Fredrik Backman: Moji priatelia (prel. Mária Bratová, Ikar 2026)
Umenie je krehká mágia, presne ako láska a priateľstvo
Fredrik Backman je slovenským čitateľom dobre známy. Vo vydavateľstve Ikar vyšlo už niekoľko jeho románov, napríklad Muž menom Ove, Babička pozdravuje a ospravedlňuje sa či trilógia Medveďovce. Autor patrí medzi spisovateľov, ktorí dokážu zdanlivo obyčajné ľudské príbehy premeniť na texty s výnimočnou emocionálnou silou. Jeho hrdinovia sú obyčajní ľudia s chybami, strachmi, zlozvykmi, radosťami, veľkým srdcom a často nedokonalými vzťahmi.
Backman sa vie na človeka pozrieť s humorom aj so súcitom a ukázať, že za ufrflaným starcom, samotárkou, problémovým tínedžerom alebo za zakomplexovanou osobou sa ukrýva príbeh, ktorý stojí za vypočutie. Dokáže čitateľa rozosmiať rôznymi absurdnými situáciami a o niekoľko riadkov ho primať, aby chytil do rúk vreckovku. Nový román Moji priatelia je toho dôkazom.
Priateľstvo až za hrob
Román je obrazom silného priateľstva tínedžerov, ktorých spojili neľahké osudy. Svet hlavných hrdinov je plný neistoty, násilia, strachu, nástrah dospievania a potreby niekam patriť. Priateľstvo v tomto veku môže byť doslova záchrannou sieťou.
O dvadsaťpäť rokov neskôr sa osemnásťročná Louisa, ktorá o dávnom priateľstve nemá ani potuchy, náhodne stretáva s jedným z nich. Ide o svetoznámeho maliara. Jednou jeho maľbou je už roky fascinovaná a nemôže uveriť svojmu šťastiu. Umelec však vzápätí zomiera a zanechá jej ten najkrajší dar.
Čo si má sirota, ktorá sa po rokoch v detskom domove ocitla na ulici, počať s umeleckým dielom vysokej hodnoty? Ujíma sa jej ďalší z trojice priateľov zvečnených na obraze. A tu sa začína ne/uveriteľný príbeh. Príbeh jednej skupiny priateľov sa postupne stáva príbehom ďalšieho človeka, ktorý k nim časovo ani osobne nepatrí a predsa sa s nimi dokáže hlboko prepojiť.
Ted rozpráva Louise, ako to celé bolo, aké dobrodružstvá zažili, ako sa z obyčajného chlapca, ustráchaného, zúfalého, zraneného, stal svetoznámy maliar, čo znamenali jeden pre druhého. Všetci boli krehkí a citliví, no umelec bol priam ako papierová lodička rútiaca sa k vodopádu.
Backmanov román ukazuje, že človeka nemusíme osobne poznať, aby sme ho mohli ovplyvniť. Niekedy po sebe zanecháme stopu v živote niekoho, o kom vôbec netušíme. Môže to byť veta, ktorú sme vyslovili, rozhodnutie, ktoré sme urobili, pieseň, fotografia alebo maľba. Možno človek, ktorého sme stretli jediný raz, bude o štvrťstoročie spomínať práve na nás. Tak sa do nádejnej maliarky Louisy odtlačil umelec C. Jat.
Čo po nás zostane v iných
Backmanov jazyk je čitateľsky príťažlivý, darí sa mu navodiť radostnú aj melancholickú atmosféru. Niekedy sa môže jeho spôsob rozprávania javiť ako sentimentálny a niektoré situácie ako príliš emotívne (o tom by vedeli rozprávať všetci, ktorí pri jeho knihách vyplakali litre sĺz), ale to je on, jeho spôsob, ako vyvolať v čitateľovi paletu emócií a dovoliť mu priblížiť sa k hrdinom jeho kníh celkom blízko.
Román nemôžeme onálepkovať titulom dojímavého príbehu o priateľstve. To nestačí. Backman napísal príbeh o tom, že ľudský život nie je tvorený iba tým, čo sa nám osobne stane, ale aj tým, čo po nás zostane v iných. Netreba byť géniom ani hrdinom, stačí, ak sme raz boli niekomu blízki, ak sme niekomu pomohli, ak sa mohol niekto o nás oprieť. Pripomína nám, že ľudia okolo nás nie sú len kulisami našich životov. Niekedy stačí len letmý dotyk s príbehom iného, aby sa nám zmenil život. Priateľstvo v tomto románe je vykreslené tým najkrajším spôsobom. Čas sa nedá zastaviť, no prežité je nezmazateľné. Zostáva navždy, v obraze, v spomienke, v inom človeku, v nás. Spomienky nie sú len návrat v čase, sú novým čítaním toho, čo sme prežili.
Ivana Zacharová
Fredrik Backman: Moji priatelia (prel. Mária Bratová, Ikar 2026)