Elin Anna Labba: Páni nás sem presídlili (prel. Adriana Gondárová, Absynt 2026)
Štát rozhodoval o tom, kde je ich domov
O Škandinávii sa zvyčajne hovorí ako o priestore sociálnej stability, prosperity a rešpektu k ľudským právam. Aj preto môže byť pre mnohých prekvapením, že súčasťou jej moderných dejín je aj kapitola, ktorá sa týka násilného presídľovania pôvodného obyvateľstva. Sámska novinárka a spisovateľka Elin Anna Labba sa vo svojej oceňovanej dokumentárnej knihe Páni nás sem presídlili vracia k udalostiam, o ktorých sa desaťročia mlčalo.
Naučili sa žiť odznova, no za akú cenu
Na začiatku 20. storočia zasiahlo život severných Sámov rozhodnutie, ktoré navždy zmenilo ich spôsob existencie. Po novom vymedzení hraníc medzi Nórskom a Švédskom sa tradičné migračné trasy chovateľov sobov stali politickým problémom. Štátne úrady preto pristúpili k presídľovaniu celých rodín na juh krajiny. Z pohľadu administratívy išlo o organizačné riešenie, v skutočnosti však o násilný zásah do kultúry postavenej na stáročných väzbách medzi krajinou, prírodou a pohybom.
Autorka nepátra iba po historických faktoch. Predovšetkým hľadá osudy konkrétnych ľudí, ich vzťah ku krajine, zvieratám a miestam, ktoré formovali ich identitu. Ukazuje, ako násilná migrácia poznačila nielen tých, ktorí museli odísť, ale aj ich deti a vnúčatá. Zároveň naznačuje, že hoci sa ďalšie generácie časom naučili žiť v novom prostredí, strata pôvodného domova a prerušenie kontinuity zostali zapísané v rodinnej pamäti.
Labbaová skladá príbeh z výpovedí pamätníkov, listov, úradných dokumentov, archívnych zvukových záznamov, úryvkov i množstva dobových fotografií. Obrazový materiál pritom netvorí iba ilustratívny doplnok. Fotografie, ktoré autorka čerpala najmä zo zbierok švédskych a nórskych múzeí a archívov, dodávajú rozprávaniu ďalší rozmer a umožňujú nám doslova nazrieť do sveta, ktorý už vo svojej pôvodnej podobe neexistuje. V záverečnej autorskej poznámke zároveň odhaľuje, aký rozsiahly výskum knihe predchádzal. Okrem rozhovorov vychádzala z archívnych fondov, múzejných zbierok, historických dokumentov, odborných publikácií aj z dobovej tlače. Aj vďaka tejto precíznej práci nestráca osobný a hlboko ľudský rozmer.
Najzraniteľnejšie boli práve ženy
Jednou zo silných tém knihy je postavenie žien. Kým úradné dokumenty zachytávajú predovšetkým mužov ako hlavy rodín, ženské skúsenosti zostávali dlho neviditeľné. „V hromadách dokumentov laponskej správy sa nevyskytujú takmer žiadne ženské mená. Očakávalo sa od nich, že budú nasledovať svojich násilne presídlených manželov s rovnakou samozrejmosťou, ako sane zapriahnuté v ráidu. Každá domácnosť, v ktorej mal muž manželku, dostala k príspevku na presídlenie dodatočných päťdesiat korún. Myslím, že začínam vo všetkých rozprávaniach nachádzať určitý vzorec – všetky hlasy celkom nezávisle od seba hovoria, že ženy boli najzraniteľnejšie.“
Ide o knihu, ktorá presahuje regionálne dejiny severnej Európy. Hoci opisuje skúsenosť Sámov, otvára univerzálne otázky týkajúce sa vzťahu štátu a menšín, kolonizačných praktík či ceny, ktorú platia pôvodné komunity za predstavu modernizácie. Pripomína, že násilné presídľovanie nemusí znamenať len stratu obydlia. Môže znamenať aj postupné vymazávanie jazyka, tradícií, rodinnej pamäti a pocitu spolupatričnosti.
Páni nás sem presídlili patrí k tým knihám, ktoré menia pohľad na zdanlivo dobre známu časť sveta. Elin Anna Labba prináša hlas ľudí, ktorí boli príliš dlho odsúvaní na okraj dejín, a robí to s veľkou citlivosťou. Jej kniha je bolestným svedectvom o jednej prehliadanej historickej krivde, ale zároveň pripomienkou, že skutočný domov nemožno premiestniť administratívnym rozhodnutím. Zostáva zapísaný v krajine, v spomienkach a príbehoch, ktoré napokon predsa len našli svoj hlas.
Alexandra Jurišová
Elin Anna Labba: Páni nás sem presídlili (prel. Adriana Gondárová, Absynt 2026)