Na pulty kníhkupectiev sa vracajú dôležité romány spisovateľov s pohnutými osudmi
Prístup k svetovej a domácej klasike je počas života rôzny. Školský systém vyžaduje jej poznanie, kým literárna kritika len zostavuje zoznamy kníh, ktoré by sme vraj určite mali prečítať. Keď tak urobíme, dáme im väčšinou za pravdu. V mladosti sa z kanonických diel stávajú príručky o fungovaní sveta a najmä medziľudských vzťahov.
Pri návratoch v dospelosti v nich vidíme seba a porovnávame kompromisy, straty, politické sklamania, neistotu či dokonca emigráciu. To všetko je však možné len v prípade, ak je klasika preložená a dostatočne dostupná v kníhkupectvách, antikvariátoch a najmä v knižniciach.
Zdá sa, že v tomto smere sa začína blýskať na lepšie časy a časom overené tituly začínajú opäť vychádzať napriek tomu, že to nie je okamžite ziskové. Príkladom toho je aj edícia Svetová klasika Odeon, ktorú vydavateľstvo Ikar po kúpe Slovenského spisovateľa oblieklo do nového šatu a v mnohých prípadoch plánuje aktualizovať aj preklady slávnych diel.
Autor Doktora Živaga si nesmel prevziať Nobelovu cenu
„Šli a šli a spievali Večnaja pamiať a keď sa chvíľami zastavili, zdalo sa, že v speve naďalej pokračujú nohy, kone, závany vetra.“ Týmito slovami sa začína román, ktorým chcel spisovateľ Boris Pasternak splatiť dlh svojim súčasníkom. Hlboko lyrickým opisom pohrebu matky hlavného hrdinu predznamenal, že jeho epos bude mať ďaleko od ideologického jazyka socialistického realizmu.
Desať rokov písal svedectvo o epochálnych zmenách v prvých troch desaťročiach 20. storočia cez prvú svetovú vojnu, revolúciu v roku 1917 až po občiansku vojnu na pozadí života lekára a básnika Jurija Živaga a jeho lásky Lary.
Keď ruský básnik videl, že doma mu román nik nevydá, odovzdal v máji 1956 rukopis zástupcovi talianskeho komunistického vydavateľstva Feltrinelli s prorockým dôvetkom, že ho týmto pozýva na svoju popravu. Doktor Živago čoskoro vyšiel vo viacerých jazykoch, ale ruský originál ostával v milánskom trezore. CIA mala veľký záujem o všetko „nesovietske“ a podľa všetkého sa jej podarilo urobiť kópiu, keď sa rukopis presúval letecky z Milána do Ríma.
Jej agenti potom ponúkali na EXPO 58 v Bruseli pri vatikánskom pavilóne výtlačky románu po rusky hovoriacim návštevníkom. Jeden exemplár dostala aj švédska akadémia. Hoci Pasternaka v minulosti osemkrát nominovali za jeho básne na Nobelovu cenu, rozhodol až hlas Alberta Camusa.
Keď ju Pasternakovi v roku 1958 udelili ako druhému Rusovi po Buninovi, poslal do Štokholmu ďakovný telegram vo francúzštine. Sovietsky režim bol pobúrený a naplno rozbehol mašinériu ponižovania. Vychádzali znevažujúce články, útočil na neho aj autor Príbehu ozajstného človeka Boris Polevoj.
Pridal sa aj prvý tajomník strany Nikita Chruščov, ktorý neskôr vo svojich pamätiach priznal, že dielo nečítal a Pasternakovi ublížil. Ruského barda, ktorý odmietol emigráciu, nakoniec zlomili tým najúbohejším spôsobom, keď sa vyhrážali, že jeho lásku Oľgu Ivinskú opäť pošlú do gulagu. Pasternak odmietol ako prvý Nobelovu cenu telegramom v ruštine.
Vzhľadom na to, že existoval list talianskemu vydavateľovi, v ktorom ho upozornil, že len správy vo francúzštine sú autentické, Švédi jeho odmietnutie neakceptovali. Nakoniec sa muselo počkať až do roku 1988, keď perestrojkový režim umožnil, aby si rodina mohla prevziať aspoň medailu a Doktor Živago konečne mohol vyjsť aj doma, trpkých dvadsaťosem rokov po smrti svojho autora, ktorý miloval Rusko ako málokto iný.
Film pomohol pritiahnuť nových čitateľov
Svetovým fenoménom sa Doktor Živago stal až vďaka režisérovi Davidovi Leanovi, ktorý ho sfilmoval v roku s Omarom Sharifom, Julie Christieovou a vtedy ešte len dvadsaťjedenročnou Geraldinou Chaplinovou v hlavných úlohách. Bol nominovaný na desať Oscarov, z ktorých získal len polovicu za kameru, výpravu, scenár, kostýmy a pôvodnú hudbu. Hlavné ceny za film a réžiu ho obišli. Monumentálne obrazy snehu, lásky a vojnového chaosu prekryli politické vrstvy, no zároveň umožnili, aby sa príbeh dostal k miliónom divákov, ktorí by román možno nikdy neotvorili.
Doktor Živago vyšiel v ČSSR len po slovensky v Tatrane v roku 1969 v náklade takmer 70 000 kusov. O preklad sa postarali Zora Jesenská a Laco Novomeský, ktorý prebásnil Živagove básne na konci knihy. Je iróniou osudu, že aj Jesenská sa stala obeťou komunistických represií.
Potom, čo opísala brutalitu počas osláv víťazstva hokejistov nad Sovietmi, jej zakázali podobne ako Tatarkovi publikovať. Nepomohli jej ani preklady ruských klasikov a Štátna bezpečnosť zabránila verejnosti, aby sa zúčastnila na jej pohrebe v roku 1972. O nový preklad, ktorý opäť vychádza v Odeone, sa postarali Viera Hegerová a básnik Ján Štrasser.
Medzi exilom a láskou: Tragický osud lekára pod tieňom Víťazného oblúka
Ak je Doktor Živago románom o jazyku pod tlakom moci, potom Víťazný oblúk, ktorý vychádza v preklade Zuzany Guldanovej, je románom tela a identity pod tlakom dejín. Erich Maria Remarque písal úsporne, takmer chladne. Jeho „chladná lyrika“ spočíva v jednoduchosti viet, za ktorými cítiť vyčerpanosť a únavu sveta. Ravic, emigrant bez dokladov, ktorý ušiel z nacistického Nemecka po tom, čo ho väznilo a mučilo gestapo, operuje pod cudzím menom – jeho život je dočasný, provizórny, vždy v pohybe. Temné parížske ulice, vlhké nemocničné chodby, zákutia kaviarní a tajných ubytovní sú vykreslené s precíznou, chladnou presnosťou, ktorá kontrastuje s vnútornou intenzitou postáv.
Remarque vo svojom románe zobrazuje skúsenosť človeka vytrhnutého z vlasti a istôt, ktorý žije v neustálej provizórnosti, medzi strachom a túžbou po blízkosti. Hoci v exile a pod hrozbou totality si človek môže zachovať dôstojnosť a schopnosť milovať, vojna a násilie aj tak deformujú osobné vzťahy a morálne istoty. Víťazný oblúk písal už počas druhej svetovej vojny, keď ešte nevedel, že nacistický režim popravil jeho sestru Elfriede Scholzovú namiesto neho a do posledného fenigu si dal náklady tohto zverstva rodinou zaplatiť.
Svetová klasika prežila zákaz, pálenie kníh, propagandu aj politický nátlak. Prežila preto, že sa dotýka niečoho, čo presahuje režimy aj epochy. Literatúra môže byť krásou aj rizikom, román môže byť básňou, politickou udalosťou aj osobnou obetou. Keď dnes držíme v rukách Živaga alebo Ravica, nedržíme len príbeh – ale stopu zápasu o slobodu slova, dôstojnosť človeka a hĺbku ľudskej skúsenosti, ktorú ani čas, ani moc nedokázali zlomiť.
Róbert Dyda