Holly Brickley: Hlboké rany (prel. Marína Gálisová, Lindeni 2026)
Dievča z predrefrénu
Ona hudbu posudzuje. On ju vytvára. Zmestí sa medzi nich aj niečo viac?
Fanúšikovia hudby, pozor! Toto radšej nečítajte. Ibaže by ste boli čudní. A počúvali nepopulárnu hudbu od populárnych kapiel a pri tom dokázali celé hodiny hĺbať nad jedinou myšlienkou v texte ich piesní. Alebo čudní v zmysle, že sa pravidelne oddávate myšlienke o tom, ako hudba vzniká a máte záujem nazrieť do zákulisia tohto procesu. Hoci len cez malú pomyselnú škáru cítiť napätie i nadšenie z toho, keď niečo, čo ste vytvorili, prvýkrát uzrie svetlo sveta.
Na takúto cestu pozýva debutový román spisovateľky Holly Brickleyovej, v slovenskom preklade Maríny Gálisovej. Musím vás však aj trochu sklamať. Hlboké rany (Lindeni 2026) sú tak o hudbe, ako aj o všetkom, čo sa hudby sotva týka. Na takmer tristo stranách sledujú príbeh dvoch mladých ľudí na začiatku nového tisícročia, ktorých spája rovnaká túžba byť vypočutí. Každý trochu iným spôsobom. Ale aj vzájomne.
Retro a predsa pútavo súčasné
Percy a Joe sa stretnú počas štúdia na univerzite v Berkley v čase, keď sa v baroch ešte vyberali pesničky z jukeboxu. Percy Marksová je tak trochu nedotknuteľná a možno až príliš bezprostredná. Dokáže presne pomenovať ďalekosiahle motívy a posolstvá skladieb, no sama hudbu netvorí. „Nemám talent, len názory na ľudí, ktorí ho majú,“ priznáva v diele. To sa však zásadne zmení, keď stretne ambiciózneho hudobníka Joea Morrowa. Ten túži po založení vlastnej kapely a úspechu na turné, teda po všetkom, čo začiatok nultých rokov sľuboval ako vrchol hudobnej slávy.
Ich spolupráca sa spočiatku javí nevinne, no postupne prerastie do priateľstva a rokov napätých vzťahov, blízkosti i odlúčenia. Jedna vec je totiž tvoriť hudbu a druhá vec je tvoriť ju s človekom, ktorý pre vás začne náznakom znamenať viac, ako to, čo milujete najviac na svete. Čím dlhšie zostáva Percy zamotaná v dynamike tohto vzťahu, tým zreteľnejšie si uvedomuje nevyhnutnosť pátrania po vlastnej identite.
Do centra príbehu stavia Brickleyová protagonistku, ktorá využíva hudbu na pochopenie sveta aj samej seba. Percy sa počas celého románu usiluje nájsť svoj vlastný hlas. Nie však nutne spevácky, ale najmä existenciálny. V rôznych fázach života sa opakovane vracia k otázke, či má jej vzťah k hudbe hodnotu aj bez toho, aby stála na pódiu. Často pritom bojuje so snahou netúžiť po uznaní a zároveň neschopnosťou bez neho dlhodobo žiť
Milostné vyznanie hudbe nultých rokov
Kým kapitoly románu nesú názvy existujúcich piesní od skupín ako Beach Boys, Pulp či Neutral Milk Hotel, obsah je popretkávaný odkazmi na originálne skladby, ktoré Percy a Joe vytvárajú priamo v deji. Brickleyová zachytáva tento tvorivý proces s dôrazom na čitateľský zážitok vrátane emócií v momentoch, keď to hudobne „klikne“. Rovnako však poukazuje aj na vedľajšie účinky, ktoré sprevádzajú takéto tvorivé naplnenie.
Názov románu Hlboké rany vychádza z anglického originálu Deep cuts, ktorý v hudobnom kontexte označuje menej známe skladby v repertoári známeho interpreta. Tým autorka vnáša do pochopenia príbehu ďalšiu rovinu, ktorá sa však čiastočne stráca niekde medzi riadkami odbornej hudobnej terminológie a práce s hudobnými štruktúrami.
„Využívala som hudbu na písanie o skutočnom živote,“ píše Brickleyová.
Motívy nostalgie sa v diele prelínajú s reálnymi historickými udalosťami éry začiatku druhého tisícročia. Holly Brickley píše podmanivo. Sama totiž pochádza z hudobnej rodiny, čo sa v texte prirodzene odráža. Hoci Hlboké rany sú jej prozaickým debutom, nechýba jej talent v tvorbe obrazov, hĺbaní a orientácii v hudobnom priemysle. Zaujímavosťou je, že mnohé fragmenty života autorky sa zrkadlia priamo v osude Percy.
Hlboké rany sú skúškou. Ako hlboko dokážu čitateľa zasiahnuť? Ako hlboko ich pustí? Ako dlho ich cíti? Nie sú práve jednoduchým čítaním. Ani počúvaním. Občas v nich vyrušuje odbornosť, inokedy v uchu bijúce napätie či spleť metafor. No ak vám zachutia, ich podmanivé tóny vo vás budú ešte dlho doznievať. Knihu odporúčam každému, kto rád počúva hudbu, občas sa pri tom cíti čudne, no potom si uvedomí, že vnútri sme všetci tak trochu čudní a len zbytočne sa za to hanbíme.
Tereza Nemcová
Holly Brickley: Hlboké rany (prel. Marína Gálisová, Lindeni 2026)