Anne Carson: Autobiografia Červeného (prel. Mária Modrovich, Vlna 2026)
Hlas netvora, ktorého nik nepočúval
Literárna Nobelova cena už roky vyvoláva zvláštny typ diskusie. Kým čitatelia sa často pýtajú, prečo ocenenie nedostal autor, ktorého knihy hltajú milióny ľudí – napríklad večný favorit Haruki Murakami – Nobelov výbor hľadá niečo celkom iné: texty, ktoré posúvajú hranice literatúry, experimentujú s jazykom a nútia nás premýšľať o svete novým spôsobom.
Kanaďanka Anne Carson nie je typ spisovateľky, ktorú by ste stretli na vrcholoch rebríčkov predajnosti. Poetka, esejistka a klasická filologička si počas svojej kariéry vybudovala povesť jednej z najodvážnejších osobností súčasnej literatúry.
Slovenskí čitatelia mali doteraz možnosť spoznať Carsonovú najmä prostredníctvom kníh Krátke rozhovory a Krása manžela. Tento rok k nim pribudla aj jej azda najznámejšia kniha, Autobiografia Červeného, dielo, ktoré najlepšie ukazuje, prečo sa o kanadskej autorke už roky hovorilo ako o možnej laureátke Nobelovej ceny.
Príliš iný pre tento svet
Autobiografia Červeného nepatrí medzi knihy, ktoré by ste si zobrali na dovolenku k moru. Je to text, ktorý od čitateľa vyžaduje pozornosť, trpezlivosť a ochotu nechať sa viesť zvláštnym svetom medzi poéziou, románom, mýtom a filozofiou.
Carsonová vychádza z antického mýtu o Géryónovi, netvorovi zabitom Heraklom. V gréckej tradícii ide o okrajovú postavu. Hrdinom je Herakles, Géryón je len prekážkou na ceste za slávou. Carsonová však obracia perspektívu. Slovo dostáva porazený.
Jej Géryón nie je obluda. Je to citlivý chlapec s krídlami, fotograf, pozorovateľ sveta, outsider. Červená farba jeho tela sa stáva symbolom všetkého, čo človeka odlišuje od väčšiny. Géryón nie je iba postavou z mýtu, ani iba reprezentantom queer identity, hoci aj táto interpretačná línia je v texte výrazne prítomná. Je obrazom každého, kto sa niekedy cítil príliš zvláštny pre svet okolo seba.
Stredobodom románu je vzťah medzi Géryónom a Heraklom. V antickom mýte ich spája smrteľný súboj, u Carsonovej láska. Lenže nie každá láska zachraňuje. Herakles zostáva ľahtikárskym dobrodruhom. Géryón všetko prežíva intenzívne a do hĺbky. To, čo bolo v mýte fyzickým zabitím, sa mení na emocionálne zranenie. Carsonová tak ukazuje, že niektoré rany nezasadí meč, ale obyčajné odmietnutie.
Červená – inakosť aj terč
Román nestojí na deji. Dôležitejšie sú obrazy, symboly a asociácie. Kľúčovú úlohu hrá fotografia. Géryón sa cez objektív pokúša zachytiť svet a porozumieť mu. Každá fotografia však zároveň niečo ukazuje a niečo skrýva. Presne ako autobiografia, ktorá vždy niečo ukáže a niečo skrýva. Človek nikdy nie je úplne čitateľný pre druhých, ale ani pre seba samého.
A potom je tu červená. Červená ako krv, vášeň, červená ako symbol iného, bolesti aj tvorivosti. Farba prestupuje celým románom a symbolizuje intenzitu života. Podobnú funkciu má aj motív sopky objavujúci sa v závere knihy. Navonok pokojná masa horniny, pod ktorou vrie energia pripravená vybuchnúť. Je to obraz Géryónovho vnútorného sveta aj procesu sebaprijatia.
Na Autobiografii Červeného je fascinujúce ešte niečo iné. Carsonová nám pripomína, že príbehy nikdy nie sú neutrálne. Herakles je hrdina preto, lebo jeho príbeh rozprávali víťazi. Géryón je netvor preto, lebo nikto nepočúval jeho verziu udalostí. Nie sme totiž len tým, kým sme. Sme aj príbehmi, ktoré o nás rozprávajú druhí.
Nie je to román, ktorý ponúka odpovede. Skôr kladie otázky: Kto rozhoduje o tom, kto je hrdina a kto monštrum? Ako vzniká identita? A čo sa stane, keď dáme hlas tým, ktorí boli celé stáročia odsunutí na okraj?
Anne Carson ukazuje, že skutočné monštrá často nevznikajú z odlišnosti, ale zo spôsobu, akým o odlišnosti rozprávame.
Martin Kasarda
Anne Carson: Autobiografia Červeného (prel. Mária Modrovich, Vlna 2026)