Hannah Arendtová: Sloboda byť slobodný (prel. Alexander Bröstl, Premedia 2025)
Revolúcia je prejav čistej túžby po slobode
Sloboda sa nevyčerpáva vo víťazných revolúciách ani v idealistických manifestoch – skutočný boj o ňu prebieha vždy tam, kde o nej ešte len začíname hovoriť. Hannah Arendtová, jedna z najprenikavejších mysliteliek moderných dejín, nám vo svojej knihe Sloboda byť slobodný ukazuje, že revolúcia nie je chaotickým výbuchom, ale štrukturálnym prerodom spoločnosti, v ktorom sa rodí nové politické vedomie. S jej typickou jasnozrivosťou nás vedie cez labyrint dejín a ideí, aby sme pochopili, že túžba po slobode je neuhasiteľná – aj keď ju svet opakovane zrádza.
Zrodenie politickej aktivity a nádeje
Nie je pritom možné čítať Slobodu byť slobodný bez spomienky na Arendtovej kľúčové predchádzajúce dielo, trojzväzkový Pôvod totalitarizmu. Po sedemdesiatich rokoch od jeho prvého vydania sú tieto texty nepríjemne aktuálne — a nielen teraz. Arendtová nás učí rozpoznávať jemné, plazivé procesy, ktoré vedú k rozkladu demokracie a narastaniu autoritárskych tendencií. Jej slová z Pôvodu totalitarizmu dnes znejú až znepokojivo prorocky:
„Naša budúcnosť nebola nikdy taká nepredvídateľná, nikdy nezávisela do takej miery od politických síl, od ktorých nemožno s dôverou očakávať, že sa budú riadiť zákonitosťami zdravého rozumu a vlastného záujmu.“
Sloboda byť slobodný v tomto duchu nadväzuje na varovania pred deštruktívnymi silami v politike, no Arendtová tu dáva väčší priestor revolúcii – momentu, keď sa masa ľudí prebúdza zo stavu pasivity do odolnej a pevnej, rozhodne neustupujúcej aktivity. Sleduje, ako sa revolučné hnutia po rozpade imperialistických mocností stali takmer všadeprítomnou realitou.
Myšlienka národného štátu prežila pád impérií, no zároveň rozšírila túžbu po slobode aj tam, kde predtým prevládala koloniálna hierarchia. Na rozdiel od mnohých iných teoretikov a filozofov, ktorí revolúcie často interpretujú ako výsledok zápasu tried, však Arendtová videla revolúcie ako momenty, ktoré sú príležitosťou na obnovenie slobody a participáciu občanov na politickom živote.
Silnou stránkou jej útlej knihy je i analýza zlyhania vojenských intervencií. Arendtová demonštruje, že revolúciu nemožno potlačiť silou zbraní, pretože revolúcie nie sú len materiálnym bojom o moc – sú predovšetkým vyjadrením novej kolektívnej skúsenosti slobody. Keď človek prvýkrát zažije, že môže zasahovať do chodu sveta, že jeho hlas má váhu, už ho nemožno vrátiť späť do pasivity bez vážnych následkov.
Vytvorila nevyhnutné zrkadlo
Významnou témou, ktorú Arendtová rozvíja, je aj nebezpečenstvo degenerácie revolúcií do tyranie. Pripomína, že ak sa revolučné hnutia nezakladajú na pevnej kultúre slobody a účasti, ľahko sa môžu premeniť na svoj opak. Tento pohľad ešte viac rezonuje v kontexte jej skorších analýz totalitarizmu, kde ukázala, ako zdanlivé oslobodenie môže vyústiť do nových foriem násilného útlaku.
Filozofická hĺbka jej knihy je podčiarknutá odkazmi napríklad na Immanuela Kanta. Postrehy tohto nemeckého filozofa, že revolučné prebudenie ducha slobody je moment, ktorý zostáva v pamäti ľudstva navždy, tvorí akési filozofické jadro jej argumentácie. Arendtová tým naznačuje, že hoci jednotlivé revolúcie môžu zlyhať, skúsenosť slobody samotnej je nezničiteľná.
Kniha Sloboda byť slobodný nie je len malou historickou analýzou. Je to výzva na pochopenie sveta, v ktorom stabilita nevzniká z represie, ale z tvorivej práce občianskej slobody. V čase narastajúcej polarizácie a autoritárskych tendencií po celom svete pôsobí táto kniha ako nevyhnutné zrkadlo: ak chceme budúcnosť, ktorá nebude len opakovaním starých chýb, musíme porozumieť mechanizmom, ktoré vedú k skutočnej slobode — aj k jej strate.
Alexandra Jurišová