Alkohol je klamstvo a pravda leží v zdržanlivosti
Abstinencia je pozitívna filozofia. S prvým dúškom obľúbeného moku sa človek cíti povznesene, starosti všedného života sa rozplývajú a nastupuje eufória. Spočiatku príjemné pocity však razom strieda vytriezvenie. A s ním prichádzajú abstinenčné príznaky, ktoré sú všetko, len nie pozitívne. Viete si predstaviť zapíjať „absťák“ okenou? Bez zriedenia chutí odpudivo, no vraj veľmi dobre a rýchlo zaberá. „Začínam veriť, že človek si zvykne aj na šibenicu, ale dokedy a za akú cenu?“ kladie si Emília Háková v knihe Otroctvo v žilách otázku, ktorá rezonuje naprieč celým dielom.
Závislosť od alkoholu je fenoménom, ktorý presahuje rámec individuálneho zlyhania a čoraz častejšie sa stáva predmetom verejnej diskusie. Alkohol, alkoholizmus, alkoholik. Je zrejmé, že porozumieť vplyvu závislosti na jednotlivé sféry ľudského života dokáže len ten, kto podobné pocity sám zažil. Alebo nie? Memoáre obetí predstavujú akýsi varovný prst spoločenstvu, v ktorom závislosť od príslušnej látky či správania prekvitá na každom rohu. Slúžia ako forma spoločenskej prevencie, upozorňujúc na krehkosť hranice medzi pôžitkom a chorobou.
Životný príbeh Emílie Hákovej je surovou výpoveďou ženy, ktorá takmer celý svoj dospelý život bojovala so závislosťou. Intímna autobiografia, ktorá nešetrí detailmi, sleduje cestu autorky od zdanlivo neškodného pitia až po fatálne dôsledky alkoholizmu. Svoju púť za slobodou Háková rekonštruuje v retrospektívnych pasážach a text obohacuje o úryvky z denníkov, reflexie po rokoch abstinencie i doslov jej dcéry. „Keby človek tušil, čo ho postretne, nemal by silu ísť ďalej,“ píše v knihe dcéra Karolína Stavianyová. Dopĺňa tým naratív o perspektívu dieťaťa vyrastajúceho v neúplnej rodine poznačenej závislosťou.
Všetko zlé je aj na niečo dobré
Emília Háková je rodáčkou z obce Sirk v okrese Revúca. Ako o sebe v knihe hovorí, odjakživa bola nenapraviteľnou optimistkou. Počas stredoškolských čias sa aktívne venovala atletike a neskôr volejbalu. Po skončení športovej kariéry a uzavretí manželstva jej život však začal postupne upadať do tienistých oblastí závislosti. Alkohol sa stal spôsobom, ako čeliť stroskotaným láskam, nastupujúcim fóbiám a neskôr aj stavu chronickej únavy a vyčerpania.
Rozhodnutie napísať záznam o svojom živote učinila vo chvíli, ktorá ju takmer stála život. Kniha je výsledkom snahy o poskladanie vlastnej identity, ako aj o pochopení minulosti v intímnom i spoločenskom rozmere. A hoci má príbeh ťažko stíhanej ženy ďaleko od rozprávky, v jednom sa zhodujú. „Alkohol ma už neoslovuje. Som čistá bez prerušenia dvadsať rokov.“Vnášajú do reality nádej na šťastné konce.
Život pod ľudskú dôstojnosť
Ústrednou líniou autobiografie je analýza súboru okolností, ktoré viedli k prepuknutiu závislosti. Háková vykresľuje profil postavy, ktorej život formovali nielen osobné zlyhania, ale aj sociálne determinanty. „V našej rodine mohli piť len muži,“ konštatuje autorka, čím poukazuje na rodovo podmienené očakávania. V knihe sa vracia k detstvu na Gemeri, štúdiám v Nitre, pobyte v ústavoch na liečbu závislostí i role matky dvoch detí. Každá etapa jej života predstavuje určitý fragment mozaiky, ktorá napokon odhaľuje celistvý pohľad na závislosť.
Silnými momentmi sú pasáže, kde autorka otvorene rozpráva o svojom exmanželovi – alkoholikovi a tyranovi, o synovej duševnej poruche, ktorá sa vyvinula pod vplyvom traumatizujúceho domáceho prostredia, či o jej neschopnosti zamestnať sa a zotrvať v práci. Text postupne prechádza od priznania k sebareflexii. „Každú stránku môžeme so zveličením vnímať ako terapeutické sedenie,“ opisuje v epilógu krajská odborníčka pre psychiatriu MZ SR, Dagmar Breznoščáková.
Rozprávanie v knihe nie je chronologické, jeho štruktúra je skôr tematicky vrstvená. Autorka spája miesta, postavy a udalosti do logických celkov, ktoré umožňujú čitateľovi získať hlbší pohľad na príčiny a dôsledky alkoholizmu. Na odľahčenie ťaživých výpovedí využíva ostrý humor aj iróniu a pozýva čitateľa k zamysleniu.
Väčšia tragédia ako spadnúť je nevstať
Emília Háková v mnohom pripomína postavu z diela Jozef Mak. Svoje útrapy znáša s pokorou, často mlčky, no s mimoriadnou vnútornou silou, ktorá je potrebná na udržanie dlhodobej abstinencie. Po tom, ako sa dokázala vymaniť spod okov alkoholu, sa navyše rozhodla pomáhať k dosiahnutiu rovnakého cieľa i druhým. Okrem práce v Centre pre liečbu drogových závislostí v Banskej Bystrici sama založila aj denný stacionár ako resocializačnú zložku pred nástupom narkomanov na liečbu a po nej.
Autobiografia Otroctvo v žilách bez moralizovania upozorňuje na to, že závislosť nie je voľbou, ale následkom. Otvára diskusiu o potrebe prevencie, o pomoci závislým i o význame resocializácie. „Aj liečený alkoholik je človek, má hodnotu,“ zdôrazňuje Háková v knihe.
Dielo je určené širokému spektru čitateľov. Nadchne odborníkov, ktorí pracujú s problematikou závislostí, laikov, ktorí si chcú rozšíriť obzory, i tých, ktorí sami závislosti čelili, prípadne s ňou bojujú u svojich blízkych. Je svedectvom o tom, že ani po páde nie je neskoro začať odznova.
Tereza Nemcová