Elke Heindenreichová: Umenie starnúť (prel. Elena Diamantová, Tatran 2025)
Staroba nie je chyba v programe
Umenie starnúť je multidisciplinárna záležitosť. Nestačí len zdravoveda, psychológia, spiritualita alebo výlučne pozitívna filozofia, či kvalitná sociálna starostlivosť.
Nemecká publicistka, redaktorka a autorka populárnych rozhlasových i televíznych relácií Elke Heidenreichová nie je iba teoretičkou jednej životnej fázy. Umenie starnúť práve a naplno zažíva.
Temná čakáreň konca alebo súčasť života?
Kto čaká únavné moralizovanie alebo životné spomienky plné banálnej melanchólie, nech skúsi niekoho iného. Heidenreichová je slobodomyseľná, sympaticky drzá, rozhľadená a vtipná seniorka. Bez obáv priznáva, že po celý život priveľa fajčila, priveľa pila, ľahkovážne jazdila a nemala nadanie na partnerskú vernosť.
Teraz sedí bez finančných starostí v dome plnom kníh a je presvedčená, že ešte stále zažíva úžasný život. Nenavštevujú ju vnúčatá, pretože už v útlej mladosti odmietla založiť si vlastnú rodinu.
Útla knižka o umení starnúť je predovšetkým realistická. Nemá zmysel starobu maskovať. Nepomáhajú umelo zahladzované vrásky. „Zopár vrások mám. Sú to aj vrásky spôsobené slzami, ale rozhodne neľutujem, že som plakávala – od žiaľu, z lásky, od šťastia.“
Starnutie neznamená čakáreň na definitívny koniec, len to, že ešte nie sme mŕtvi. „Je to celkom normálna súčasť celkom normálneho života.“ Kým do mladosti vhupneme nič netušiac, staroba prichádza krok za krokom. Nakoniec znamená vyústenie všetkých mysliteľných životných stratégií: výstupu na strmý vrch, širokej rieky, ktorou pomaly človek pláva k ústiu, alebo života ako nepreniknuteľného lesa, z ktorého je ťažké nájsť cestu von.
Autorka sa stále teší zo života a verí v zmysluplnú aktívnu starobu. Napriek tomu odmieta falošnú túžbu po dlhovekosti podporovanú rafinovanou medicínou. To, že náš život je ohraničený, je cenné a zmysluplné. Dáva mu závažnú naliehavosť.
Zachovať si milujúce srdce
Aj vo finále života je dôležité mať, milovať a byť. Finančné zabezpečenie je lepšie ako chudoba. Nevyhnutný je okruh priateľov a iných sociálnych kontaktov, práve v starobe totiž spoľahlivejšie milujeme. Byť je protikladom pasívneho čakania na smrť a nariekania či obviňovania iných z vlastnej mizérie. „Treba si svoje zraniteľné a empatické, milujúce počiatočné srdce zachovať až do konca.“
Staroba sa vyznačuje deficitmi, ale našťastie aj ziskami. „Všetko dokopy dáva zmysluplný kolobeh.“ Aj Simone de Beauvoirovej vo svojej megaknihe o starobe vymenúva výhody staroby, ktorá neznamená len ochabnutie mysle a dynamiky, ale prináša vkus, pravidelnosť, rytmus, dobrú vôľu a disciplínu.
Ozaj, literárny a všeobecný kultúrny rozhľad je bonusom tohto prívetivého diela. Heidenreichová suverénne pracuje s pasážami Sartra, Goetheho, Montaigna, antického Cicera a Senecu, starých i nových básnikov, prozaikov či dramatikov. Nehrá sa na akademičku, ale zásluhou svojho publicistického nastavenia (a štúdia porovnávacej religionistiky) dokáže šikovne premosťovať svety, kultúrne okruhy, náboženské presvedčenia, staré s novým a avantgardné s tradičným.
Oscar Wilde označil starnutie za haraburdáreň. Heidenreichová nesúhlasí, nakoniec čo mohol Wilde o tom vedieť, keď zomrel 46-ročný? V starobe naopak haraburdy vypratávame. Zbavujeme sa zbytočných vecí, predsavzatí, snov a dokonca i ľudí, ktorí nám nesedia.
Umenie starnúť je nakoniec ako každé iné umenie. Znamená paradoxy a výzvy. Nič nie je garantované, ale stále existuje pozitívna možnosť byť tvorivým, odvážnym a na strane života. Svetom chodia štyridsaťroční starci aj osemdesiatroční fanúšikovia života. Vedomie konca môže ochromovať dušu alebo umožňovať zmysluplné naplnenie.
Ľubomír Jaško
Elke Heindenreichová: Umenie starnúť (prel. Elena Diamantová, Tatran 2025)