Stretli sme sa párkrát na káve a rozprávala mi fascinujúce príbehy zo svojej nedávnej doktorandskej minulosti. Mala v pláne napísať knihu o tom, čo zažila ako sociálna antropologička v hlbinách Afriky. Keď sa pred pár týždňami kniha objavila, bol som nesmierne rád, že sa nakoniec Daši Bombjakovej podarilo svoje pútavé rozprávania pretaviť do naozaj príťažlivej knihy.
Ako sa mladá žena z Oravy rozhodne stať sociálnou antropologičkou?
Orava ma naučila vnímať komunitu ako niečo samozrejmé – ľudia zdieľajú, navzájom sa poznajú. Možno práve preto ma neskôr tak oslovili komunity, kde tieto princípy fungujú ešte intenzívnejšie. Na ústave sociálnej antropológie v Bratislave ma profesor Martin Kanovský uviedol do sveta, kde sa tieto otázky systematicky skúmajú. Keď som odišla na Erasmus do Londýna, vedela som, že toto je presne to, čomu chcem rozumieť – ako ľudia žijú, ako vychovávajú deti, ako si udržiavajú spoločenský poriadok bez inštitúcií, ktoré my považujeme za samozrejmosť.
Čo vás inšpirovalo k záujmu o komunitu BaYaka?
Počas pobytu v Londýne som navštívila prednášku antropológa Jeroma Lewisa, ktorý hovoril práve o BaYaka. Bolo to v poslednom ročníku môjho magisterského štúdia a téma ma okamžite pohltila. Podala som si prihlášku na doktorandské štúdium na University College London, kde Jerome Lewis pracoval, a vyšlo to. On ma potom zasvätil do výberu lokality, poradil, na čo si dávať pozor, aj ako sa vôbec do Konga dostať. Cesta z Bratislavy do konžského pralesa teda nešla priamo – išla cez Londýn a cez jednu prednášku v správnom čase.
Ako si BaYaka zachovávajú identitu bez písma a kníh?
BaYaka majú jazyk čisto orálny – nič sa nezapisuje, všetky vedomosti a príbehy žijú v ľuďoch. Svoje príbehy si neustále opakujú, spievajú, performujú, nanovo rozprávajú. Ide o komunitné pripomínanie a zároveň spoluvytváranie – kto sme, čím sme, kam patríme. Všetky tieto aktivity sú skupinové. Zaujímavé je, že jazyk yaka, ktorý dnes používajú, nesie v sebe stopy pôvodného jazyka, ktorý BaYaka mali pred veľkou bantuskou expanziou – zachoval sa práve v slovách pre rastliny, živočíchy, zber medu a v jazyku rituálnych praktík. Pamäť komunity teda žije nielen v príbehoch, ale aj v jazyku samotnom.
Ako teda vnímajú svoju minulosť, dejiny? My máme externú pamäť v knihách, ale aké je pre nich plynutie času?
O svojej histórii a vzniku sveta BaYaka hovoria – len nie tak, ako by sme to čakali my. Niektorí bádatelia tvrdia, že BaYaka sú ahistorickí, že žijú výlučne v prítomnosti. To je nezmysel. Majú svoje mýty o stvorení sveta, piesne, báje – len ich rozprávajú iným spôsobom. Keď sa porozprávate s farmármi Bilo – to sú susedné africké komunity, s ktorými BaYaka žijú v úzkom, no často napätom spolunažívaní -, dostanete presné pomenovania: kto si privlastnil ktorú parcelu pôdy, aká rieka, aký kopec, aký predok. BaYaka takto nerozprávajú.
V ich mýtoch sa nezjavujú konkrétne lokality ani hrdinské postavy s menami. Namiesto toho sa objavuje táborisko ako miesto hojnosti a lásky, prítomný je nejaký dialóg, ulovená zver, bežné každodenné aktivity. Hovorí sa o deťoch všeobecne, o tom, ako muži stretli ženy. Je to história bez adresy – no je to história. A práve v tom je zaujímavý kontrast s tým, ako my máme vo zvyku uchovávať pamäť. My zakotvujeme príbehy v miestach a osobách. BaYaka zakotvujú príbehy vo vzťahoch a situáciách. Čo z toho je „skutočnejšia” história? To závisí od toho, čo považujeme za podstatné.
Vy ste chceli skúmať najmä život detí v ich komunite. Sú deti BaYaka šťastné?
Keď som videla, ako deti BaYaka trávia deň, mala som pocit, že my na Západe deťom niečo dlhujeme. Majú prevažnú väčšinu dňa pre seba, program si robia samy, rodičia im nerobia animátorov. Rodičia rešpektujú autonómiu dieťaťa – ak sa chce naučiť narábať s mačetou, dostane do rúk menej ostrý nástroj a môže skúšať.
Dospelí striehnu, ale nezasahujú. Výsledkom sú deti, ktoré sú aktívne, sebavedomé a iniciatívne. A centrálnym pojmom celého ich duchovného života je massana – hra. BaYaka veria, že ak sa ľudia hrajú, spievajú a smejú sa, komunita bude zdravá a bude mať dosť jedla. Hra nie je len zábavou, je to akt starostlivosti o komunitu. Podľa mňa – áno, sú šťastné, a je to šťastie iného druhu, ako ho poznáme my.
V knihe píšete o pokusoch zoznámiť komunitu BaYaka s „civilizovanou” školou – čo sa s tým deje?
Keď som prišla do Konga, práve sa tam zavádzala iniciatíva formálneho vzdelávania ORA – Observer, Réflechir, Agir. Spolu s kolegami sme o tom napísali článok, pretože veľa vecí v nej bolo v priamom rozpore s tým, ako BaYaka uvažujú a žijú. Vyžadovala sa povinná dochádzka, hoci rodiny boli v tom čase v lese.
Deti museli v škole hlasno odpovedať a vyzdvihovať sa pred ostatnými – no BaYaka práve toto nevítajú. Chlapci po iniciačnom obrade sa učia mužskej mlčanlivosti, a v škole zrazu mali kričať a hlásiť sa. Rodičia im doma hovorili – nespievaj ako ostatní, buď sám sebou. V škole hovorili opak. Podľa mojich informácií tento školský projekt napokon nebol úspešný. Dobrý úmysel nestačí, ak sa zakladá na nepochopení.
Ako sa BaYaka pozerajú na civilizáciu a veci, ktoré „nepotrebujú”?
Toto je jedna z pascí, do ktorej som sama občas padla – predstaviť si ich ako ľudí žijúcich mimo času, nedotknutých svetom. Skutočnosť je iná: vedia, čo je televízor, rádio, bavlnené tričko z charity. Niektoré veci prijímajú, iné nie – podľa toho, čo im dáva zmysel v ich svete. Čo ma prekvapilo, je, že nie sú zaujatí tým, čo im chýba. Majú filozofiu, ktorú v knihe nazývam „filozofia dostatku“. Napríklad, načo akumulovať a odkladať jedlo, keď je ho plný les a kedykoľvek si ho môžem ísť zobrať? My sa stále pýtame, čo im chýba. Oni sa na nás pozerajú a vidia iné veci.
Koľko takýchto komunít, ako je tá, o ktorej píšete, žije dnes po svete?
Lovecko-zberačských komunít je dnes na svete niekoľko desiatok – nájdeme ich v Afrike, Ázii, na Filipínach, v Thajsku, v Južnej Amerike či v Austrálii. Môj výskum bol súčasťou väčšieho projektu, kde kolegovia skúmali komunity Agta na Filipínach alebo Maniq v Thajsku.
Komunity, ktoré by boli skutočne „nepobozkané“ civilizáciou, dnes prakticky neexistujú – a ak existujú, vedome sa kontaktu vyhýbajú, čo treba rešpektovať. BaYaka majú kontakt s vonkajším svetom dlhodobo, ale zachovávajú si vlastný spôsob života. Kľúčová otázka nie je, koľko ich je, ale v akých podmienkach žijú. Kým majú priestor byť v lese a vychovávať deti po svojom, dokážu prežiť aj globalizáciu. Keď prídu o les, prichádza devastácia.
Vraciate sa do Afriky? Ako sa má malá Daša, dievčatko z komunity BaYaka, ktoré dostalo meno po vás?
Do Konga som sa vrátila aj po skončení výskumu, no už je to dávno. Teraz nemám konkrétny dátum ďalšej návštevy – mám dcérku, ktorá mi robí radosť, a terénny výskum v takom rozsahu si vyžaduje iný typ slobody. Ale som v kontakte a viem, ako sa tam majú, a to mi stačí. Pokiaľ ide o malú Dašu – viem, že žije, rastie, je súčasťou komunity. Jej mama Apfela ju po mne pomenovala krátko po pôrode, celkom prirodzene, bez veľkých ceremónií.
Keď som sa to dozvedela, bola som poctená – no potom mi vysvetlili, že ide o bežný inštitút, ktorý BaYaka nazývajú moló. Od toho, po kom je dieťa nazvané, sa jednoducho očakáva, že bude rodinu sem-tam podporovať – darmi, jedlom, výpomocou. Čo ma čakalo, som sa dozvedela veľmi rýchlo: „Apfela, čo potrebuje malá Daša?“ „Mačetu. A dones jej aj hrniec.“ Takže ten najkrajší dar z výskumu bol zároveň aj záväzok. A to ma privádza k tomu, čo ma na celej tej skúsenosti ťaží najviac – ja som z pobytu niečo získala, no moji kamaráti BaYaka z mojej návštevy veľa nemajú.
Práve preto výťažok z predaja knihy smeruje do projektu Bwanga, ktorý prevádzkuje mobilné kliniky v konžskom pralese. Je to jediný fungujúci systém pomoci, ktorý som za tie roky videla a zažila.
Martin Kasarda
Daša Bombjaková
je sociálna antropologička, viac ako rok a pol strávila v lovecko-zberačskej komunite BaYaka v Kongu. Publikovala vo viacerých medzinárodných antropologických časopisoch a patrí medzi hŕstku ľudí, ktorí plynule ovládajú jazyk lovecko-zberačskej komunity BaYaka. Kniha Hovor ústami Yaka(N Press 2026) je jej prvá kniha, v ktorej svoje výskumy približuje širšej verejnosti.
