. Tým, ktorí majú radi horory, by som odporučila Pamätám si vás (v českom jazyku vyšlo vo vydavateľstve GRADA ako Pamatuji si vás všechny) alebo titul Korisť.
Prečo ste sa rozhodli prestať pracovať ako stavebná inžinierka a stali sa profesionálnou spisovateľkou?
Knihy pre deti som začala písať, keď som zistila, že môj syn nečíta. Obávala som sa, že sa z neho v dospelosti nestane empatický človek. Som presvedčená, že deti potrebujú čítať, aby si rozšírili povedomie o živote a stali sa vnímavými voči iným. Čitateľ vstupuje do myšlienok postáv v príbehoch a čítaním môžu deti zažiť situácie, ktoré by inak nezažili. Preto som v tom čase hľadala vhodné knihy pre syna, a nebola som nadšená. Boli veľmi pochmúrne a mali byť pre dieťa životnými lekciami. Ako príklad uvediem jednu knihu o chlapcovi, ktorý nemohol osláviť svoje narodeniny, pretože mal rodičov veľkých alkoholikov. Uvedomila som si, že deti ako môj syn potrebujú niečo zaujímavejšie a zábavnejšie, aby ich čítanie naozaj zaujalo, preto som začala písať pre deti. Moje detské knihy boli komediálne so zaujímavou zápletkou a dialo sa v nich všeličo. Nikdy som však neprestala pracovať ako inžinierka. Stále pracujem, hoci nie na plný úväzok. Svoju každodennú prácu milujem.
Od detských kníh ste prešli k severskej krimi a občas napíšete aj horor. Prečo ste sa rozhodli zmeniť žáner? Viete, aký žáner to bude predtým, než začnete písať?
Prestala som písať pre deti, pretože knihy boli založené na humore a mňa už jednoducho nebavilo byť vtipnou. Cítila som tiež potrebu písať pre dospelé publikum, pretože je veľa tém, ktoré chcem spracovať, ale v detskej knihe nemajú miesto. Bola to jednoduchá voľba, ako asi u väčšiny autorov. Rozhodla som sa písať knihy pre dospelých, ktoré by som aj rada čítala, tak som si vybrala krimi a horory. Pri písaní novej knihy vždy viem, aký to bude žáner. Viem aj, ako sa začne a ako sa skončí. Navyše, čo sa týka hororov, tie zvyčajne píšem medzi sériami, akoby na očistu, a predtým, ako začnem písať novú sériu. Takto sa zbavím nutkania písať veľmi strašidelné veci, ktoré by boli v krimi románe zvláštne, pretože tie musia byť, v porovnaní s horormi, viac založené na faktoch a reálnych základoch.
Nehostinné prírodné podmienky Islandu hrajú vo vašich príbehoch dôležitú úlohu, čo je jeden z určujúcich aspektov v žánri, akým je triler či horor. Využívate tieto predispozície islandskej prírody vedome?
Počasie je takou dôležitou súčasťou života na Islande, že do písania preniká bez toho, aby som ho čo len trochu prikrášľovala. Je tiež skvelým prostriedkom na vytvorenie atmosféry, rovnako ako drsná islandská príroda. Nejako sa vždy rozhodnem umiestniť svoje knihy do tmavého zimného obdobia, čo sa tiež deje automaticky. Polnočné slnko v lete sa k tejto predlohe jednoducho nehodí. Tma a zlo idú podľa mňa ruka v ruke.
Pri zmene žánru ste pravdepodobne konfrontovaná s očakávaniami čitateľov, pretože sa im spájate s určitým typom písania. Ako reagujú na takéto zmeny?
Pravidelné prepínanie medzi žánrami zrejme nie je pre spisovateľa najrozumnejším marketingovým plánom. Neuspokojí totiž čitateľov, ktorí nemajú radi oba druhy kníh, teda horor a krimi. Pri novej knihe však musím zostať verná tomu, čo chcem napísať. Keby som sa hnala len za tým, čo by bolo dobré pre trh, chýbal by mi pri písaní entuziazmus a výsledok by nestál zato. Tým, že si občas urobím prestávku od písania krimi, necítim únavu z tohto žánru, a to podnecuje moju kreativitu. Kniha od znudeného spisovateľa bude zákonite nudnou.
Kniha Korisť (Bráðin) sa stala islandskou knihou roka. V denníku Politiken napísali, že ide o desivý islandský horor, pri ktorom si budete obhrýzať nechty. Neodradil tento opis fanúšikov vašich krimi románov?
V niektorých prípadoch to tak asi bolo, pretože nie každý rád číta horory. Ale sú aj čitatelia, podobne ako ja, ktorí vítajú každý dobre napísaný horor, lebo ich v súčasnosti nie je až tak veľa. Na Islande sa moje horory tešia veľkej obľube. Neviem presne, prečo je to tak. Možno je to tým, že som srdcom kriminálna spisovateľka a tieto knihy majú logický záver a aj dej má spád. Nie sú to len postavy, ktoré prenasledujú duchovia a likvidujú ich jednu po druhej. Dalo by sa povedať, že moje horory sú krimi romány „zabalené“ do atmosféry strachu a temnoty.
V jednom z rozhovorov ste spomenuli, že by ste chceli napísať román o konci sveta, zombie apokalypse, motorových pílach a ľuďoch uviaznutých na benzínovej pumpe. Asi často sledujete katastrofické filmy. Ako ďaleko ste sa dostali s písaním knihy v tomto žánri? Alebo zostávate radšej zatiaľ pri severskej krimi?
Apokalyptický román som ešte nenapísala. Verím, že ešte mám čas. V súčasnosti píšem poslednú knihu z novej série, ktorá sa začala titulom s názvom Niet úniku. Ďalšia kniha po sérii vyjde samostatne. Pohrávam sa s myšlienkou napísať horor, ktorý by sa odohrával vo vesmíre, čo je opäť z pohľadu trhu asi dosť nerozumné rozhodnutie. Ak ma bude písanie napĺňať aj budúci rok, budem sa riadiť svojím srdcom. Iný spôsob písania neexistuje.
Doteraz ste napísali dve série – jednu s duom Freya & Huldar, detskou psychologičkou a policajným vyšetrovateľom, a druhú s právničkou Tórou Gudmundsdóttirovou. Čo sa vám na písaní jednotlivých sérií páči? Čo považujete za ich výhody a čo vás pri ich písaní obmedzuje?
Séria s Tórou mala jednu nevýhodu, pre ktorú sa písala ťažšie ako séria s Huldarom a Freyiou. Tou nevýhodou bolo, že Tóra bola právnička, a nie policajtka. Nemala priamy prístup k miestu činu, svedkom ani k dôkazom, ako by mala normálne policajtka. V týchto knihách som teda musela vymyslieť zaujímavý zločin a miesto, ale aj nájsť realistický spôsob, ako ju vtiahnuť do vyšetrovania zločinu. Táto nevýhoda však bola svojím spôsobom aj výhodou, pretože robiť niečo, čo je veľmi jednoduché, nie je až taká veľká zábava.
V sérii s Huldarom a Freyiou ma veľmi bavilo písať o ich vzájomných interakciách, ktoré im komplikovali vzťah aj samotný život. Napodiv bol ich vzťah aj limitujúcim faktorom tejto série.
Aby som udržala zaujímavý príbeh, nemohla som písať o ich stále sa meniacom vzťahu (začne sa, potom sa skončí a zase odznova) vo viac ako šiestich dieloch. Nechcela som písať ani o tom, ako spolu žijú a chodia nakupovať potraviny. Preto som sa rozhodla, že šesť dielov bude akurátny počet.
Údajne vám nebolo ľúto, keď ste ukončili sériu Freyja a Huldar (po spomínaných šiestich dieloch). Ako čitateľ vašich kníh sa nachádzam vo fáze, keď sa ešte len snažia prekonať počiatočné problémy vo svojom vzťahu. Prezradíte mi, prečo ste šesť kníh považovali za akurátny počet?
Číslo šesť vychádza z môjho predchádzajúceho písania. Napísala som päť detských kníh. Chcela som zmeniť žáner, takže nasledovalo šesť krimi príbehov s Tórou. Potom som sa rozhodla napísať niečo iné. Som však presvedčená, že šesť dielov o Freyi a Huldarovi je maximálny počet a verím, že to bolo správne rozhodnutie.
Na začiatku knihy Niet úniku (Lok lok og laes) ďakujete Eve Björg Aegisdóttirovej za požičanie postáv z jej knihy z miesta Akranes (kniha sa volá Night Shadows). Tvrdíte, že vaším cieľom bolo vytvoriť v islandskom krimi žánri niečo podobné ako marvelovský fantastický svet. Je to dosť nezvyčajný literárny projekt. Ako na to reagovala Eva Björg Aegisdóttirová? Naplnili sa vaše nádeje?
Rozprávala som sa s Evou a dostala od nej súhlas použiť postavy z jej knihy ako vedľajšie postavy v mojej knihe. Považovala to za skvelý nápad. Keďže sa román odohráva v oblasti, kde už je policajný tím z inej krimi série, môže čiastočne spolupracovať s ďalším tímom. Ide o menšie rozvinutie charakterov postáv alebo skôr o malé pokynutie ich smerom. V konečnom dôsledku by sa dal takto vytvoriť islandský vesmír tvorený krimi románmi. Nik však podľa môjho vzoru zatiaľ nepokračoval, takže tento pokus zrejme uviazol na mŕtvom bode. Spomeniem však, že v mojej najnovšej sérii (Niet úniku) sa v malej miere objavuje policajný tím zo série o Huldarovi a Freyi. Takže v mojom malom islandskom krimi vesmíre stále žijú.
Väčšina autorov kriminálnych románov tvorí napätie tým, že v najdramatickejších chvíľach prechádza na inú dejovú líniu. Vo vašich knihách som viackrát postrehol, že dôležité informácie vkladáte do textu veľmi nenápadne, takže si ich menej pozorní čitatelia vôbec nemusia všimnúť. Je to váš spôsob, ako prinútiť čitateľov, aby pri čítaní dávali väčší pozor?
Robím to preto, aby som pri vyriešení zápletky nemala pocit, že som čitateľa podviedla. Trik spočíva v tom, že informáciu umiestnite nenápadne sem a tam, aj keď sa vždy nájdu čitatelia, ktorí tie náznaky zachytia. Myslím si, že je dobré vyhnúť sa záveru, ktorý príde nečakane a nezapadá do toho, čo sa udialo. Pôsobí to totiž ako podvod.
Všetci vieme, že úroveň kriminality na Islande nie je vôbec vysoká. V Magazíne o knihách sme sa rozprávali s Camillou Läckbergovou o kontraste medzi „nudnou“ severskou realitou a drsnou krimi. Povedala, že ju vždy fascinovali temné krimi príbehy, lebo boli v kontraste s idylou z jej detstva a domova, a že v severskej literatúre máte veľa autorov, ktorí svojimi temnými príbehmi pomáhajú ľuďom zabudnúť na ich každodenné problémy. Vnímate to rovnako?
Áno, určite. Hoci sa Island od môjho detstva stal kozmopolitnejším, úroveň kriminality je tu v porovnaní s väčšinou krajín stále pomerne nízka. Myslím si, že sa zaujímam o veci, ktoré vyčnievajú svojou hroznou krutosťou aj v dôsledku toho, že som vyrastala tak trochu ako vo vatičke. Všetko, čo sa vymykalo z normálu, ako napríklad správy o vraždách zo zahraničia, mi pripadalo také zaujímavé, ale zároveň aj veľmi ťažké na pochopenie. My ľudia chceme všetkému rozumieť a dostať odpoveď na každú otázku, ako veci fungujú a prečo sa dejú. To je súčasť príťažlivosti krimi – hádanka, ktorá je veľmi zložitá, ale nakoniec sa vyrieši. Čím zvláštnejšia zápletka, tým je to lepšie. Tak ako povedala Camilla: keď sa človek ponorí do drsného krimi románu, vlastné problémy sa mu zdajú veľmi malé. Takže únik od problémov je tiež jedným z faktorov.
Konzultujete svoje texty s policajnými odborníkmi?
Nežiadam políciu, aby si text prečítala, ale pýtam sa na veci, o ktorých chcem správne napísať. Pri väčšine kníh robím veľký prieskum, aby som všetko správne zachytila. Po napísaní devätnástich krimi a hororov už poznám veľa súvislostí týkajúcich sa vyšetrovania vrážd. S niektorými vecami sa však nechcem stretnúť v každodennom živote – ako sa napríklad rozkladajú telá alebo ďalšie hrozivé informácie týkajúce sa mechanizmu smrti. Pri každej novej knihe však vždy treba vykonať ďalší prieskum, pretože žiadna z nich nie je rovnaká. V tomto ohľade som autorskou verziou herca skúšajúceho rôzne metódy – idem do toho naplno. Ako príklad uvediem, že som sa minulý rok pre knihu, ktorá sa čiastočne odohráva na rybárskej lodi na lov vlečnou sieťou, vydala na more. Absolvovala som aj krátky kurz súdnej patológie, aby som sa viac dozvedela o pitvách. Pre výskum som však robila aj veľa iných zvláštnych vecí a navštívila dosť neobvyklých miest. Vidieť veci v 3D a rozprávať sa s ľuďmi vám dá veľmi veľa, pretože získate informácie a poznatky, ktoré vám internet neposkytne. Potom sa v knihe môžu objaviť bizarné kúsky, ktoré zvýšia dôveryhodnosť scén.
Sledujete svojich konkurentov v tomto žánri? Čítate severskú krimi? Kto sú vaši obľúbení autori?
Čítam veľa, ale v mesiacoch, keď píšem, sa snažím vyhýbať krimi románom. Vždy sa bojím, že to ovplyvní štýl môjho písania, čo nechcem riskovať. Som fanúšičkou islandského autora Ragnara Jonassona, švédskej dvojice Lars Kepler a dánskej spisovateľky Sary Blædelovej. Mojím najobľúbenejším autorom je však Stephen King, najmä jeho prvé knihy. Sú naozaj čarovné.
Róbert Kotian
Za preklad ďakujem Zuzane Kolačanovej.
Yrsa Sigurdardóttir
Islandská spisovateľka, autorka detektívok, hororov a románov pre deti. Vyštudovala stavebné inžinierstvo, štyri roky bola technickou vedúcou v medzinárodnom tíme pre veľký európsky elektrárenský projekt na východe Islandu. Píše dve série krimi žánru (jednu o advokátke Tóre Gudmundsdóttirovej, druhú o dvojici Freya & Huldar, detskej psychologičke a policajnom vyšetrovateľovi). V slovenčine jej vyšlo viacero kníh, nedávno román Niet úniku (Grada 2024).