Keď sa nájde poklad, čakajte prekvapenia
Slovo rozprávka sa nám presunulo už v minulom storočí z priestoru „rozprávania fantastického príbehu“ do detskej verzie čohosi jemného, pekného, čo sa končí dobre. Sila rozprávania sa stala politicky a detsky korektná, ubudlo umrlcov, strašidiel, odseknutých údov, rodičmi zmrzačených detí, násilia či sexu. Zjemneli sme, ale zároveň sme si aj tak trošku farbotlačovo, gýčovito menili našu dušu na akýsi meštiansky únosný balíček, v ktorom sa nepatrí o niektorých veciach rozprávať.
Ale ak sa vrátime do čias ešte len nedávnych, o storočie skôr do polovice 19. storočia, a skúsime nájsť pôvodné texty, ktoré zapisovali vtedajší rozprávači, naivní etnológovia ovplyvnení ideou národnej identity, zistíme, že pôvodné rozprávky boli čosi ako dnešný Netflix. Romantika aj horor, fantastické aj reálne, šťastné aj nešťastné príbehy, zombíci, sex, rozvrátené vzťahy, divoké zvieratá a občas dobrí aj zlí ľudia.
A práve takýmto ponorom do hĺbky ľudskej duše je aj zbierka nájdených príbehov – rozprávok Amálie Sirotkovej Zabudnuté rozprávky (Tatran 2024). Kniha vychádza vďaka úsiliu literárnej vedkyne Jany Piroščákovej v krásnej knižnej úprave a s fantasy ilustráciami Zsolta Lukácsa.
Pýtate sa, kto je Amália Sirotková? A aké zabudnuté rozprávky sa našli? Nuž, čítajte ďalej a tešte sa na to, že do panteónu slovenských velikánov 19. storočia vstupuje hrdinka temer rovnako významná, ako bol Pavol Dobšinský.
Amália Sirotková
Minulosť je ten slávny boží mlyn, ktorý síce melie pomaly, ale nakoniec aj tak všetko zomelie a na prach premení. A ak sa podarí pred týmto mlynom čo-to zachrániť, môžeme sa pozrieť ľuďom spred storočí aspoň do duše, ak už nie do očí. A niekedy sa pri tom prehrabávaní v minulom dajú nájsť skutočné a prekvapujúce poklady..
Amália Sirotková bola dodnes prakticky neznáma žena, ktorú síce spomenuli Pavol Dobšinský i Božena Němcová vo svojich zbierkach rozprávok, ale pôsobila ako jedna z tých zdrojov, ktoré rozprávky prerozprávali zberateľom. Ale práca v archívoch môže priniesť aj prekvapenia, ako je práve toto. Amália Sirotková bola vzdelaná žena, manželka učiteľa a po jeho smrti notára, meštianka, ktorá v päťdesiatych rokoch 19. storočia, ovplyvnená aj súdobými kultúrnymi pohybmi, zapísala niekoľko zošitov s rozprávkami. Narodila sa v Radvani a celý svoj život prežila vo Zvolene a okolí. V Literárnom archíve Slovenskej národnej knižnice sa zachovali tri zošity, ktoré sú v archívoch uložené v dvoch zväzkoch.
Ako priznáva aj Jana Piroščáková, editorka knihy, o Amálii Sirotkovej vieme veľmi málo, narodila sa v roku 1813, rok úmrtia 1892. Je pravdepodobne najstaršou slovenskou rozprávkarkou. Podľa zápisov a zmienok bola súčasťou dobového prúdu zberateľov rozprávok. Časť jej rukopisnej zbierky z päťdesiatych rokov 19. storočia sa zachovala vďaka pozostalosti Pavla Dobšinského (1828 – 1885), ktorý spracoval dve jej rozprávky a uverejnil ich v edícii Prostonárodné slovenské povesti (1880, 1882). Zachované zošity sú pravdepodobne fragmentom širšie koncipovanej zbierky, no rozsah rukopisu nie je jasný.
Zabudnuté, ale nájdené
Amália Sirotková zapisovala rozprávky v päťdesiatych rokoch 19. storočia, pravdepodobne inšpirovaná aj záujmom o folklór a povesti, ktoré na Slovensku zbierala Božena Němcová, ktorá ju medzi svojimi zdrojmi tiež uviedla, a slovenskými zberateľmi.
Ale pôvodný zošitový rukopis ukazuje, že Amália sa snažila verne zachytiť povesti, rozprávky. Ich autenticita je výrazná. Niektoré príbehy, ktoré tu nachádzame, sú variáciami na známe rozprávky, iné zachytávajú typickú triadickú rozprávkovú štruktúru (hrdina prechádza troma skúškami, musí „odťať“ hlavy, sú tam tri sestry, traja bratia, tri smrteľné úlohy), pričom motívy pripomínajú naše tradičné rozprávky, ale majú nepochybne svojskú atmosféru.
Príbehy Sirotkovej z rukopisnej pozostalosti však odhaľujú, že dobové rozprávky pracovali aj s motívmi, ktoré viac charakterizujú horor a nevyhýbali sa ani erotickým odkazom. V niektorých prípadoch tuhne krv v žilách, keď, napríklad, kráľ dal svojej peknej dcére „odrezať prsia aj ruky a zašil ju do medvedej kože“, lebo sa za neho, svojho otca, nechcela vydať.
Zbierka obsahuje dokopy pätnásť rozprávok. Niektoré z nich poznáme vo variantoch uverejnených slávnejšími zberateľmi, ako je napríklad hneď tá prvá „O zlatej hviezde“, ktorú poznáme z pera Boženy Němcovej i slávneho filmového spracovania. V iných textoch sú zasa motívy, ktoré rozprávkovosť charakterizujú a ocitli sa aj v Dobšinského Prostonárodných povestiach. Niektoré povesti – rozprávky sú skôr magickými rozprávaniami, ako napríklad O hadovi, čo ho traja chlapci bili, v ktorej sa vyskytujú aj orientálne motívy čarovných duchov. Motív strachu, obáv pred zlými a temnými silami je v rozprávkach častý, nechýba ani hororová story o smrti a výstrahe „pre služobné dievky, ktoré čarodejníctvu dôverujú“.
Niektoré rozprávky sú vtipné, ďalšie pôsobia zasa temer ako črty s prvkami realistického rozprávania. Nechýbajú ani alúzie na biblický kontext, v jednej z rozprávok sa objaví ako hrdina aj potulný Ježiš, ktorý pomôže potrebným zázrakom. Zaujímavým prvkom, ktorý sa objavil vo viacerých rozprávkach, je motív smradu, ktorý v rozprávkach zostáva ako pripomienka porazeného zla a odkaz na nečisté, pekelné mocnosti, ktoré prosto smrdeli.
Ďakujeme za poklady
Keďže ide o rukopisnú zbierku textov, ktoré Amália Sirotková zapisovala, ale nepripravila do „vydavateľskej“ podoby, sú texty rozprávok akoby v surovom stave. O to lepšie, pretože autenticita rozprávania je výnimočná. Samotná editorka Jana Piroščáková v doslove hovorí o procese redigovania a úpravy Sirotkovej textov tak, aby sa zachovali v čo najväčšej miere znaky rozprávačského štýlu Amálie Sirotkovej. Samozrejme, pri akceptovaní súčasných jazykových noriem.
Môže sa zdať, že ide „len“ o nejaké variácie na známe rozprávky. Nie je to celkom tak, Sirotkovej rozprávky sú pohľadom do skutočnej a nie romantizovanej duše slovenského etnika polovice 19. storočia. Naši predkovia boli bytosti z mäsa a kostí, mali radi príbehy, z ktorých pramenil skutočný život vrátane lásky a nenávisti, figliarstva aj zbojníctva, dobra i zla. Zároveň ukazovali aj istú mieru chudoby (viaceré texty sú o tom, ako chudobný šikovnosťou k lepšiemu životu prišiel), nespokojnosti či viery v lepšie veky.
Najväčšia vďaka patrí Jane Piroščákovej, ktorá sa ako vedkyňa dlhodobo venuje slovenskej literatúre, najmä tej z 19. storočia. Pre laickú verejnosť napríklad pripravila aj vydanie kuchárskej knihy Terézie Vansovej.
Nedá mi nezmieniť sa o zaujímavom ilustrovaní textov. O obrazový sprievod sa postaral Zsolt Lukács a vdýchol knihe romanticko-hororový nádych, ktorým tak dopĺňa textovú atmosféru knižky.
Zabudnuté rozprávky Amálie Sirotkovej sú presne tým typom kníh, ktoré môžu modifikovať naše predstavy o tom, aký bol náš mentálny svet 19. storočia. Bol šťavnatejší, živší a modernejší, než si ho často chceme pripustiť a než si ho v našich literárnych dejinách predstavujeme.
Ale poznámka a varovanie na záver: pred tým, ako budete čítať tieto texty deťom ako rozprávky, prečítajte si ich. Aby vás nevystrašili draci prehĺtajúci paničky, dievčence, čo sa len tak prespia, alebo bratia, ktorí neváhajú sem-tam niekoho zmárniť. Deti to nevystraší, len nech sa vy, dospelí, nezľaknete.
Martin Kasarda