Román Zamatový jež ukazuje adolescenta, ktorý má na svojich pleciach nepekné zážitky.

Náhody sú princípom, ktorý sa nedá pochopiť, treba ich žiť. Keď som Adriane Boysovej písal, že jej román mi pripomína slávny Salingerov román Kto chytá v žite, napísala mi, že ho nikdy nečítala, ale niekoľko hodín pred mojou správou jej práve túto knihu vložila do ruky dcéra, aby si skrátila dlhú chvíľu v čakárni. Zamatový jež, nový román Adriany Boysovej, vám ukáže život dospievajúceho adolescenta, ktorý má na svojich pleciach nie práve najlepšie zážitky.

Príbeh Zamatového ježa nás vovádza do sveta dospievajúceho hlavného hrdinu so slovensko-poľskými rodičmi kdesi na britskom vidieku. Je to aj sonda do života ekonomických migrantov z východnej Európy v Británii v čase brexitu a po ňom, alebo príbeh tradične rozpadnutých rodín. Prečo ste chceli rozohrať príbeh na viacero strán?

Petrov príbeh vznikal postupne, nabaľoval na seba ďalšie vrstvy, tá mnohostrannosť nebola zámerná. Rada sa nechávam vtiahnuť do života literárnych hrdinov, snažím sa zachytiť celostnosť ich bytia a to môže byť komplexnejšie, než sa na prvý pohľad zdá. Hlavný hrdina vyrastá v zmiešanej rodine vo fiktívnom mestečku Kingsrow, no jeho príbeh je zasadený do konkrétneho časového obdobia, ktoré sa ho dotýka, aj keď on sám priamo netvorí dejiny. Názov mestečka pritom nie je náhodný. Je to slovná hračka, ktorá naznačuje kontext knihy.
V angličtine slovo kingsrow v spoločenskej hre označuje posledný rad na opačnej strane šachovnice, kam pešiak smeruje, aby sa mohol zmeniť na dámu (v angličtine na kráľa), čím nad ostatnými pešiakmi získava výhodu voľného pohybu. V reči ulice slovné spojenie King’s Row naznačuje, že všetko je viac než v poriadku, ako to je. Naoko predstavuje ideálne miesto pre nové začiatky a hromadu príležitostí, skutočnosť však môže byť celkom iná. Peter po nešťastných udalostiach prechádza v príbehu z pomyselnej kráľovskej pozície do mesta pešiakov – Pawncity. Život ako hra, ktorej pravidlá sa menia za pochodu.

Veľmi zaujímavý je motív domáceho násilia, toho „rodinného“ nešťastia, ktoré môže mať fyzickú podobu i podobu „zmiznutého“ otca, ktorému sa prosto zapáčilo inde. Prečo vlastne ľudia nechcú žiť vysnené budúcnosti a riešia veci násilím na najbližších či útekom?

Možno im chýba trpezlivosť, alebo sú ich očakávania príliš rozdielne od skutočného života. Sú v tom nesprávne osvojené vzorce správania, čo si prenášajú ako železnú guľu, ktorej sa nedokážu zbaviť? Alebo je v tom ich vlastná slabosť, krutosť, strach, zbabelosť, nedostatok empatie, neschopnosť vidieť niekoho iného než seba či dôsledky svojho konania? Tých príčin môže byť veľmi veľa, ešte viac ich kombinácií. Domáce násilie je bolestná téma, ktorá je na hrane spoločenského záujmu, ten sa prebúdza často až vtedy, keď sa stane niečo tragické. Obete sa často schovávajú za dverami. Keď sa niekto rozhodne tie dvere konečne otvoriť a odísť, je dôležité, aby sa mal o koho oprieť. Predovšetkým túto tému nesmieme bagatelizovať, tým držíme stranu útočníkovi, hoci možno nechcene.

V mojom príbehu je jedna malá postavička, Matilda Jenkinsová, ktorá sa v spleti ďalších osudov v Zamatovom ježovi rýchlo stratí a čitateľ si ju možno ani nevšimne. Pre mňa je rovnako dôležitá ako Justína, ktorá dostala v príbehu viac priestoru. Obe sú symbolom neviditeľných ľudí, rán, ktoré okolo nás schytávajú nevinní, často prehliadaní, či už z nevedomosti, ignorancie, nedostatku ochoty dotiahnuť veci ďalej. Alebo len jednoducho nevieme, ako im pomôcť a vzdávame sa skôr, než to skúsime.

Pubertálne bitky o lásku, ktoré veru nedopadnú najlepšie, zasa zvádzajú k domnienke akejsi potreby okamžitého riešenia situácie, akejsi osudovej nevyhnutnosti a netrpezlivosti doby. Nechcem prezrádzať jednu z kľúčových udalostí úvodu románu, ale objaví sa aj krutosť, ktorá vyviera možno z neporozumenia, neodhadnutia situácie. Čo nám chýba vo výchove?

Nie tak dávno som mala telefonát s mamou, roztrpčovala sa nad tým, ako sa mladí ženú za kariérou, peniazmi a netrávia čas s deťmi. Oponovala som jej, vidím to inak. Naši rodičia s nami netrávili nejako extra veľa času, nechodili sme spolu po výletoch, do múzeí či galérií. Po škole sme chodili na krúžky, von, často nevedeli, kde a s kým presne sme. Dnes máme k dispozícii mnoho technológií, aj prostriedkov venujúcich sa téme výchovy, rodičia až úzkostlivo dbajú na to, aby nič nepokazili, venujú deťom čas, možno aj na úkor samých seba. Myslím, že aj vo výchove, ako v iných aspektoch života, je rozumné riadiť sa striedmosťou.

V Zamatovom ježovi som sa snažila poukázať aj na to, že je dôležité nielen to, čo robíme, ale aj to, čo nespravíme. Pasivita, prokrastinácia či ignorantstvo, môžu mať nepríjemné dôsledky. A čo nám vo výchove chýba? Možno väčšia dôvera vo vlastnú intuíciu, každé dieťa je predsa iné. A tiež schopnosť počúvať, keď deti rozprávajú, byť prítomný. Učiť ich nielen, ako byť úspešným človekom, ale ako zvládať sklamania, omyly, vedieť si uznať chybu a ospravedlniť sa.

Sama ste žili aj na Ostrovoch, tá istá miera strojenosti, formálnosti i povýšenectva, ktorá sa v texte objavuje, je voči prišelcom z východnej Európy v Britoch stále prítomná? Ako ste sa cítili ako cudzinka v inej krajine, kde sa mnohí snažia začleniť? Boli tieto skúsenosti formujúce pre príbehy Petra a ostatných?

V Anglicku som žila necelý rok. Bolo to dávno, myslím, že vnímanie Východoeurópanov bolo v tom čase iné. Keď som si vystála rad na britskej ambasáde, pracovník vydávajúci víza mi povedal, že mi ich nedá, lebo sa tam určite chcem vydať. Mala som 19 rokov, myšlienky na svadbu mi boli rovnako vzdialené ako uvažovanie o dôchodkovom zabezpečení. Dlhší čas som strávila v Dubline, kam som odišla počas štúdia na vysokej škole. Zapáčilo sa mi tam a letné prázdniny sa pretiahli na niekoľko rokov.

Pracovala som vo veľkej medzinárodnej firme, kde nikto neriešil, že som zo Slovenska. Bola som jednou z mnohých. Páčilo sa mi v tom Babylone jazykov, kultúr, na jedinom poschodí som mala pred sebou celý svet. Íri, ktorí s nami pracovali, boli veľmi príjemní, nedávali nám pocítiť, že sme cudzinci, a už vôbec nie menejcenní, myslím, že aj oni to brali ako obohatenie. A možno som len mala šťastie na ľudí. Moje skúsenosti môžu byť na míle vzdialené ľuďom, ktorí tam žili v rovnakom čase, no pohybovali sa v iných kruhoch. Po rozšírení Európskej únie v roku 2004 veľmi narástla pracovná mobilita, pre mnohých to bola nová skúsenosť, v Dubline odrazu vznikali ulice plné poľských obchodov, kde ste sa občas nedohovorili po anglicky.

Rástli obavy z ekonomických zmien, ktoré viedli k nie veľmi pozitívnym rečiam o imigrantoch, spomeňte si na poľského inštalatéra. V Luxembursku zažívam, že čím viac je svet otvorený, tým otvorenejší sú aj ľudia. No aj táto rovnica je veľmi krehká, stačí nešťastie, ktoré nás zasiahne, a hneď ukazujeme prstom, sťahujeme sa dovnútra, k našim. Počúvame ich a máme tendenciu veriť skratkovitým vysvetleniam.

V rámci Európy dnes už len zriedkavo môžeme zažiť niečo, čo sociológovia nazývajú kultúrnym šokom. No určité predstavy o tých druhých majú všetky národy, na povrch vyplávajú vo filmoch, vtipoch, v literatúre, ale na plné ústa vám len málokedy niekto povie, čo si o vás, resp. o vašej národnosti či krajine myslí.

Hlavný hrdina sa vracia na Slovensko, možno aj nedobrovoľne, ale do istej miery aj preto, aby zabudol na to, čo spravil. Ale, nazdávam sa, zostáva to v ňom a robí ho to do istej miery – neviem, ako to presne nazvať, prosto, nevie sa začleniť do „normálu“. Je to návratom na Slovensko, alebo jeho traumou?

Peter si svoj život nesie so sebou a je celkom jedno, koľko kufrov by si zbalil a kde by ich zložil, minulosť v ňom ostáva nezávisle od miesta. Cestuje s ním, hoci len v malej čiernej igelitke. Z Anglicka odchádza z istej nevyhnutnosti, no okrem existenčných podmienok ho na Slovensko ženie naliehavosť udržať zvyšky rodiny a vnútorná potreba niekam patriť. Snaží sa začleniť do toho pomyselného normálu, začať odznova. No je otázne, do akej miery musíme zahodiť minulosť za hlavu, aby sme sa od nej mohli odraziť vpred. Peter postupne zisťuje, že ju nemá čím nahradiť. Tápa, hľadá sa, rovnako ako mnohí mladí v jeho veku. Dospievanie je aj o nutnosti robenia vlastných rozhodnutí a prijímaní zodpovednosti za ne. Rozhodol sa pre odchod na Slovensko, aspoň v tom mal možnosť voľby. Alebo aj nie, poslala som ho tam, pretože sa mi páčila predstava jeho návratu k niekomu blízkemu.

V knihe znie veľa hudby, prekvapivo najmä klasickej. Čím je pre vás hudba?

Teší ma, že ste si to všimli. Mám rada, keď má text rytmus, keď sa vlní, keď vnímate prechody medzi hlasitosťou a stíšením deja, keď sa čitateľ môže nadýchnuť. Pri písaní takmer vždy počúvam hudbu. Je pre mňa relaxom, vyznaním, nositeľkou emócií, rada si s ňou spestrujem každodennosť. Občas hrám na klavíri, spievam v zbore, no paradoxne sa v hudbe veľmi nevyznám. A to som kedysi robila v rádiu a na vysokej škole dokonca aj skúšku z dejín a teórie hudby. Kým môj muž si pamätá názvy piesní, mená interpretov, dcéry odrapocú celé texty, ja som hudobný hedonista, užívam si hudbu v prítomnom okamihu a rovnako, ako ma napĺňa, plynie okolo mňa len tak.

Nedá mi obísť fakt, že dnes žijete v Luxemburgu, kde sa, okrem svojich európskych pracovných povinností venujete aj slovenskej komunite. Čo to presne znamená, ako funguje SLUX?

Ťahá ma to k rodákom a rodákov ťahám do mojej novej domoviny, z toho podnetu vzniklo neziskové združenie Slovaks in Luxembourg, známe pod značkou SLUX. Fungujeme už jedenásť rokov, na začiatku nás bolo možno aj dvadsať, neskôr ostali štyria mušketieri, z tých sa časom vykryštalizovali tri (láka ma povedať grácie, no skutočnosť je oveľa prozaickejšia) pre SLUX zanietené ženy, pracujúce matky, ktoré si ukrajujú z vlastného voľného času, vymýšľajú aktivity pre rodákov, spájajú ľudí a snažia sa priniesť kus Slovenska do Luxemburska. Vďaka SLUXu bolo v Luxembursku veľa krásnych slovenských akcií a myslím si, že je dobre, že naše deti vidia, že ak chceme niečo okolo seba zmeniť, nemáme vyčkávať, že to urobí niekto za nás, ale treba sa toho chopiť a možno sa k nám niekto pridá.

Cítite túžbu po domovine? Ste v Luxembursku „doma“?

Slovensko je mojou súčasťou, navždy bude. Všade, kam idem, si ho nosím so sebou. Nie je len na poličkách plných slovenských kníh, džemov a kyslých uhoriek, ktoré mi rodina nabalí pri návšteve Slovenska. Je vo mne. Občas ma prepadne chuť na niečo slovenské – obľúbené jedlo, pieseň, film, aj to naše združenie SLUX mi saturuje túžbu po Slovensku, no po mnohých rokoch života v Luxembursku sa tu cítim doma. Luxemburčania sú možno rezervovanejší než Slováci, no hodnotovo sú mi blízki. Je to malá krajina, ktorá bola dlho v područí silnejších národov a napriek tomu sú otvorení v myslení, neboja sa rozmanitosti, nestrašia inakosťou, a to takmer polovicu krajiny tvoria cudzinci. Na Slovensko sa vždy veľmi rada vraciam, no keď cestujem z akejkoľvek krajiny a prechádzam luxemburské hranice, prepadne ma príjemný pocit, teším sa, že idem domov, do vlastnej postele. Moji blízki, môj muž, deti, priatelia, oni sú moje doma.

Tento rozhovor je pre Magazín o knihách a my sme zvedaví, ako žijú ľudia s knihami aj tam „vonku“. Akí sú Luxemburčania čitatelia?

Knižná ponuka je rovnako pestrá ako inde. Okrem populárnej prózy sa záujmu autorov teší poézia, luxemburských kníh pre mladých je menej, zato počet detských kníh každým rokom narastá. Luxemburské knihy sú v porovnaní so slovenskými oveľa drahšie, keďže trh je malý a ceny sa odvíjajú od dopytu.

Príjemnou alternatívou sú bazáre s použitými knihami, kde kúpite rôzne knihy za zlomok pôvodnej ceny. V kníhkupectvách sa čitatelia orientujú najmä podľa jazykov, okrem nemčiny, francúzštiny a luxemburčiny, čo sú úradné jazyky, nájdete veľmi dobre zastúpené knihy v anglickom jazyku. Luxemburčina bola dlhé roky považovaná za dialekt, od osemdesiatych rokov sa tento trend výrazne zmenil a dnes môžeme smelo povedať, že po rokoch našla svoj hlas aj v literatúre. Jazyky sú v Luxembursku fenomén, ktorý priťahuje veľkú pozornosť. Nie je výnimočné nájsť dielo, v ktorom sa spájajú všetky tri úradné jazyky, kniha akoby obsahovala genius loci krajiny.

Luxembursko je mladá krajina, historicky aj demograficky, čo sa odráža aj na miestnych trendoch. Vďaka veľkému počtu cudzincov sa do popredia pretláča literatúra tvorená v angličtine. Tá je akceptovaná dokonca aj v literárnych súťažiach. Ale napríklad portugalská či talianska literatúra nemajú takú silnú pozíciu, i keď medzi národnosťami tieto dve menšiny dominujú.

Akú pozíciu majú knihy (a možno aj kultúra tak všeobecnejšie) v tomto jednom z najbohatších kútov (vlastne sú v centre, tak centier) Európy?

O Luxembursku zlé jazyky tvrdia, že je nudné a nič sa v ňom nedeje. Opak je pravdou. Neprejde týždeň, aby sa niečo nekonalo – koncerty, výstavy, festivaly, dokonca aj tie knižné. V hlavnom meste nájdete mnoho kníhkupectiev, v okolí hromadu knižných búdok, existujú tu dokonca literárne kaviarne. Máme veľa pekných knižníc, národná Bibliothèque nationale v hlavnom meste je krásna stavba, ekologická, moderná, je aj obľúbeným miestom študentov, kde si môžu rezervovať študovne, odzvučnené miestnosti či stôl s počítačom. Mojou obľúbenou je malá knižnička v štvrti Gasperich, kde majú policu plnú slovenských rozprávkových kníh. Štát finančne podporuje aktivity pre cudzincov aj v tomto smere.

Predstavte si, že po čítaní deťom v chorvátčine, popri ktorom sa hralo divadlo, dostane priestor skupina slovenských detí, ktoré si po prečítaní knihy od Kristy Bendovej Čudná torta vyrobia veľkú pyramídu zdravého stravovania, vystriedajú ich francúzske deti, ktoré si pri počúvaní rozprávky vyrobia záložku, po nej si malí Španieli prečítajú a vystrihnú vlastnú knihu, nasledujú Portugalci, ktorí si čas v knižnici spestria spievaním pri gitare… Niektoré rozprávky fungujú aj v reálnom živote. A to je na knihách to krásne, prenesú vás do iných svetov len obrátením stránky.

Martin Kasarda

Adriana Boysová (Zdroj: FOTO – HALIME SARRAG)

Adriana Boysová

je vyštudovaná kulturologička, má rada divadlo a popri práci sa venuje aj propagácii slovenskej kultúry v Luxembursku. Debutovala zbierkou poviedok Mimóza (Ikar 2020) a svojou tvorbou prispela do zbierky poviedok popredných slovenských autoriek Šťastné náhody (2020). Jej novinka Zamatový jež (Lindeni, 2023) je príbehom Petra, ktorý po nešťastných udalostiach skončí v nápravnovýchovnom zariadení pre mladistvých v Británii, aby sa po prepustení vrátil na Slovensko a začal odznova.