Annie Jacobsen: Jadrová vojna. Jeden z možných scenárov (prel. Marián Hamada, NPress 2025)
Koniec sveta môže prísť za hodinu
Približne 55 minút a 10 sekúnd. Toľko by trvalo naplnenie scenára súdneho dňa – od vypustenia jadrovej zbrane po moment, keď jadrový konflikt zmení ľudský dôvtip a genialitu, lásku a túžbu, empatiu a intelekt na prach a popol.
Apokalypsa po sekundách
Jadrová vojna americkej spisovateľky Annie Jacobsenovej patrí k medzinárodným bestsellerom. Nejde o hororovú dystopiu pochádzajúcu z fantázie autorky, ale o výsledok exkluzívnych rozhovorov s poradcami prezidentov, členmi vlád, konštruktérmi jadrových zbraní, vedcami, vojakmi, príslušníkmi špeciálnych jednotiek, expertmi na krízové riadenie. Títo všetci už desaťročia pripravujú a postupne zdokonaľujú procedúry, ktorými by sa USA riadili v prípade jadrového útoku.
Obraz jadrovej vojny je varovaním. „Nič také ako malá jadrová vojna neexistuje.“ Systém odstrašovania, ktorým sa jadrové veľmoci navzájom držia v šachu, v momente použitia jadrovej zbrane celý skrachuje. Kým v 20. storočí mali jadrové zbrane svet ochrániť pred zlom, v 21. storočí môžu jadrové zbrane svet zničiť a všetko spáliť.
Annie Jacobsen postupne predstavuje americké aj ruské utajené centrály ozbrojených síl. Nachádzajú sa v podzemí a v prípade útoku by organizovali reakciu.
Jej rozprávanie sa odvíja od fiktívneho vypustenia severokórejskej rakety na Washington a po malej chvíli aj na atómovú elektráreň Diablo Canyon v strednej Kalifornii. Následky jadrového útoku sú dávno prepočítané. Vychádzajú z fyziky aplikovanej do konkrétnej situácie. Výbuch termonukleárnej zbrane sa začína zábleskom svetla a nepredstaviteľným teplotným skokom. Teplota by bola štyri- až päťkrát vyššia ako teplota v jadre Slnka.
Simulácia jadrovej vojny beží v minútových a niekedy dokonca v sekundových intervaloch. Zlomok sekundy po odpálení rakety prichádza varovanie zo skupiny infračervených satelitov USA. Nasledujú šifrované núdzové správy do všetkých veliacich stredísk. Hneď po upozornení na útok sa začínajú prípravy na protiútok. Preto je väčšina jadrových zbraní stále v pohotovostnom režime.
Po štyroch minútach je americký prezident ochrankou doslova odvlečený do núdzového bunkra a následne odvážaný helikoptérou čo najďalej od cieľa útoku. Bude mať ďalších šesť minút, aby rozhodol o osude desiatok miliónov ľudí. Legendárny jadrový kufrík prestáva byť atrakciou, mení sa na reálny bojový nástroj.
Jadrová vojna je šialenstvo
Všetko v priebehu ďalších minút je dramatické, šialené, osudové a bez možnosti opravy či návratu. Ohrozenia sveta sa reakciami násobia. Americká odpoveď v podobe desiatok rakiet je nesprávne interpretovaná v ruskej centrále strategického rozhodovania. Keď americký prezident po núdzovom zoskoku z helikoptéry zostane ležať kdesi uprostred lesa, Rusi si jeho mlčanie môžu vyložiť ako ignoranciu.
Hrozba zničeného Pentagónu sa postupne rozrastá o ďalšie hrôzy, prichádza globálna kataklizma. Jadrová apokalypsa búra energetické a komunikačné systémy. Státisíce ľudí sa v jednej stotine sekundy vyparia alebo sa v nich začína proces zomierania v dôsledku ožiarenia. V obrovskom atómovom hríbe definitívne končia ľudské osudy aj výdobytky doterajšieho snaženia. Následkom hustej vrstvy sadzí a zníženej globálnej teploty sa Zem ponorí do novej hrôzy s názvom nukleárna zima.
Nasleduje veľký časový prestrih. O 24-tisíc rokov neskôr sa planéta zotaví. „Ak ľudia prežijú, ako začnú odznova? Budú medzi nimi aj archeológovia? Zistia, že sme tu kedysi už boli?“ Jacobsenová pripomína, že jadrová vojna je šialenstvo a celý predpoklad použitia jadrových zbraní je šialený a iracionálny. „A predsa sme tam, kde sme.“
Scenár jednej hodiny, ktorá zničí svet, je vystriedaný „hodinami dejepisu“. V nich autorka dokumentuje vývoj skúmania jadrovej hrozby a jeho aktérov.
Po rokoch písania futuristov, ktorí predpovedali svet bohatší o inovácie, prichádza čas na takéto čierne predpovede. Odstrašovanie nemôže byť stratégiou naveky. Buď sa raz zvrhne na ozajstnú vojnu, alebo prestane byť vďaka širšej svetovej dohode potrebné. Mier je náročná práca.
Ľubomír Jaško