Artem Čapaj: The Ukraine (prel. Anna Siedykh a Valéria Juríčková, N Press 2024)
Reportážne príbehy a poviedky o láske k Ukrajine
Kniha TheUkraine ukrajinského reportéra, prekladateľa a od roku 2022 aj vojaka Artema Čapaja nevznikla ako reakcia na vojnu, hoci túžba po mieri, obava z násilia a vedomie dejinnej nestability v nej rezonujú od prvej po poslednú vetu. Jej pôvod leží v pokojnejšom čase, v období, keď Ukrajina ešte nebola „frontovou líniou celosvetového záujmu“, no už vtedy bola krajinou poznamenanou trhlinami, napätím a skrytou únavou. Čapaj ju celú precestoval na motorke a výsledkom tejto cesty nie je romantický cestopis ani angažovaná politická výpoveď. Ide o fragmentárnu mapu krajiny, ktorej zmysel nespočíva v topografickej presnosti, ale skôr v schopnosti zachytiť drobné posuny v ľudskom bytí.
Láska ku krajine, ktorá nie je dokonalá
Žáner knihy osciluje medzi reportážou, črtou a beletrizovaným pozorovaním. Čapaj kombinuje dokumentárny základ so silným zmyslom pre naratívny detail – nie preto, aby ohúril, no aby niečo zviditeľnil. Hovorí o ľuďoch, ktorých by sme mohli nazvať obyčajnými, a práve tým ich robí výnimočnými. Neponúka veľké osudy, ale mikroscény plné významov.
Tematicky je TheUkraine knihou o láske – nie sentimentálnej, ale zrelej, ktorá pozná svoje obmedzenia. Láske ku krajine, ktorá je reflektovaná v celej svojej protirečivosti. Krajina je tu miestom aj postavou, trpí, vzdoruje, mení sa. Čapaj si ju neprikrášľuje, čo sám tematizuje, keď tvrdí, že skutočnú lásku si nemožno postaviť na ilúziách. Láska je tu aktom prijatia so všetkými jazvami, nefunkčnosťami, nevysloveným hnevom či korupciou, ktorá prerastá každodennosť. A napriek tomu zostáva niečím hlboko ľudským.
Z literárneho hľadiska je Čapaj výnimočný pozorovateľ. Vyhýba sa pátosu aj klišé „veľkých výpovedí“. Jeho jazyk je úsporný, miestami až asketický, no práve v tejto štylistickej strohosti spočíva sila jeho textu. Namiesto opisov doň vkladá rytmus pohybu, atmosféru priestoru a nečakaný zvrat v dialógu. Všetko podstatné je medzi riadkami – v tichu, v pohľade, v gestách, ktoré postavy vykonajú mimo pozornosti hlavného rozprávača.
Dôležité je aj to, čo vojne predchádzalo
V kontexte súčasného vojnového diania na Ukrajine nadobúda táto kniha nové vrstvy. Nie je to retrospektíva, skôr dokument o krajine na pokraji niečoho, čo ešte nemá pomenovanie. V texte sa objavuje napätie, nepokoj, ostražitosť, akoby sa dalo predvídať všetko, čo ešte len príde. No pozor, nie je to kniha o vojne. Je to kniha o tom, čo jej predchádzalo, čo ju – paradoxne – robí ešte silnejšou.
Silnou stránkou tejto knihy je tiež schopnosť preniesť univerzálne témy do konkrétneho geografického a kultúrneho rámca. Čapaj síce píše o Ukrajincoch, no zároveň o nás všetkých. Jeho postavy sú zakorenené v konkrétnom čase a priestore, ale ich túžby, úzkosti a drobné radosti sú prenosné do akejkoľvek krajiny. Tým sa jeho text stáva nielen literárnym dokumentom o Ukrajine, ale aj zrkadlom pre čitateľstvo kdekoľvek inde o tom, ako vnímame vlastnú krajinu, ako sa zmierujeme s jej tienistými stránkami a čo vlastne znamená byť doma.
„Nemôžem ich začať ľutovať. Nemôžem prežívať príbehy ľudí osobne. Je tu milión vnútorne vysídlených osôb. A milión je len číslo. A každý z nich je človek. Ale milión je len číslo,“ píše Artem Čapaj.
TheUkraine nie je ľahká kniha. Neponúka katarziu, nemá dejovú gradáciu ani záver, ktorý by nás uspokojil pocitom uzavretosti. Je ako cesta – prerušená, nepredvídateľná, náročná. No zároveň ide o literárne dielo, ktoré zostáva v pamäti dlho po dočítaní. Práve preto, že nechce byť veľké, skôr chce byť pravdivé.
Alexandra Jurišová