Ako prežiť rozklad spojeného sveta
Vízia spojeného sveta zjednoteného tými najlepšími ideálmi mieru, prosperity a demokracie sa priamo pred našimi očami rozpadá na kúsky. Málokto si dovolí povedať, čo príde. Nateraz si musíme vystačiť s ochotou pochopiť, čo sa stalo.
Začiatky snívania
Švédska novinárka a bezpečnostná expertka Elisabeth Braw (dnes pôsobí vo Veľkej Británii) by určite nemala problém pripraviť dôslednú, vedecky pôsobivú a štatisticky podloženú analýzu vývoja. Dala však prednosť metóde, ktorou sa priblížila čitateľovi. Svoje rozprávanie o rozklade globalizačných trendov zahustila konkrétnymi ľuďmi. A dokonca nie iba tými, ktorí sú pri hospodárskych, politických alebo intelektuálnych kormidlách.
Hneď prvá reálna postava, ktorou sa kniha začína, je dôchodkyňa zo švédskeho ostrova Gotland. Solveig Artsmanová bola jednou z mála ľudí, ktorí boli proti výstavbe Nord Streamu 1, prvého z dvoch plynovodov. Obávala sa, že projekt poškodí morské dno. Okrem toho nebola schopná veriť Rusku. „Za odmenu“ ju niektorí z členov mestského zastupiteľstva odmietli zdraviť, radšej prešli na druhú stranu ulice. Komerčný projekt mal predsa zlepšiť kvalitu života spoluobčanov.
Dnes je Artsmanová morálnou víťazkou. Pochybnosti o Rusku boli potvrdené tragickým spôsobom a energetické spojenia čelia nevídaným výzvam. Z takéhoto víťazstva sa však nemá kto tešiť – obavy z nanovo rozdeleného sveta prekonávajú všetko ostatné.
Dokonca aj odporcom globalizácie sa tento proces stal nezastaviteľný. „Išlo o snahu najrôznejších podnikateľov a politikov vytvoriť prepojený svet, ktorý by zlepšil svet pre všetkých.“
Elisabeth Braw postupne vťahuje do rozprávania ďalších aktérov: bývalého šéfa Ericssonu a neskôr Unileveru, litovskú ministerku financií, manažéra mobilných sietí pre africké krajiny, priekopníka investičného bankovníctva v Číne aj predsedu komisie pre spravodajské služby z americkej Snemovne reprezentantov. Všetci títo s veľkým nadšením a presvedčením zavádzali systém voľného trhu v transformujúcich sa krajinách a investovali svoju energiu do podpory globalizačných spojení.
Po plynároch vojaci
Už pred pádom železnej opony existovala snaha o hospodárske prekračovanie bariér. Taliani postavili v brežnevovskom Sovietskom zväze automobilový závod. Sovieti povolili aj výrobu a predaj Pepsi. Teng Siao-pching otvoril Čínu licenčnej výrobe a v roku 1979 poslal vôbec prvú čínsku delegáciu na Svetové ekonomické fórum v Davose.
Po rozpade sovietskeho impéria sa pocit globálnej spolupatričnosti presadil v plnom rozsahu. Prišli zlaté časy pre firmy vyrábajúce spotrebný tovar, komerčné aj investičné banky. Svet sa nestával pomaly globálnym, globálnym zrazu bol.
Čína si zvolila cestu tzv. štátneho kapitalizmu a krajiny nastupujúce na cestu trhovej ekonomiky potrebovali všetko. „Noví spotrebitelia, nové trhy, nové príležitosti pre úspory z hromadnej výroby.“ K tomu ako bonus prísľub sveta bez vojny. Bývalí nepriatelia sa spájali v obchodných objatiach.
Obrovským impulzom bol rozvoj mobilnej komunikácie a internetu či nástup generácie Z. K tomu prišli nové nástroje zarábania peňazí a nečakane masívna čínska expanzia.
S Čínou sú spájané aj prvé ťažkosti. Číňania sa netrápili so zásadami duševného vlastníctva a boli v návale energie schopní skopírovať aj seba. Dovozy z Číny pripravili množstvo ľudí o prácu. Ľahkomyseľní bankári sa postarali o finančnú krízu. Žiaľ, takmer nikto nebol potrestaný, pretože protiprávne konanie bolo vraj v tých časoch vo finančných kruhoch bežné.
Potom prišlo prvé Trumpovo víťazstvo a covidová pandémia. Rusko po fáze nepotistického kapitalizmu výhodného pre úzku skupinu vyvolených zostúpilo pri agresii proti Ukrajine ešte hlbšie. A z Nordstreamu sa namiesto úžasného dôkazu globalizácie stala záťaž. Gotland znovu ožíva, nie odborníkmi na plynovod, ale po vstupe Švédska do NATO vojakmi…
Elisabeth Braw sa nehrá na prognostičku. Nevie, čo po rozlúčke s doterajšími formami globalizácie príde. Je presvedčená, že treba odhodiť naivitu. Ak budú krajiny viesť múdri lídri, nič nie je stratené. Zdá sa však, že teraz začali rozhodovať práve tí druhí.
Ľubomír Jaško