Keď odchádzajú rodičia, bolí to
„Odvracať zrak od odchádzajúceho tela je zbytočné. Už teraz také vlastníme, iba to nie je také očividné,“ hovorí Naďa, rozprávačka knihy Denisy Fulmekovej My pôjdeme inokedy. Všetci starneme, no každý inak. Niekto je vitálny ešte v osemdesiatke, iný, žiaľ, už v šesťdesiatke cíti, že to nie je ono. Keď sme deti a mladí dospelí, svet je gombička. Starajú sa o nás rodičia, pomáhajú nám, vystierajú ruku so srdcom na dlani. (Samozrejme, nie vždy.) Lenže príde deň, keď rodič potrebuje pomoc svojho dieťaťa a sám sa v podstate na dieťa mení.
Jeden groš treba vrátiť
Svoje o tom vie päťdesiatnička Naďa, ktorá len teraz pochovala otca a nestihla ani spracovať žiaľ, pretože jej matke sa náhle zhoršil psychický stav a čoraz viac je odkázaná na pomoc dcéry a syna Sama. „Len čo som sa ráno prebudila, okamžite som myslela na mamu a srdce mi klepotalo v divnom rytme nielen v hrudi, ale až kdesi po stranách krku,“ hovorí Naďa a každý deň nasadá na kolotoč povinností. Starostlivosť o svoju rodinu musí skĺbiť so starostlivosťou o matku, ktorá sa s postupujúcim časom mení na nepredvídateľnú. Po hospitalizácii na psychiatrii už nemôže zostať sama, preto dcéra hľadá zariadenie, kde by bola šťastná a v bezpečí. Hoci ich vzťah nebol vždy ukážkový, teraz je všetko zabudnuté a Naďa štedro vracia jeden z požičaných grošov. Musí byť naozaj ťažké sledovať, ako matka upadá, ako stráca pamäť, ako krehne a chradne. Dadka bola vždy dáma a aj v osemdesiatke si rada narúžuje pery a oblečie pekné šaty, no začína byť sama pre seba nebezpečná. Po dlhšie trvajúcej hospitalizácii ju s nesmiernymi výčitkami, ale aj úľavou, Naďa a Samo umiestnia v seniorskom zariadení a zo všetkých síl sa snažia, aby matke nič nechýbalo.
Mami, som tu
Denisa Fulmeková veľmi citlivo a dojímavo opisuje starnutie a premeny matky. Jej hrdinka Naďa s bratom Samom sú ukážkovým príkladom obetavosti, láskavosti a môžu byť tiež vzorom pre iných, ktorí odprevádzajú svojich odchádzajúcich rodičov. Ich trpezlivosť, láskavosť, obetavosť a láska, ktorú preukazujú svojej matke, je obdivuhodná. Keďže som empatický človek, vedela som sa čiastočne vcítiť do ich kože, píšem čiastočne, pretože si uvedomujem, že kto to nezažil, nedokáže si to celkom do detailov predstaviť. Kniha My pôjdeme inokedy je autorkinou osobnou výpoveďou, ona je Naďa, a preto je jej príbeh taký silný. Píše veľmi autenticky, úderne, nesnaží sa v nás vyvolať ľútosť ani žmýkať z nás slzy, ani na okamih z textu nič také necítiť. Vyvoláva však vír pocitov a čitateľ môže byť permanentne zvláštnym spôsobom dojatý.
Pripomienka našej smrteľnosti
Naďa a Samo musia čeliť vážnym rozhodnutiam. Všetko je také ťažké a zložité. Naďa cíti výčitky svedomia. Pri návštevách v seniorskom dome vidí svoju chradnúcu matku a prežíva vlny emócií. Vie, že ovocie, obľúbený nanuk či posedenie v kaviarni nedokážu zvrátiť proces úpadku. Ale každý nanuk, každá návšteva alebo krátky rozhovor znamenajú pre jednu aj druhú veľa. Pretože tak to obe cítili a autorke sa to podarilo excelentným spôsobom zachytiť. Ak vás zaujíma téma starnutia a odchádzania, ak si chcete prečítať niečo pekné, hoci neveselé, ak sa chcete ponoriť do príbehu, ktorý vás dojme, ale aj vystraší, lebo vám pripomenie vlastnú smrteľnosť, My pôjdeme inokedy je dokonalá voľba.
Ivana Zacharová