Ak ste čítali horor Brama Stokera Dracula, museli ste sa minimálne pozastaviť nad tým, že v tejto upírskej klasike sa hneď v prvej kapitole objavujú Slováci, a to nie vo veľmi lichotivom svetle. Bram Stoker ich vykresľuje takto: „Najčudesnejšie vyzerali Slováci. Vo svojich veľkých pastierskych klobúkoch, širokých špinavobielych nohaviciach, bielych ľanových košeliach a obrovských, ťažkých, takmer stopu širokých kožených opaskoch, povybíjaných mosadznými klincami, pôsobili barbarskejšie ako ostatní. (…) Kdesi na divadelnom javisku by ich určite uviedli ako akúsi orientálnu tlupu banditov. Povedali mi však, že sú neškodní a nepriebojní.“
V celom románe sa Slováci objavia spolu 18-krát. Najprv ako koloritné postavy v stereotypne sedliacko-pastierskom vyobrazení „popri ceste“. Rozprávačovi prvej kapitoly Jonathanovi Harkerovi vstúpia do života aj priamo na Draculovom hrade: sú totiž skupinou, ktorá donesie na transylvánsky hrad grófa Draculu truhly, v ktorých sa bude prevážať hlina a aj sám Nemŕtvy, Nosferatu, Dracula.
Slovákov v texte zasa stretneme až po vyše tristo stranách Draculových peripetií v Londýne. Opäť sa objavujú v zápise Jonathana Harkera, v situácii, keď lovec upírov Van Helsing v sprievode ďalších pánov počúvajú rozprávanie o prevoze truhly loďou a pomocou pltníkov – a práve týmito pltníkmi sú Slováci. Pltníctvo a splavovanie dreva po riekach je na Slovensku vnímané ako tradičné remeslo.
V záverečnej pasáži nájdu jedného z priekupníkov mŕtveho a žena v dave vykrikuje: „To určite urobil nejaký Slovák!“ Prepojenie diabolského temna, smrti a Slovákov sa tak v Draculovi objavuje znova a neprispieva k práve najlepšej povesti etnika. O niekoľko strán ďalej Mína Harker píše: „Poznámka tej ženy, že vraždu musel spáchať nejaký Slovák poukazuje na všeobecnú nevraživosť proti týmto ľuďom.“ Keď sa skupina rozhodne vybrať sa hľadať truhlu plaviacu sa po rieke, objaví sa poznámka o Slovákoch ako silných a bezohľadných, s ktorými bude treba zviesť boj a získať upíra v truhle.
Posledná zmienka o Slovákoch je zo 4. novembra, kde Dr. Steward konštatuje, že kým ich parník mal problémy s perejami na rieke, Slováci sa prejavili ako znalci miestnych vôd a ušli aj s truhlou a grófom v nej… Aspoň jedna dobrá správa, že Slováci sú dobrí pltníci a znalci vôd.
Beefsteak Room
Ako bol írsky džentlmen Bram Stoker, ktorý pracoval ako manažér v tých časoch slávneho herca sira Henryho Irvinga a zároveň riaditeľ Irvingovho divadla Lyceum v Londýne, tak dobre informovaný o Transylvánii, Slovákoch a typickej upírskej legende?
Istou smerovkou k interpretácii môže byť pasáž, v ktorej sa bojovník proti Nemŕtvemu Van Helsing zmieňuje o radách a informáciách, ktoré mu poskytol v texte iba krstným menom zmieňovaný Ármin: „Požiadal som svojho kolegu Arminia z univerzity v Buda-Pešti, aby sa pre naše potreby pokúsil zrekonštruovať jeho životopis. Nepochybne ide o vojvodu Draculu…“ Meno tohto budapeštianskeho profesora Ármina Vambéryho nesie hlavné námestie v slovenskom meste Dunajská Streda.
Bol práve Ármin Vambéry, ktorý sa narodil v uhorskej malebnej obci Szentgyörg, dnešnom mestečku Svätý Jur na Slovensku, tým, kto naviedol Brama Stokera na „slovenskú“ či nebodaj „upírsku“ stopu? Bram Stoker sa určite s excentrickým uhorským orientalistom stretol. A podľa všetkého informácie pre knižného Van Helsinga o Transylvánii, balkánskych povestiach o krutom vládcovi a bojovníkovi proti Turkom Vladovi Tepesovi prezývanom Dracul (Diabol) sprostredkoval tvorcovi upírskej ságy práve Vambéry. A pravdepodobne Vambéry bol aj jedným zo zdrojov pre ďalšie podrobnosti o etnografickom kolorite v tom čase málo známeho a divokého Balkánu, s ktorými sa v románe Dracula stretávame.
Keď sa začítame do zaujímavej knihy uhorského dobrodruha, spisovateľa a orientalistu Ármina Vambéryho Moje životné zápasy (prel. K. Petőcz, Lillium Aurum 2022), máme pred sebou napínavé rozprávanie o človeku, ktorý sa dostal z chudobných pomerov židovskej rodiny vo Svätom Jure cez putovania po Strednej Ázii v prezlečení za derviša až po najbohatšie salóny londýnskeho kráľovského dvora. Bol to nepochybne jazykovo mimoriadne nadaný človek, ovládal slovom aj písmom viac ako dvadsať jazykov vrátane arabčiny, turečtiny a ďalších stredoázijskych jazykov.
Ármin Vambéry (1832 – 1913) sa vďaka svojmu jazykovému a spisovateľskému talentu dostal v roku 1864 do Londýna, kde ho privítali ako jedného z dobových dobrodružných cestovateľov. Jeho znalosť exotického orientu očarila britskú smotánku, počas svojich opakovaných londýnskych pobytov sa dostal aj ku kráľovnej Viktórii a na dvor jej nasledovníka na tróne a jej syna Edwarda VII.
Slávu Ármina Vambéryho sprevádzala aj jeho povesť dobrého rozprávača, ktorý vedel farbisto opisovať svoje púte a stretnutia s divokým a mystickým svetom od Balkánu až po Samarkand. Vo svojich spomienkach Ármin Vambéry nespomína priamo fakt, že by sa stretol s Bramom Stokerom (1847 – 1912) a nezachovala sa ani žiadna korešpondencia medzi týmito dvoma pánmi.
Existuje však dokument, podľa ktorého sa Vambéry osobne stretol so spisovateľom na večeri v Beefsteak Room, bolo to, ako uvádza životopisec Brama Stokera Daniel Faser, 30. apríla 1890. Beefsteak Room bol umelecký klub sídliaci v centre Londýna. Dokumentom je zasadací poriadok, ktorý zverejnil v roku 2018 v doslove ku knihe Dracul praprasynovec Brama Stokera Dacre Stoker. Ten dokonca tvrdí, že Vambéry patril k pravidelným hosťom tohto klubu. Podľa D. Farsona ho Stoker určite videl aj v roku 1892, keď Vambéry dostal čestný doktorát na Univerzite v Dubline.
Zaujímavé je, že Ármin Vambéry sa objavuje vo vyššie spomínanom románe Dracul od Dacreho Stokera ako jeden z hrdinov, ktorý zasväcuje mladého Brama Stokera v roku 1868 do tajomstiev ochrany pred upírmi. Ak mal (ako tvrdí sám praprasynovec Dacre Stoker) prístup k mnohým domácim a súkromným dokumentom, ktoré nie sú verejnosti prístupné, môžeme túto fikciu vnímať aj ako odkaz pre hľadačov informácií o prepojení Brama Stokera (autora) a Ármina Vambéryho (inšpirátora a informátora).
Tip pre ministerstvo cestovného ruchu
Spomínaný profesor Ármin Vambéry bol teda zdrojom informácií o Vladovi Tepesovi III. Môžeme predpokladať, že Brama Stokera prinajmenej nasmeroval viac na východ Európy a okrem toho, že inšpiroval, aby premenoval rakúskeho grófa Wampyra na transylvánskeho grófa Draculu, tak pomohol aj s lepšou etnografickou lokalizáciou upírskych a vampírskych legiend.
Ikonický upírsky román Brama Stokera Dracula počas prvých rokov od svojho vydania v roku 1897 žil skôr na okraji literárneho záujmu, ako súčasť hororovej, a teda nevážnej, pulpovej literárnej produkcie. Sám autor postavy upírskeho grófa Draculu Bram Stoker (1847 – 1912) dožil svoj život paralyzovaný mŕtvicou len vďaka podpore Kráľovskej literárnej akadémie.
Ale jeho nemŕtve literárne dieťa sa ujalo v novom umeleckom žánri, ktorý je dokonalou ukážkou mámenia zmyslov, hry svetla a tieňov, ilúzií, snov a nočných môr. Asi by sa dnes Bram Stoker veľmi čudoval, že jeho Dracula je aj po vyše 120 rokoch stále živým a premenlivým krstným otcom celého upírskeho sveta.
Hoci sa vo filme stihol premeniť z desivej, v truhle spávajúcej postavy so špicatými zubami na plyšových zaľúbených upírov tínedžerských filmových sérií inšpirovaných ľúbostnými príbehmi Stephanie Meyersovej.
Slovenská stopa pokračovala v prípade slávneho upíra Draculu po smrti Brama Stokera (1912) vo filmových adaptáciách. Nie krv, ale film totiž drží príbeh o grófovi upírovi stále pri živote.
Prvé filmové spracovanie a jeden z prvých filmových hororov vôbec, nemý film výrazne inšpirovaný práve Draculom, sa volal po nemecky Nosferatu, Eine Symphonie des Grauens (1922) a nakrúcal sa z veľkej časti na Slovensku. Oravský zámok, ktorý sa nachádza na vysokej skale nad riekou Orava na severe Slovenska, využil nemecký režisér Friedrich Wilhelm Murnau ako sídlo pre strašidelného grófa. Postavu krvilačného Nosferatu stvárnil Max Schreck, herec, ktorého tvár sa stala dokonalou ikonou krvilačného grófa.
Túto slovenskú stopu si uctili aj tvorcovia Mark Gatiss a Steven Moffat v zatiaľ najnovšej (popravde, ale nie veľmi podarenej) adaptácii v podobe seriálu Dracula v produkcii Netflixu. Na nakrúcanie si zvolili opäť kulisy Oravského zámku a tiež skanzen slovenskej dediny Zuberec a lokality v Banskej Štiavnici. Samozrejme, „filmové kulisy“ nespôsobili nejaký prílišný turistický ruch, ako sa to stalo v Transylvánii, kde sa legendy o Draculovi ujal hrad Bran, ktorý mal historické prepojenie s pôvodným Vladom Tepesom III.