Nekonečná biela Antarktída ako skúška vôle
Biela temnota je útla kniha, no jej téma je radikálna. David Grann, autor oceňovanej literatúry faktu a knihy Vrahovia mesiaca kvetov, sa tentoraz sústreďuje na príbeh britského dôstojníka Henryho Worsleyho, muža, ktorý sa v roku 2015 rozhodol prejsť Antarktídu osamote, bez podpory a bez dopĺňania zásob. Výsledkom je koncentrovaná reportáž o hranici medzi vytrvalosťou a posadnutosťou, a o skúške, ktorá presahuje bežnú predstavu ľudskej odolnosti.
Nikde ani živej duše. Nič, len on
Worsleyho rozhodnutie nemožno oddeliť od historickej pamäti polárnych expedícií, najmä od odkazu polárneho bádateľa Ernesta Shackletona, ktorého celý život obdivoval. No na rozdiel od Shackletona, ktorý bol členom väčšej expedície, päťdesiatpäťročný Worsley sa naprieč svetadielom vydal sám a bez podpory.
„V hurikáne a obrovských vlnách lesknúcich sa od ľadu sa plavili otvoreným oceánom. Muži boli mokrí a na kosť premrznutí. Shackleton v snahe udržať ich pri vedomí vyhrabal posledné zvyšky čoraz skromnejších zásob. Desiateho mája, teda takmer rok a pol po vyplávaní z ostrova Južná Georgia, sa opäť ocitli na brehoch. Vyzerali, akoby prežili koniec sveta. Shackleton sa potom spolu s Worsleym a ďalším členom posádky vydal na viac ako štyridsaťkilometrový pochod na sever, počas ktorého prekonávali nikým nezmapované ľadovce, až sa napokon dostali na veľrybársku stanicu na opačnom konci ostrova, kde mohli požiadať o pomoc.“
Táto historická skúsenosť bola pre Worsleyho viac než inšpiráciou, bola mierkou, voči ktorej sa rozhodoval. Ako vzdialený príbuzný kapitána Franka Worsleyho a celoživotný obdivovateľ Shackletona sa opakovane vracal na Antarktídu, aby rekonštruoval jeho trasy. Posledná expedícia však mala byť iná: úplne osamelá. A žiaľ, tak aj dopadla.
Chcel byť prvý na svete
Antarktída v podaní autora Davida Granna nie je žiadnou exotickou kulisou, ale prostredím, ktoré systematicky preveruje fyzické aj mentálne limity. Teploty hlboko pod mínus šesťdesiat stupňov, vietor modelujúci sastrugy do tvrdých hrebeňov, monotónny horizont bez orientačných bodov… Do toho Worsley ťahajúci približne 150-kilogramové sane a odmietajúci pomoc aj vo chvíľach, keď sa jeho organizmus dostáva na hranicu kolapsu.
Kniha obsahuje úžasné autentické fotografie z historických aj moderných výprav. Obrazový materiál pôsobí dokumentárne a potvrdzuje, že biela farba tu nie je metaforou čistoty, ale skôr stavom dezorientácie a extrémnej izolácie.
Worsley napokon po takmer 1500 kilometroch volá o pomoc. A v januári 2016 zomiera v čilskom Punta Arenas, len 48 kilometrov pred cieľom, na následky vyčerpania, silnej dehydratácie a zlyhania orgánov.
Vydavateľstvo Absynt už publikovalo knihy dotýkajúce sa polárnych expedícií. Napríklad úžasnú knihu Expedícia, v ktorej autorka Bea Uusma rekonštruuje príčiny tragického konca tzv. Andréeho výpravy na severný pól. Za záhadných okolností sa z nej totiž traja muži nikdy viac nevrátili a ona sa rozhodla pátrať po tom, prečo sa tak stalo. Alebo reportážnu knihu Biele od Ilony Wiśniewskej o mrazivých ostrovoch Špicbergy. Biela temnota sa k nim pripája ako portrét jednotlivca, ktorý sa rozhodol osamote prejsť tento extrémne zaľadnený svetadiel.
Antarktída v Grannovom rozprávaní však nie je miestom dobrodružstva, ale laboratóriom ľudskej motivácie. Autor presne ukazuje, ako sa z obdivu k minulosti môže stať osobný záväzok, ktorý nepripúšťa ústup. Worsleyho príbeh preto nefunguje len ako extrémny výkon jednotlivca, ale aj ako otázka adresovaná každému z nás: kde sa končí odhodlanie a začína sa zaslepenosť? A práve v tejto zaslepenosti sa ukazuje, akú cenu sme ochotní zaplatiť za naplnenie vlastnej predstavy o zmysle života.
Alexandra Jurišová