Zaklínač Geralt je cynická postava. Jeho cesta je vlastne snahou zachrániť morálne rozbitý svet, pravdu povediac, nie práve v rukavičkách. Aj tak záleží len na tom, aby sme prežili a cítili sa ako-tak pri zmysloch. Andrzej Sapkowski málokedy poskytuje interview. Ale keďže na Slovensku už viackrát bol, nakoniec nášmu magazínu podľahol. Zostal však sám sebou. Ironický, bystrý a napriek tomu, že odpovedal, záhadný.
Začnem filozofickou a etickou otázkou. Verím, že filozofická hĺbka Zaklínača je jedným z dôvodov, prečo séria presahuje tradičnú fantasy. Geralt často hovorí o voľbe menšieho zla. Je to cynizmus alebo pokus o morálnu zodpovednosť v amorálnom svete? Je Geralt skutočne antihrdina alebo hrdina vedený vlastným kódexom?
Táto otázka je trochu nesprávne položená, keďže nie som ani filozof, ani etik. Jediné, čo môžem urobiť, je odvolať sa na vlastné literárne dielo. V jednej z mojich kníh Geralt priznáva, že zaklínačský kódex, na ktorý sa často odvoláva, v skutočnosti neexistuje. Geralt si takýto kódex vymyslel sám. Prečo to urobil? Z potreby – ba priam z nevyhnutnosti – mať zásady etického správania a koherentný hodnotový systém, ktorý by ho viedol. Podľa mňa práve túžba po takomto kódexe Geralta veľmi presne definuje.
Vaše diela nevnímam len ako svety plné príšer a mágie, ale ako zrkadlá ľudskej spoločnosti, rezonujúce s otázkami morálky, osudu, identity a moci. Váš svet je nestabilný, plný zmien, vojny a úpadku. Je to odraz našej historickej pamäti alebo temná vízia sveta v neustálej nestabilite?
Svet v chaose a nestabilite by sa mal považovať za základ fantasy literatúry. V takýchto „Hexenkesseloch“ (doslova „čarodejnícky kotol“, ale v prenesenom zmysle označuje miesto plné chaosu, hluku a neprehľadného diania – pozn. MK) je jednoduchšie vytvoriť živý a pútavý dej, zapliesť protagonistu do zaujímavých konfliktov a postaviť ho pred ťažké voľby. A fakt, že tieto fiktívne univerzá často odrážajú náš reálny svet? Nuž, čo sa dá robiť.
Zaklínač je outsider – mutant, ktorý nikam nepatrí. Je to metafora existencializmu alebo kritika sociálneho vylúčenia? Sú tí, ktorí stoja proti systému v obrane cti – často prostredníctvom nedokonalých volieb – outsidermi od prírody?
Geralt často koná proti vlastným záujmom, aby chránil iných. Či je to hrdinstvo, alebo tragická ilúzia? Povedal by som, že to závisí od čitateľa a jeho vnímania dejovej línie knihy. Ako sa hovorí, krása je v oku pozorovateľa.
Osud preniká celou ságou o Zaklínačovi. Čím viac sa postavy snažia uniknúť svojmu osudu, tým viac sa doň zaplietajú. Často sa zdajú bezmocné proti väčším silám – politike, mágii, osudu. Je to komentár k úlohe jednotlivca v dejinách? Má zmysel byť a žiť?
Komu túto otázku kladiete? Mne alebo Zaklínačovi? Zaklínač neodpovie, pretože je literárnou postavou, a tie na otázky nereagujú. Ja neodpoviem tiež, pretože prečo by ste mali potrebovať moje názory na zmysel života? Alebo na čokoľvek? Je nezmyselné spájať – či konfrontovať – autora s jeho dielom a vyvodzovať závery, ktoré ho údajne definujú. Ako povedal G. K. Chesterton: „Dobrá novela nám hovorí pravdu o svojom hrdinovi; zlá novela nám hovorí pravdu o svojom autorovi.“ Ergo, moje knihy o mne neprezrádzajú nič, a napokon, hovoríme tu o knihách, n’est-ce pas?
Geralt je mutant, outsider, zároveň potrebný aj nenávidený. Svet Zaklínača je plný rasizmu (voči elfom, trpaslíkom, neľuďom), xenofóbie a predsudkov. Prečo sú ľudia takí xenofóbni? Bojíme sa inakosti?
Kto je to „my“? Vy a niekto, koho nepoznám? Vy a zvyšok sveta? Ak je to tak, ako mám vedieť, čoho sa bojíte? Pokiaľ ide o moje vlastné fóbie, sú výlučne mojou súkromnou záležitosťou. Slovo „súkromie“ pochádza z latinského privare, čo znamená „obrať o niečo“. Nie som rád o niečo obraný.
Obráťme sa k literárnemu remeslu. Zaklínač je nepochybne pretkaný cynickými a ironickými prvkami. Akú úlohu hrá irónia vo vašom rozprávaní? Je to obrana proti pátosu alebo nástroj filozofickej reflexie?
Všetko z uvedeného. Ale predovšetkým je to schopnosť vytvoriť rozprávanie tak, aby zaujalo čitateľov a spríjemnilo im čítanie.
Vaše príbehy často dekonštruujú klasické rozprávky. Je to literárna hravosť, alebo používate iróniu na ukázanie, ako nás rozprávky zavádzajú?
Je to jednoznačne akýsi úškrn, signál, že rozprávky nie sú ničím iným než klamstvom, skutočne zavádzajúcim, zahŕňajúcim skreslenie pravých faktov a priebehu udalostí prostredníctvom niečej cenzorskej korekcie, urobené ad usum delphini alebo na vytvorenie morálneho príbehu výhodného pre niekoho. Fantasy žáner vo svojom literárnom zámere ponúka čitateľovi pravú verziu, odhaľuje pôvodnú – čítaj: faktickú – vrstvu palimpsestu, ktorá je v rozprávkach často zakrytá a prepísaná.
Okrem Zaklínača si publikum na Slovensku našla aj vaša Husitská trilógia. Zatiaľ čo Zaklínač sa odohráva vo fiktívnom svete, trilógia čerpá z historickej reality. Ako sa mení váš autorský prístup pri práci s históriou namiesto mytológie?
Historická fantasy, ktorá pracuje s reálnymi historickými faktmi, si vyžaduje oveľa viac výskumu než klasická fantasy. Vyžaduje únavné množstvo pátrania v prameňoch. Pri klasickej fantasy, ktorá je čistou fikciou, postačujú fantázia a erudícia.
Obe série sú bohaté na iróniu, filozofické témy a postavy na okraji spoločnosti. Vidíte Reynevana ako duchovného príbuzného Geralta alebo úplne iný typ hrdinu?
Medzi spomínanými literárnymi postavami neexistujú žiadne styčné body ani podobnosti, ani tie najmenšie. Jediné, čo tieto postavy spája, je, že sú obe fiktívne. Spojuje ich tiež autor, ktorý ich vytvoril.
Zaklínač skúma morálku v magickom svete, zatiaľ čo Husitská trilógia tak robí v reálnom svete plnom ideologických konfliktov. Ktorý z týchto svetov vám umožňuje hlbšie preniknúť do filozofických tém – a prečo?
V príbehoch o Zaklínačovi aj v Husitskej trilógii tieto – ako ich nazývate – filozofické témy slúžia na obohatenie dejovej línie. V oboch dielach v rovnakej miere.
Napokon: Čo podľa vás znamená byť človekom? Je to schopnosť vcítiť sa, konať alebo trpieť? Milovať až po smrť?
Ak niekedy pocítim potrebu, možno napíšem knihu, v ktorej sa jedna z mojich postáv rozhodne filozofovať na vyššie uvedenú tému, alebo dokonca vyjadrí nejakú hlbokú múdrosť v tomto smere. Avšak veľmi o tom pochybujem, keďže nemám sklon meniť knihy na Kázne na hore alebo prednášky prednášané z univerzitného pódia. Ak je niečo, čo ma pri čítaní kníh znechucuje a odpudzuje, je to takzvaný Professorenroman. Čo sa týka mňa osobne, nevidím zmysel v tom, aby som vyjadroval svoje vlastné názory a prezentoval svoje pohľady komukoľvek. Opäť sa odvolám na už spomínaného Chestertona a pripomeniem vám, čo povedal o autoroch a ich dielach.
Martin Kasarda
Andrzej Sapkowski (1948, Lodž)
je najznámejší poľský autor fantasy literatúry. Preslávil sa ságou o Zaklínačovi, ktorá spája slovanskú mytológiu, folklór a filozofické otázky morálky či osudu. Postava Geralta z Rivie sa stala kultovou vďaka knihám, videohrám aj seriálovej adaptácii. Okrem Zaklínača napísal aj Husitskú trilógiu (Narrenturm, Boží bojovníci, Lux perpetua), historickú fantasy zasadenú do obdobia husitských vojen. Jeho štýl je charakteristický iróniou, cynickým humorom a realistickým zobrazením sveta plného konfliktov a predsudkov. Sapkowski patrí medzi najprekladanejších poľských spisovateľov a jeho diela výrazne ovplyvnili modernú popkultúru.