Oleksandr Mykhed: Jazyk vojny (prel. V. Moscatello Goldiňáková, Absynt 2026)
Ľudskosť devastujú ruské čižmy
Bomby s nápisom „pre deti“, hromadne znásilnené ženy, vraždy zo zábavy, zbesilé rabovanie a ničenie. Fakt špeciálna operácia.
Z tejto knihy vám bude zaručene zle. Jazyk vojny je vskutku desivejší, než si vieme predstaviť. Brutalita ruských okupantov a zberby nivočiacej akékoľvek stopy po ľudskosti nemá obdobu. Oleksandr Mykhed predstavuje knihou Jazyk vojny(prel. V. Moscatello Goldiňáková, Absynt 2026) nielen chronologický záznam prvých trinástich mesiacov vojenského útoku. Je hlbokou sondou do pokusu totálne vymazať celý národ. S úprimnou nenávisťou, s chuťou rozdupať, zničiť, zlikvidovať, zahubiť.
Mykhed, ktorý vymenil spisovateľskú kariéru za uniformu vojaka Ozbrojených síl Ukrajiny, predkladá text, ktorý balansuje na hranici medzi denníkom, reportážou a mrazivým kolektívnym svedectvom. A je to jedno z najdesivejších a veľmi brutálnych svedectiev o ruskej invázii. S detailmi, ktoré nemali existovať ani v tej najskazenejšej mysli, nieto v skutočnosti.
Minulosť prestala existovať
Oleksandr Mykhed (1988) viedol pred ruským besnením v podstate normálny život intelektuála. So svojou manželkou Olenou sa venoval literatúre a žil v Hostomeli, satelitnom predmestí Kyjiva. V neďalekej dedine Buča žili jeho rodičia. Táto idyla bola brutálne prerušená zvukom helikoptér a smradom strelného prachu vo februári 2022.
Otázkou nebolo, či ju ruské vojská napadnú, ale kedy sa tak stane. Mykhed sa okamžite rozhodol vstúpiť do armády. Hovorí, že v situácii ruského útoku ani nemohol inak, len sa rozhodnúť brániť napadnutú krajinu. Jeho manželka sa pustila do dobrovoľníckej činnosti a pomáha, kde sa dá.
Knihu písal počas vojny, v kasárňach na fronte. Tomu zodpovedá aj jej naliehavosť, autenticita, strohá faktografickosť bez zveličovania a bez príkras. Jedným z hrdinov rozprávania sa stáva jazyk, vzťah Ukrajincov k ruštine, ku kultúre, ktorá počas komunizmu desaťročia devastovala Ukrajinu.
Hovorí o jazyku, ktorý sa musel prirodzene zmeniť, keď nastala prvá okupácia (2014) a túto zmenu dramaticky urýchlil vpád nepriateľa o osem rokov neskôr. Normalita zmizla a do popredia, aj v jazyku, sa dostala vojna, snaha o bezpečie, ochrana, útek. A jazyk sa v tomto prostredí musel zbaviť okrás, pretože hovoriť o vojne „pekne“ je nemožné.
V čase vojny je akákoľvek realita surreálnejšia než umenie a jazyk. Najmä ak ruskí vojaci vraždia deti, nevinné obete, znásilňujú manželky pred očami ich manželov a – prepáčte za výraz, ale robili to aj sovietski „osloboditelia“ a robia to aj ich vnuci útočiaci na Ukrajinu – serú na postele či piana vo vyrabovaných bytoch. Nie obrazne, ale ako akt veľkej ruskej arogancie.
Fragmenty, črepiny
Útržky záznamov skladajú dramatickú mozaiku udalostí popretkávanú mikropríbehmi ľudí zo spisovateľovho okolia, priateľov, rodinných príslušníkov i príbehy obyčajnej ľudskej odvahy. A to všetko v pekle vojny, ktorá nemá žiadne pravidlá.
Dielo je zmesou žánrov: denníkové zápisky, úryvky zo správ, prepisy rozhovorov a fragmenty kroniky vojnových zločinov. Táto fragmentácia nie je náhodná; odráža absenciu kontinuity v ukrajinskej histórii, ktorú autor definuje ako históriu neustálej demolácie, kde je každá generácia opakovane vystavená represiám a popravám zo strany veľkého suseda.
Mykhed do svojho rozprávania vplieta hlasy priateľov, rodiny a svedkov, čím vytvára polyfónny naratív. Tento prístup transformuje súkromnú bolesť na kolektívnu pamäť národa. Medzi kľúčových respondentov, ktorých príbehy dopĺňajú autorovu osobnú linku, patria osoby reprezentujúce rôzne aspekty traumy a odporu. Nájdete tu príbehy spisovateľových najbližších ľudí – jeho matky, ktorá bola evakuovaná z Buče a prišla o všetko, novinára, ktorý rozpráva o zmene pohľadu médií na vojnovú katastrofu, umelkyňu dokumentujúcu čas skazy či právničku, ktorá sa venuje smutnej dokumentácii ruskej genocídy a vojnových zločinov.
Mykhed analyzuje vojnu cez prizmu surrealizmu, kde sa najbláznivejšie predstavy stávajú každodennou realitou. Spomína mučiarne v detských táboroch a ničenie civilnej infraštruktúry ako prejav stroja na deštrukciu. Vojna prevrátila sémantiku neba a zeme. Zem, ktorá bola odvekým miestom odpočinku mŕtvych, sa stala útočiskom pre živých v krytoch a pivniciach. Nebo, domov bohov a pokoja, sa premenilo na sféru smrtonosných rakiet a dronov. Tento ontologický prevrat vedie k pocitu straty pevnej pôdy pod nohami.
Vojna prestáva byť štatistikou, spravodajstvom, čímsi abstraktným a nihilisticky posunutým do konštatovania. Mykhed hovorí o nechcených skúsenostiach: deti, ktorým odtrhli ruské zbrane nohy, dôchodcovia a chorí, ktorí umierajú, lebo ruské zvery útočia na hospice, nemocnice, desivé znásilňovania a mučenia, rovnaká brutalita na zvieratách v zoo, rozstrieľané či tankmi zdemolované autá. Aj s posádkou.
Toľko k tej špeciálnosti ruskej operácie.
Nahý jazyk
Kým ruská strana sa snaží používať na svoju genocídu eufemistický jazyk, Mykhed hovorí, že tu nie je čas na eufemizmy a treba jazyk obnažiť. A hovoriť o všetkých ranách, ktoré vojna prináša, treba bez akýchkoľvek príkras. Mykhed rozlišuje medzi ruským zneužívaním jazyka ako maskovacej siete a propagandistického kladiva na mozgy ruských obyvateľov a hľadaním nových, obnažených významov smrti, vojny, poníženia i hrdinstva na Ukrajine.
Jazyk vojny je opísaný ako priamy, podobný vojenskému rozkazu, ktorý nepripúšťa dvojitú interpretáciu. V tomto novom lingvistickom systéme sa mení význam základných slov a vznikajú nové kódované správy, ktoré prenikajú z bojiska do civilného života.
Mykhed, ktorého mama bola literárnou vedkyňou, a on sám literatúru študoval, hovorí, že v čase vojny literatúra stráca dôvod na existenciu. Útek do fiktívnych svetov je pre neho v tejto chvíli nemožný, pretože realita života je v plameňoch. Jedinou úlohou spisovateľa zostáva v týchto vojnových časoch svedectvo – čím viac ľudí nepriateľ zabije, tým viac preživších musí niesť svedectvo o jeho zle.
Jednou z najemocionálnejších a najdôležitejších častí knihy je kapitola venovaná detským obetiam. Mykhed tu zhromaždil viac ako sto príbehov detí, ktorých životy boli rozvrátené inváziou. Dokumentuje traumatické prejavy, ako je simulovanie zvuku náletov päťročnými deťmi alebo vytváranie „bombových krytov“ pre mravce v malých škatuľkách.
Etika neodpustenia
Pôvodný názov knihy je Volací znak pre Jóba. Mykhed otvára dôležitú rovinu morálnej reflexie vojnového besnenia i správania sa domácich. Jób je symbolom národa, ktorý je vystavený nespravodlivému a krutému utrpeniu. Autor sa však pýta, či samotná jóbovská viera stačí v konfrontácii s moderným barbarstvom bezohľadných vojnových hôrd. Obraz poškodenej sochy archanjela Michaela v Borodianke, ktorému „z rúk vypadol kríž, ale meč zostal“, slúži ako kľúč k pochopeniu posunu v hodnotovom systéme Ukrajincov.
Kniha je prestúpená hlbokým a neskrývaným hnevom, ktorý Mykhed neopisuje ako patológiu, ale ako nevyhnutnú reakciu na ruskú genocídu. Autor odmieta západné koncepty pacifizmu, zmierenia a odpustenia ako nepoužiteľné v obrane proti vojnovým zločincom. Jeho hnev mieri nielen na ruské politické vedenie, ale na celú ruskú spoločnosť a kultúru, ktorú považuje za integrálnu súčasť represívnej imperiálnej mašinérie.
Heslo Puškináno, Putin nie vníma ako pokrytecké, pretože každý ruský vojak reprezentuje režim, ktorý to umožnil. A v tom režime je doma aj klasická literatúra, ktorá je súčasťou vytvárania mytologického veľkého ruského národa, buduje ideu kohosi, kto má bojovať za akékoľvek víťazstvo. Takáto literatúra sa stáva súčasťou mäkkej moci impéria. Akékoľvek pokusy o zmierenie na poli kultúry, kde sú napríklad ukrajinskí a ruskí autori prezentovaní spoločne, vníma ako zradu obetí a nepochopenie podstaty konfliktu.
Viac než reportáž
Jazyk vojny premieňa surovú bolesť na brilantnú literárnu analýzu. Kniha prekračuje rámec reportáže, stáva sa veľmi polemickým hlasom, ktorý spochybňuje ideu odpustenia a zmierenia. Keď sa vám bude obracať žalúdok pri niektorých obrazoch, na ktoré v knihe narazíte, tak pre Mykhedov hnev budete mať určite pochopenie. Analýza hnusu ruskej genocídy a absurdnej agresie voči civilnému obyvateľstvu čitateľa musí prebrať z letargie.
Po pravde, ak by túto knihu čítali prorusky naladení čitatelia, hádam by to s ich svedomím otriaslo. Ale keďže takíto čitatelia radšej zostávajú uzatvorení vo svojich myšlienkových skupinkách, ich vytriezvenia sa isto nedočkáme. Škoda.
Ohlasy na Mykhedovo dielo sú ohromujúce, kniha bola preložená do viacerých svetových jazykov a prezentuje sa ako kľúčový text pre štúdium aktuálnej histórie Ukrajiny a transformácie diskurzu o vojne v 21. storočí.
Dôležitá správa na záver – Oleksander Mykhedov by sa mal dostaviť na konci mája 2026 na bratislavský literárny festival Brak. Pravda, ak ho pustia z frontu.
Martin Kasarda
Oleksandr Mykhed: Jazyk vojny (prel. V. Moscatello Goldiňáková, Absynt 2026)