V kalendári na roky 2020 a 2021 s názvom Deti v daždi zachytáva Dušan Dušek udalosti, ktoré v daných rokoch rezonovali v spoločnosti, pridáva spomienky na detstvo a mladosť, priateľov a známych, neobchádza ani tému starnutia a bonusom sú vtipné príbehy o Kaprovi a Pukancovi.
Vaša najnovšia kniha Deti v daždi je vlastne denník obohatený o spomienky, o historky o Pukancovi, Kaprovi a Perinke, o básne a kratučké texty, ktoré neviem zaradiť do žiadnej kategórie. Ako vznikol nápad – napísať knihu vo forme kalendára?
Kalendáre na začiatku rokov patria budúcemu času, ktorý sa šprintmi dní, klusom týždňov a pomalým krokom mesiacov stále znovu mení na čas prítomný, a ten zase, raz a navždy, na čas minulý. Všetky denníky sú tak trochu kalendármi minulého času. Dá sa v nich pozerať dozadu. V jednom minulom čase sú zrazu otvorené okná do ďalšieho, ešte minulejšieho času, takže náhle sa vám zamarí – a to je asi ten nápad – že by sa o všetkých tých časoch dalo niečo napísať. Aby tam neboli iba suché správy o tom, čo sa kde a kedy v rokoch 2020, 2021 a 2022 stalo, pridáte zopár spomienok z detstva a mladosti, ktoré sa ako karty pri mariáši pokúsite premiešať so strelenými historkami o dvoch záhoráckych mudrcoch, celú túto kašu osladíte tzv. básničkami – a ani sa nenazdáte, kniha je na stole, dupká podpätkami nových topánok a čaká na ctené čitateľky a ctených čitateľov.
V knihe sú použité ilustrácie z Veľkého poučno-zábavného kalendára obrázkového pre každodennú potrebu z roku 1910. Vlastníte ho alebo ste si ho niekde cielene vyhľadali?
Originálny výtlačok Veľkého poučno-zábavného kalendára pre každodennú potrebu na obyčajný 1910 rok po narodení Krista Pána som mal doma dobré dve desaťročia. Chválil sa sám, hneď na prvej strane, poúčal k dobrému, chránil nás od zlého. Patril medzi najlepších priateľov rodiny. Ako nijaká iná kniha. Po celý rok bol svedkom každej veselej alebo smutnej udalosti, patril k famílii. A to všetko s vyobrazením, čiže s dobovými ilustráciami – a to všetko za dve koruny.
Dozvedel som sa z neho, prečo prasnica po oprasení požiera svoje mláďatá, odkiaľ k nám prišli ovocné stromy, aká je priemerná výška európskych vojakov, potešil ma chýr o muzikantovi, ktorý aj bez pravej ruky dokázal hrať na husliach, dojal ma príbeh malého človiečika, ktorý mal byt vo vrecku kabáta velikánskeho chlapa. A tak ďalej. A tak podobne. Kalendár som dostal od môjho najlepšieho šaštínskeho kamaráta Pištu Ovečku, ktorého v knihe spomínam. Sám bol živým kalendárom svojho mesta: napísal o ňom krásnu knihu. V jednej chvíli mi svitlo, že práve tieto dva kalendáre – vyše storočný výtlačok a jeho darca – sú tou najlepšou osnovou pre moje písanie.
Pukanca a Kapra som si okamžite zamilovala. Ako sa zrodili? Čo tie ich mená?
Deti v daždi je dosť smutná kniha. Aby som ju aspoň trochu rozveselil, pridal som k ostatným textom tie strelené historky o Pukancovi a Kaprovi. Zdá sa mi, no môžem sa mýliť, že priezviská z týchto slov sú smiešnejšie ako samotné slová s malými písmenami na ich začiatku. Zrodili sa tak, že sa neustále vraciam k čítaniu knihy Slovenské príslovia, porekadlá a úslovia od Adolfa Petra Zátureckého. Považujem ju za jednu zo základných kníh našej literatúry, ba aj za viac – za súčasť záchrany nášho spisovného jazyka. A jej autora – zberateľa za nedoceneného génia.
Pokúsil som sa mu vzdať hold. Vybral som si z jeho knihy zopár porekadiel a prísloví a napísal som na ich námet tie drobné cvičenia. Pri každom listovaní objavujem v tomto zázračnom celoživotnom diele nové a nové poklady. Naposledy som si z neho o klebetách a ohováraní zapamätal toto úslovie: Kto o kom pred tebou, o tebe za tebou. Na takejto úrovni, presne a výstižne, bez jediného zbytočného slova, no zároveň obsažne, to takto neskôr dokázal napísať iba Tomáš Janovic.
To, či si píšete denník, sa pýtať nemusím, to je zrejmé. Je to vlastne intímna otázka: ale zaujíma ma, v akej frekvencii si doň zapisujete?
Takmer pred päťdesiatimi rokmi, na moje tridsiate narodeniny, mi môj priateľ, grafik a ilustrátor Stano Dusík priniesol hrubý zošit, do ktorého mi vlepil kresbu osemcípej hviezdy s nápisom: Denník spisovateľa. A pod to ešte pripísal: Písať denník je práve také nebezpečné ako mať v hlave. Trvalo mi niekoľko rokov, kým som ho zaplnil rôznymi poznámkami, útržkami rozhovorov, prípadne celými historkami, často úplnými banalitami, no potom sa tempo mojich záznamov zrýchlilo – dosť na tom, dnes mám tých zošitov vyše štyridsať. Slúžia mi ako verná pamäť. Moja mama od istého času hovorila, že si už nič nepamätá, že tá jej hlava je už iba taká tekvica. Presne tam som sa dostal: do toho istého času. Čo nenájdem vo svojej tekvici, nájdem na stránkach týchto zošitov, vždy ma spoľahlivo zachránia a vytrhnú z núdze.
Citujem z vašej knihy: „A tak píšem a zároveň vynechávam, ako len viem, niekedy aj to, čo nechcem, lebo verím, že práve tým akurátnym vynechaním sa v príbehu niečo naplní.“ Je ťažké vybrať, čo zverejniť a čo nie? Ako balansujete medzi zamlčaným a povedaným?
Netreba tie slová – o vynechávaní slov, viet, odsekov či celých motívov – brať príliš vážne. Keď ich teraz čítam, zdá sa mi, že som akosi príliš efektne pomenoval celkom prirodzenú činnosť: triedenie materiálu. Skôr je to tak, že nikdy neviete, či ste niečo vynechali správne alebo nesprávne. V každom prípade hľadáte spôsob, ako by ste čo najlepšie naplnili svoj zámer, svoju predstavu o knihe, ktorú práve začínate písať. Tá predstava je vždy rovnaká – že to bude tá najlepšia kniha na svete. Ale po jej dopísaní rýchlo zistíte, že ste ani zďaleka nenaplnili svoje očakávania, hoci ste pri písaní tu vynechávali, tu zase pridávali, proste, zase ste raz sklamali sám seba.
V trápení vám pomôže iba jedno utešujúce poznanie: budúci čitatelia vašu vysnívanú predstavu nepoznajú, im sa pred oči dostane iba to, čo ste práve napísali, nevedia a netušia, že kniha mala byť oveľa lepšia, že je v nej plno nedostatkov a chýb. No stane sa zázrak. Ctené čitateľky a ctení čitatelia vám niekedy pochvália práve tú časť – vetu, odsek, kapitolu – ktorú ste pôvodne chceli z textu vynechať. Tak to necháte na ctené čitateľské obecenstvo – a prestanete sa trápiť. Čitatelia majú vždy pravdu. Na autorovi až tak nezáleží, nech si myslí, čo chce.
Na čo podľa vás slová nestačia?
Slová stačia na všetko, len ich treba správne a akurátne vybrať, dať ich v texte na správne a akurátne miesto, čo sa mi nie vždy darí. No stačí sa začítať do knižiek – napríklad Prousta, Faulknera, Wolfa, Updika, Bishopovej, Sebalda, Kerouaca, Singera, Bellowa, Rotha, Glückovej, Le Clézia a ďalších – a ľahko zistíte, že sú majstri, ktorí to vedia. Niekedy nad vhodným slovom rozmýšľam aj deň – a predsa ho nenájdem. Ale inokedy zrazu začujem, ako niekto pri obede pochváli omáčku, že je brilantná. Lepšia ani nemôže byť: ani na tanieri, ani na papieri. A niekedy si o kuchynskom stole z ničoho nič poviete, že je trpezlivý, a hneď viete, že to je to slovo, ktoré ho v tejto chvíli – pri jedení brilantnej omáčky – najlepšie vystihuje. A pri pohľade z okna na dvor vidíte, ako sa opadané lístie stromov bezcieľne potuluje vo vetre. Necháte obed obedom a idete si to zapísať: možno sa to raz zíde.
Reflektujete všetky dôležité udalosti z rokov 2020 až 2022, od pandémie covidu-19 až po vojnu na Ukrajine. Čo vám ten zvláštny čas dal a čo odniesol?
Dal nám samotu. A odniesol komunikáciu medzi ľuďmi. Zomrelo veľa ľudí. Z nášho najbližšieho priateľského kruhu kaviarenských povaľačov, ktorí sa každú sobotu stretávali a dodnes stretávajú na káve, ako sa nespisovne hovorí, odišiel zo dňa na deň jeden z najlepších slovenských maliarov, génius kresby Miro Cipár. Prišli sme o spolupatričnosť. Neistotu a strach ľudí využili rôzni našepkávači a klamári, najmä politici, na rozoštvávanie a šírenie nenávisti. Dodnes sa to nezastavilo. A to už pandémia dávno odznela.
Čo vás najviac prekvapuje/udivuje na dnešnej spoločnosti?
Strata pamäti u polovičky slovenských voličov.
Vo vašich knihách je prítomný ľahký humor a množstvo aforizmov. Vtipní ľudia sú obľúbení. Stalo sa vám niekedy, že ste na svoj humor doplatili?
Na humor sa nedá doplatiť. Navyše – skoro vždy je zadarmo. Chcel by som byť oveľa vtipnejší, ako som, no nebolo mi dané, tak sa teším z humoru iných ľudí, doslova ich vyhľadávam, zohrievam sa pri nich ako pri peci. Napríklad filmového režiséra Martina Šulíka – ten si zo mňa robí dobrý deň takmer každý večer, keď spolu telefonujeme. Pokúšam sa riadiť epigramom Tomáša Janovica: Kto si vie utiahnuť zo seba, veľa utiahne. Funguje to: je to jeden z najlepších liekov na ničotu, aký môžete získať, stačí, keď natŕčate uši. Tie mám, našťastie, dosť veľké. V detstve sme ich volali lopúchy: presne takúto veľkosť vlastním. Sú mojím radarom.
Dala som sa inšpirovať vašou prípravou na besedu s PV (Pavlom Vilikovským). Citujete jeho konštatovanie: „Každý autor má svoju vetu, ktorá prezrádza jeho strategický prístup k svetu.“ Aká je vaša veta? Ako k vám prichádzajú vety? (Do knihy ste napríklad zaznamenali jednu, ktorá vám zostala zo sna: „Pobyt na letiskách ho robil ľahkým ako pierko.“)
Vety sa ponúkajú. Ide o to, či si ich človek všimne, či si ich vo chvíli, keď ich niekde počuje, alebo ich vymyslí, či ich neprepasie, či si uvedomí, že stoja za zaznamenanie. Na mnohé dobré vety som beznádejne zabudol, ale keď som si ich zapísal, trpezlivo čakali na svoju príležitosť. A zrazu vám z takej vety napadne celá poviedka. Na pohrebe mojej starej mamy, ktorá po celý život chodila ľuďom na pohreby, mi šaštínsky hrobár povedal: „Na to, koľkým ľuďom bola na pohrebe, neprišlo až tak veľa ľudí.“ Hneď som vedel, že takúto vetu musím raz použiť. A vzápätí hrobár dodal: „Mne na živote nezáleží, nech zomrie, kto chce.“ Nikdy som nič lepšie nevymyslel.
Vaše texty ma aj pri opakovanom čítaní neprestávajú udivovať. Zachytávate obyčajný život človeka, spoločnosť i prírodu, ktorá nás obklopuje, no váš jazyk a štylistika sú nevšedné, krásne a presné. Podchvíľou sa pri čítaní znova a znova pristavím a žasnem nad použitými prirovnaniami a metaforami. Prezraďte mne aj ostatným čitateľom, nosievate pri sebe zápisník a podchvíľou si do neho značíte pekné vety, alebo nad nimi premýšľate až pri samotnom písaní knihy?
Nenosím pri sebe zápisník, a robím chybu, no zároveň sa mi zdá, že zápisník by zo zachytávania viet robil akúsi povinnosť. Akákoľvek povinnosť sa mi pri písaní prieči. Pokúšam sa vety udržať v hlave, v pamäti. A potom banujem, že som si ich predsa len nezapísal, stačí totiž, že z nich zabudnete čo len jedno slovíčko, čiarku, pomlčku alebo slovosled – a tá dobrá veta vypustí dušu.
Ste majster aj vo vymýšľaní nových slov. Ako to robíte?
Zväčša ich kradnem. Najmä deťom. Deti sú najslobodnejšími používateľmi jazyka. Nehanbia sa robiť chyby. A zrazu je z toho malý zázrak. Keď raz víchrica pri našom dome vyvalila zo zeme brezu, naša vtedy asi šesťročná krstná vnučka Vilma, dcéra našej krstnej dcéry, to hravo a presne opísala: „Vietor robil zlodušiny.“ A pridala: „Stromáci to opravia.“ S radosťou a obdivom som jej slová použil v doslovnom znení.
Opäť sa chytím vašich slov: „Topiaci sa aj stebla chytá. Nikdy neviem, čo mám písať, čakám na nejaký nápad, na tzv. inšpiráciu. Steblo je inšpirácia?“ Kde všade sa nachádza, vo vašom svete?
Presne ako sa pýtate: všade. Inšpirácia je príliš vznešené slovo. Príliš abstraktné. Pri knihe Deti v daždi bol pre mňa inšpiráciou starý, vyše storočný kalendár. Viete, o čom sa v ňom najviac píše? O vojakoch, o armádach, o vojnách. Smutné, skľučujúce – a nanajvýš súčasné. No najmä: obraz našej nepoučiteľnosti.
Krásne vyznanie ste venovali krstnému otcovi vašej generácie Jánovi Buzássymu. „Vždy bol ochotný – nenápadne poradiť. To zdôrazňujem: nenápadne. Z jeho rád som cítil to, čo cítim dodnes z každého rozhovoru s ním: láskavú vľúdnosť a úprimnú náklonnosť, humor, citlivosť a prívetivosť.“ Ste dnes aj vy radcom iným začínajúcim autorom alebo autorkám?
Pokúšal som sa o to najmä pri vyučovaní scenáristiky a svetovej literatúry na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU. Sám som kedysi na prírodných vedách vyštudoval pedagogický smer, ale mojím vzorom pri učení bol práve básnik Janko Buzássy a jeho rady z čias, keď sme spolu s Petrom Glockom, Dušanom Mitanom alebo s Ivanom Laučíkom, Petrom Repkom a Ivanom Štrpkom začínali chodiť s našimi prvými poviedkami a básničkami do redakcie časopisu Mladá tvorba: nezdôrazňovať, čo je v textoch zlé, ale nájsť v študentských prácach, čo je dobré – a na tom stavať a budovať. Vždy som prváčkam a prvákom na začiatku hovoril: Prvá veta, čo vám chcem povedať, je táto – ja ani nikto iný vás písať nenaučí. Druhá veta bola, že sa to musia naučiť sami. A tretia: Naučíte sa to tým, že to budete robiť. Že sa o to budete usilovať, že od toho neutečiete, keď sa vám nebude dariť, lebo aj to je súčasťou roboty, že sa niekedy nedarí. Odo mňa je tu vždy ochota – nenápadne poradiť. Ale to som im už nepovedal. Zakončil som pateticky: garantujem vám, že keď to vydržíte, dočkáte sa odmeny.
Pedagogické poslanie ste už zavesili na klinec. Nechýba vám?
Na učenie – seba aj kohokoľvek iného – som už starý. Ale čo mi naozaj chýba, to sú stretnutia so študentkami a študentmi, rozhovory s mladými ľuďmi. To som vždy bral ako ten najväčší bonus pedagogickej práce, ako vzácny dar.
V októbri 2021 ste si zapísali: „Vety vyschli.“ Ako sa dá prekonať tvorivá kríza?
Tak ako pochybujem o slove inšpirácia, rovnako sa mi pri písaní nepozdáva ani slovo kríza. Premenoval by som ju na obyčajnú prestávku. Písať nie je povinnosť. Písať je – najmä keď sa trochu darí – prudká radosť, podobná čítaniu, čo je čistá slasť. Chce to iba trochu času. Dnes to nejde? Tak možno zajtra, možno o týždeň, možno o mesiac, zrazu cez okno vašej pracovne priletí nejaký nápad, nejaká malá lastovička, napíšete prvú vetu a práca sa znovu rozbehne. Koho by to bavilo – stále písať?
Existuje otázka, na ktorú akosi čakáte, no zatiaľ vám ju nik nepoložil?
Mňa otázky vždy zaujímajú, aj keď nie vždy poznám odpoveď, vety s otáznikom takmer vždy sľubujú nejaké prekvapenie. A práve prekvapenie, ako som sa niekde dočítal, je zlatou korunkou pravdy. Takže: nejaká taká je vždy vítaná.
Dušan Dušek (1946)
je slovenský básnik, prozaik, scenárista a autor rozhlasových hier. Jeho spisovateľská kariéra sa začala v roku 1964 v časopisoch Mladá tvorba, Romboid a Slovenské pohľady. Na konte má viac ako tridsať kníh pre deti i dospelých. Medzi najznámejšie detské knihy určite patria Pištáčik (Mladé letá 1980), Babka na rebríku (Mladé letá 1987) alebo Rodina z jedného kolena (Mladé letá 1991). Z tvorby pre dospelých sú to napríklad knihy Strecha Domu (Smena 1972), Kufor na sny (Slovart 1993), Melón sa vždy smeje (Slovart 2013) či Potok pod potokom (Slovart 2021). Za knihu Pešo do neba (Slovart) získal v roku 2000 cenu Dominika Tatarku, v tom istom roku sa stal držiteľom ocenenia Zlaté krídlo a v roku 2016 dostal štátne vyznamenanie Pribinov kríž I. stupňa.