Kremeľský mág (Tatran 2023) je ďalší desivý román o tom, čo sa deje v Rusku – a najmä prečo. O žánri románu píšem najmä preto, že sám autor Giuliano da Empoli, politický poradca švajčiarsko-talianskeho pôvodu, o svojej knihe hovorí, že „nepísal esej o putinizme, ale román. Snažil som sa vžiť do myslenia hlavného Putinovho propagandistu“.

Autor ruského systému

Empoli sa na svoju cestu do hlbín Putinovej duše vybral inak ako mnohí politickí analytici. Zvolil si fiktívnu postavu Vadima Baranova, Putinovho poradcu, ktorý sa rozhodol jednej noci úprimne vyspovedať autorovi – predobrazom Vadima Baranova bol Vladislav Surkov, podpredseda vlády a neskôr až do roku 2020 Putinov poradca, kým z Kremľa neodišiel. Ak o Nikolajovi Patruševovi sa v tomto čísle na viacerých miestach dočítate, že mal prsty vo všetkých ruských špeciálnych operáciách (výbuchy v moskovských bytovkách, Beslan, divadlo na Dubrovke…), o Surkovovi sa dá povedať, že bol ideológom či autorom ruskej riadenej demokracie, teda systému, kde o tom, čo je demokracia, rozhoduje Kremeľ. Po prečítaní tejto fiktívnej spovede o kremeľskom zákulisí možno porozumiete Putinovi lepšie – ale neprestanete sa ho báť.

A ak aj máte pocit, že „sivá eminencia“ Surkov už odišiel do civilu, jeho nedávnym slovám (z konca novembra 2023), že „Rusko neuzavrie mier na Ukrajine, letná ukrajinská protiofenzíva podľa neho zlyhala a Ukrajina nemá vojnový plán. Rusko si teraz vyberie svoju daň a rozloží ukrajinský štát“, by mal každý, kto čo len trochu pozorne sleduje vývoj na východ od našich hraníc, venovať zvýšenú pozornosť. A možno aj vo vedení tých krajín, ktoré otupjevávajú pri pohľade na ruskú agresiu a majú pocit, že by sa nemali s pomocou Ukrajine nadštandardne angažovať, lebo už urobili dosť – alebo preto, že majú panický strach z porážky Ruska a čo bude nasledovať potom a kto bude mať jadrový kufrík.

Priveľa empatie pre Putina?

Vráťme sa však k Empoliho románu – jeho hlavnou postavou je Vadim Baranov, pôvodne režisér a producent televíznych reality šou, kým neprešiel do služieb Vladimira Putina. „Bol som jedným z tých, ktorí pomáhali prezidentovi Borisovi Jeľcinovi odovzdať moc. A bol som jedným z tých, ktorí pomáhali prezidentovi Vladimirovi Putinovi stabilizovať politický systém,“ povedal sám Surkov v rozhovore pre agentúru Interfax, čo ešte zvýrazňuje význam Empoliho knihy pre pochopenie ruskej reality a kremeľského zákulisia.

„Ponoril som sa do politickej kultúry Ruska a do toho, čo sa tam stalo za posledných dvadsaťpäť rokov. Západ vyhral studenú vojnu a nemal záujem zaoberať sa potom ruskou perspektívou. Chcel som preskúmať ruskú perspektívu a ruskú citlivosť. To však v žiadnom prípade neznamená ospravedlnenie tejto politickej kultúry,“ hovorí Empoli, ktorému viacerí kritici vyčítali priveľa empatie pre Putinov systém a na margo svojej prípravy dodáva: „Jednak som robil prieskum ako v eseji: noviny, knihy, videá, sociálne médiá. Robil som aj veľa rozhovorov s ľuďmi, ktorí poznajú mocenský aparát. Nie som odborník na Rusko, aj keď som ho dôkladne preskúmal. Som však odborník na politickú komunikáciu a propagandu. To mi pomohlo dostať sa do hlavy tohto Putinovho propagandistu.“ Zrejme tak urobil veľmi presvedčivo, lebo o Empoliho názory na Rusko sa zaujímajú nielen médiá, ale aj mnohí významní politici.

Michail a Boris

Ak však chceme lepšie pochopiť to politické divadlo, aké stvoril pre domácu aj zahraničnú verejnosť Baranov-Surkov, asi by bolo vhodné neopomenúť skutočnosť, že ešte pred primknutím k Putinovi mal Surkov blízko k Michailovi Chodorkovskému (miliardárovi, neskôr dlhoročnému väzňovi V. Putina) a Borisovi Berezovskému, spočiatku Putinovmu priateľovi a poradcovi, ktorý neskôr spáchal samovraždu obesením tak, ako sa spáchať nedala (aspoň to hovoria zistenia koronera, ktorý napriek protestom polície uviedol pochybnosti o príčine Berezovského smrti – viac pozri v knihe Catherine Beltonovej Putinovi ľudia). Empoli zrejme aj pre toto venoval veľkú časť fiktívnej spovede Vadima Baranova jeho spomienkam na stretnutia a rozhovory s oboma oligarchami.