Sonia Velton: Báthoryčkina dcéra (prel. Miriam Ghaniová, Lindeni 2025)
Legenda o krvavej grófke sa v románovom rozprávaní mení na príbeh o peniazoch, moci a zaslepenosti
Historická fikcia je jedným z čitateľsky najpopulárnejších žánrov. Prakticky od počiatku písanej literatúry hovoríme o tom, čo bolo, čo sa stalo alebo sa mohlo stať. Veď aj prvé dielo európskej a svetovej beletrie Homérove opusy Ílias aOdysea sú historickou fikciou o trójskej vojne a následných dobrodružstvách jedného z hrdinov.
Prečo? Lebo je krásne hovoriť o veciach, ktoré boli, prinášať ich ako ukážku čias, v ktorých sa síce ťažko žilo, ale možno hrdinstvo či morálka neboli na vedľajšej koľaji. Lebo hovoriť o minulosti je možnosťou, ako hovoriť o morálke aj dnes, keďže sa môžeme porovnávať s ľuďmi, ktorých si idealizujeme ako vzory alebo, naopak, vyfarbujeme ako odporné príšery z minulosti.
Pri mene Alžbety Báthoryovej nám, prirodzene, nenaskakujú ako prvé slová hrdinstvo či morálka, ale skôr najväčšia sériová vrahyňa, naša krvavá vládkyňa Čachtického hradu, krutá a desivá žena. A tu prichádza na rad otázka – čo bolo naozaj? Čo je mýtus a čo legenda? A ako sa k tomu postaviť v historickej fikcii?
Tentoraz sa spisovateľského pera na tému našej uhorskej šľachtičnej chytila anglická autorka, pôvodom právnička Sonia Velton. To dodáva jej literárnemu príbehu istý zaujímavý odstup – kultúrny aj právny, prirodzene. Jej príbeh Báthoryčkina dcéra (prel. Miriam Ghaniová, Lindeni 2025) je snahou do istej miery pochybovať o tom, že práve krutá antihrdinka legiend bola skutočne tou paňou kúpajúcou sa v krvi nevinných dievčat. Ale to, že bola obeťou justičnej zlovôle, je viac než pravdepodobné.
Dievčatá vslužbe
Píše sa rok 1610 a ako už niekoľko rokov, tak aj teraz, v lete, hľadajú na čachtické panstvo nové dievčatá. Bežné, veď treba sa starať o bežné práce a zastávať funkcie ako pomocníčky v kuchyni, práčky či šičky, lebo veď na panskom dvore je stále čo robiť. Lenže povesť služby na hrade v Čachticiach u pani grófky, dnes vyše päťdesiatročnej starnúcej vdovy, obostiera mrak pochybností a strašidelných klebiet. Napríklad o tom, že okrem ťažkej práce sa občas na hrade stávajú aj veci, pre ktoré sa mladé dievčatá stávajú obeťami, mŕtvolami pochovanými neraz narýchlo, v noci a z nejasných dôvodov.
Vraj mor. Vraj prosto dievčatá občas neprežijú choroby. Áno, doba je krutá, smrť je všednejšia, ale aj tak. O príliš častých smrtiach sa šepká, že sú to skôr obete, než náhody. Pod zámkom sa z drobných nejasností stávajú strašidelné príbehy.
Toto leto sa na hrad dostáva aj dievča, ktoré žilo ako najdúch u starého lekára. Ten ju zachránil, keď jej matku dedina odvrhla. Ako a prečo, to necháme na čítanie tohto dobrodružného motívu ako vystrihnutého z dobrej romance.
Dievča sirota síce páslo husi, ale rešpektovaný vidiecky lekár ju zasvätil aj do tajomstiev čítania, liečenia a dobrého vychovania, vďaka ktorému si ju všimne na svojom dvore aj priamo Alžbeta Báthoryová, pani Čachtického hradu. Navyše, dievča je to pekné, pohľadné, grófke pripomínajúce časy, keď ona sama bola mladá.
Husiarka Barbora sleduje dianie na hrade, obdivuje grófku, všíma si kruté zaobchádzanie s dievčatami zo strany vyššie postavených žien v služobníctve. V tomto smere je kniha celkom dobrým pohľadom na všedné dni služobníctva na takom neskoro stredovekom hrade. Postupne príbeh temnie, krutosť a týranie však neprichádzajú od grófky, tá je skôr ľahostajná, prísna a vznáša sa okolo nej aura drsnej moci.
Politika a silná žena
Grófka si Barborku obľúbi, a tak sa dievča stáva svedkom aj ďalších udalostí, ktoré smerujú k obvineniu a zatknutiu samotnej grófky a jej prisluhovačiek a pomocníka Ficka. Barborka neverí obvineniam z vrážd a týrania. Samotná Alžbeta Báthoryová interpretuje svoje obvinenie ako politické sprisahanie proti silnej a bohatej žene, ktorej chceli prišiť zločiny, aby sa zbavili jej vplyvu.
Historická fikcia spája často možné udalosti s tým, čo sa skutočne (alebo aspoň podľa dokumentov) stalo. Autorke Sonii Veltonovej sa to vcelku darí. Pre romantickejšie duše tu stvorila príbeh o minulosti dievčaťa a možných vzťahoch, pre milovníkov histórie si dala záležať na opise krutosti doby a kombinácii dostupných právnych dokumentov z procesu so skutočnou Báthoryčkou.
Osobný príbeh sa prelieva veľmi dobre do reflexie doby, v ktorej krajinu ovládalo zopár mocných rodov ako svoje panstvo, v ktorom nezáleží na osude „obyčajných“ ľudí. Popraviť a upáliť nejakého sluhu či bosorku je normálne. Ale systém „našich“ ľudí fungoval aj vtedy a kto sa dostane z kola von – ako sa to stalo po smrti Báthoryčkinho manžela grófa Nádašiho práve vdove Alžbete, môže byť ostatným klanom na príťaž.
Pohľad na dobovú politiku a moc práve očami nevinného dievčaťa a jej príbehu ukazuje, že proces s čachtickou paňou nebol ani tak spravodlivým a rozhorčeným vyrovnávaním sa s krutosťou a krvavými kúpeľmi, ktoré, nakoniec, ani pôvodné dokumenty neuvádzajú, ako skôr veľmi rýchlou snahou dostať grófku pod kontrolu. V tomto príbehu sa tak práve pri opise procesu fakty dostávajú viac k slovu a ukazujú, aké ľahké bolo zmanipulovať celý proces postavený na nie celkom dôveryhodných obvineniach. Ale ak sa vymáhajú priznania ettortura, teda mučiacimi nástrojmi, procesy sú celkom rýchle. Tak, ako bolo potrebné „odstaviť“ grófku z uhorskej politiky.
Z legendy príbeh
Báthoryčkina dcéra je tým typom románu, ktorý chce spochybniť legendu, respektíve uviesť fámy, mýty a nános rozprávkového hororu do pravdepodobnejšej reality. Využíva pritom fiktívny príbeh o možnej postave pravdepodobnej dcéry a jej osude (nie, nie je to Barbora, ako sa dozviete v texte, je to o trochu zamotanejšie), na ktorej stavia iný pohľad na grófku a svetským faktom prináša nie úplne novú, ale rozhodne „nelegendárnu“ interpretáciu Báthoryčkinho procesu. Ako vdova, silná a bohatá žena, mohla prekážať časti dobovej šľachty, preto sa jej pokúsili našiť na krk príbeh o neľudskosti, vraždách a smrti.
Bolo to tak? Svedkov popravili, ju samotnú odsúdili na domáce väzenie. Ale nešlo len o to, že bola žena, ktorá stratila ochranu?
Sonia Velton nie je autorkou, ktorá by mala ambíciu stať sa kandidátkou Nobelovej ceny za literatúru. Jej román je čítavý, nesie všetky pozitívne stopy, ktoré historická fikcia má mať. Dobrý príbeh s nádychom temnej romantiky, kolorit, ktorý vychádza z historických faktov, napínavo podaný dej. K tomu tajomstvo, ktoré tušíme, ale rozlúskne sa až v závere. Osobné a dejinné sa tu prelína, rovnako ako sa prelínajú fakty a štipka čarovnej mágie.
Výsledok? Báthoryčka trocha inak.
História, ako ju chceme poznať
Literatúra nám ponúka rôzne možnosti, ako k téme minulosti pristupovať. Či už snahou o čo najpresnejšie a faktmi najlepšie podložené historické rozprávania, alebo štylizované príbehy, v ktorých sa fakty stávajú súčasťou utkanej siete. V prípade Báthoryčkinej dcéry sledujeme práve takúto fikciu spojenú s faktmi.
Ak chcete siahnuť po historicky a faktograficky presných knihách o živote Báthoryčky, určite je v našich krajoch najlepšia kniha Pavla Dvořáka Krvavá grófka Alžbeta Báthoryová, fakty a výmysly, ktorú fotografiami doplnil Karol Kállay.
Ak si však chcete prečítať dramatickú knihu s istou mierou napätia, pátrania, tajomstva a dobových reálií, oddýchnuť si čítaním a zároveň sa pozrieť, ako asi vyzerala doba na začiatku 17. storočia, spokojne po knihe Sonie Veltonovej siahnite. Je to román, ktorý hovorí ani nie tak o krutosti, ako skôr o zrade.
Martin Kasarda
Sonia Velton: Báthoryčkina dcéra (prel. Miriam Ghaniová, Lindeni 2025)