Irvin D. Yalom: Pohľad do slnka (prel. Vladislav Gális, Premedia 2025)
Úzkosť zo smrti a prebudenie k životu
Ani slnku, ani smrti sa nemožno pozerať do tváre. Kým pri jednom prídete o zrak, odvaha pozrieť smrti do tváre môže priniesť prebudenie k životu. A to je možnosť, ktorá sa neodmieta.
Smrteľnosť nás máta
Smrť je stále medzerou v našom myslení aj v knižnom svete. Všetci sa venujú (aj literárne) životu, láskam, vášňam a nadobúdaniu všetkých možných druhov moci. Kde-tu je reč o starnutí, ale aj to len s ohľadom na správnu životosprávu, aktívny životný štýl či mentálny tréning seniorov.
Úzkosť zo smrti je našou nočnou morou a desivou súčasťou pohľadu do budúcnosti. Známy psychológ Irvin Yalom priznáva, že keď začne svojim priateľom rozprávať o prekonávaní hrôzy zo smrti, znamená to koniec rozhovoru. Je však presvedčený, že „by sme mali uvažovať o svojom konci, oboznámiť sa s ním, rozobrať ho a analyzovať, diskutovať s ním a odhodiť desivé detské skreslené predstavy o smrti“.
Yalom je aj v tejto knihe sympaticky osobný. Strach zo smrti je predsa naším spoločným tieňom, od ktorého sa nikdy neodtrhneme. K osobnému prežívaniu pridáva skúsenosti z terapeutickej praxe, životné príbehy svojich pacientov aj najdôležitejšie myšlienky z kultúrnych či literárnych dejín ľudstva. „Smrteľnosť nás máta od počiatku dejín.“
Strach zo smrti má rozmanité podoby: od obáv z opustenosti a zániku po omráčenie z večnosti a od nepochopenia stavu nebytia po hrôzu z toho, že zmizne celý ich osobný svet.
Úzkosť zo smrti môže byť skrývaná, a tak na jej odhalenie občas treba takpovediac detektívne schopnosti.
Prirodzene, že táto úzkosť dosahuje svoje vrcholy pri smrti našich blízkych, vážnej chorobe alebo ohrození základnej bezpečnosti. Inými katalyzátormi „prebúdzajúceho zážitku“ je rozpad vzťahu, životné jubileá v neskoršom veku, plánovanie dedičstva, odchod detí z domu, dôchodok alebo sťahovanie do domu dôchodcov. Precitnutie môže naštartovať aj pomaturitné stretnutie po desiatkach rokov, keď zmenené tváre spolužiakov veľmi výrečným spôsobom dokumentujú plynutie života a jeho blížiaci sa koniec. „Všetci sú takí starí. Čo tu robím? Ako im musím pripadať?“
Ako objať tieň smrti
Múdre rozprávanie o prejavoch úzkosti zo smrti by bolo na uznávaného autora dosť málo. Yalom sa nenápadne dostáva do druhej časti, keď otvára pozitívne východiská a snaží sa objaviť životné postoje, ktoré človeku uľahčia „pohľad do slnka“. Pritom zostáva striktne sekulárnym.
Nepomáha si náboženskými koncepciami nesmrteľnej duše, večného života, odmeny v raji či trestu zatratenia. Nakoniec aj mladý zapálený rabín odišiel z terapie bez toho, aby Yaloma presvedčil, že bez viery je všetko márne…
Jednou zo zmysluplných odpovedí je vlnenie. Je to viac ako iba hrdosť na stopy, ktoré po sebe zanecháme v deťoch, stavbách či umeleckých výkonoch. Vlnenie znamená zachovanie niečoho z našej životnej skúsenosti, nejakej časti poznania, cnosti a útechy, ktorá sa odovzdáva ostatným vedome alebo nevedome. Súčasne je vlnenie protipólom nemorálnosti, hrôzy a násilia. Pominuteľnosť neznamená nezmyselnosť!
Priamy pohľad smrti do očí zvládajú tí, ktorí zavŕšili svoje životy – naplnili potenciál, žili odvážne a naplno. „Potom a iba potom môžeme zomrieť bez výčitiek svedomia.“
Umieranie je tou najosamelejšou udalosťou v živote, oddeľuje nás od ostatných a vystavuje oddeleniu od sveta ako takého. Empatiou sa však spájame s ostatnými, je to tmel ľudskej prepojenosti. Ochota prežívať bolesť s iným človekom je súčasťou tradícií liečenia, svetských aj náboženských.
Najnádejnejším Yalomovým posolstvom je liečivé presvedčenie o sile prebúdzajúcich zážitkov. Uvedomenie si vlastnej smrteľnosti má potenciál obohatiť život, oživiť zabudnuté nádeje a túžby. Smrť sa nám – na rozdiel od slnka – javí nekonečne chladnou. Je však možné uvedomovať si smrť a objať jej tieň. Z takéhoto vedomia môže človek vykresať vzácnu životnú iskru.
Ľubomír Jaško
Irvin D. Yalom: Pohľad do slnka (prel. Vladislav Gális, Premedia 2025)