Veľkosť literatúry sa meria aj schopnosťou opakovane oslovovať nové generácie
V ďalšom návrate ku klasikám sa pozrieme na dve výrazné diela, ktoré si aj po rokoch nachádzajú svojich čitateľov. Novela Starec a more Ernesta Hemingwaya sa považuje za jedno z najobľúbenejších diel 20. storočia. Na druhej strane Idiot nepatrí medzi tituly, ktorými by ste začali odpoveď na maturite o Fiodorovi Michajlovičovi Dostojevskom. Paradoxne jeho nové vydania sa opakovane vypredávajú.
Človeka možno zničiť, ale nie poraziť
Ernest Hemingway, jedna z kľúčových postáv tzv. stratenej generácie, ktorá po prvej svetovej vojne nechápala svet a svet ju, sa vyznačoval tým, že nemíňal zbytočne slová. Rokmi zlepšoval svoju techniku „ľadovca“ postavenú na tom, že napísané obsahuje len jednu desatinu myšlienky a zvyšok si musí čitateľ domyslieť. Svoje rozprávačské umenie priviedol k dokonalosti novelou Starec a more a švédska akadémia to v roku 1954 ocenila Nobelovou cenou za literatúru.
Hlavnou postavou je starý kubánsky rybár Santiago, ktorý sa po takmer troch neúspešných mesiacoch vydáva na more v nádeji, že veľkým úlovkom prelomí smolu. Jeho sen sa splní, ale nasleduje dlhá a vyčerpávajúca plavba späť do prístavu. Starec nedokáže rybu dostať na palubu, čím len nahráva žralokom, ktoré sa na jeho úspechu chcú priživiť. Je asi zrejmé, kto z dvojice – morské dravce kontra nešťastný rybár – sa na konci teší z výsledku.
Hemingwayov Santiago nie je hrdinom v tradičnom zmysle slova. Nemá moc ani bohatstvo, no napriek tomu stelesňuje schopnosť nevzdať sa ani vtedy, keď sa zdá, že všetko je proti nemu. Starec bojuje nielen s obrovskou rybou, ale aj so svojou vlastnou slabosťou, únavou a pochybnosťami. V dnešných časoch, ktoré sú charakteristické rýchlosťou, povrchnosťou a neustálym tlakom na výkon, pripomína jeho príbeh fakt, že skutočná hodnota človeka sa neodvíja od okamžitého úspechu, ale od jeho postoja k neúspechu.
Úcta k prírode je univerzálna téma
Tým, že dal autor more do názvu novely, naznačil, že ho nechápe len ako fyzický priestor, ale aj ako symbol života, ktorý je nevyspytateľný, krásny aj krutý zároveň. Santiago je na mori sám, odkázaný len na seba, no jeho samota nie je prázdna – je naplnená spomienkami, snami a vnútorným dialógom, ktorý ukazuje, že človek si dokáže zachovať ľudskosť aj v izolácii. Pre dnešného čitateľa môže byť tento aspekt mimoriadne blízky, keďže mnohí ľudia čelia pocitu odcudzenia napriek tomu, že žijú vo virtuálne veľmi prepojenom svete.
Dôležitým posolstvom diela je aj vzťah k prírode, ktorý nie je postavený na dominancii, ale na rešpekte. Hemingway si ako vášnivý milovník afrického safari uvedomoval, že lov má aj duchovný rozmer a nestojí len na získavaní trofejí. Preto aj Santiago sa s rybou rozpráva s úctou a ospravedlňuje sa jej, že v snahe prelomiť smolu zašiel do vzdialených miest, kde by ju človek nemal ohrozovať. V čase environmentálnych kríz a narastajúceho uvedomenia si krehkosti prírodných systémov pôsobí tento postoj mimoriadne aktuálne a inšpiratívne.
Krehkosť vo svete, pre ktorý je čisté dobro idiotstvom
Dva roky po románe Zločin a trest sa rozhodol jeden z najväčších ruských spisovateľov, Fiodor Michajlovič Dostojevskij, pre literárny experiment, napriek tomu, že v zahraničí zápasil s finančnými problémami, ako aj so závislosťou od hazardu. Idiot z roku 1868 sleduje osud kniežaťa Myškina, dobrosrdečného a úprimného muža, ktorý sa po liečení epilepsie vracia zo Švajčiarska do Ruska, aby si prevzal dedičstvo po takmer neznámej príbuznej.
Autor v jeho postave prepojil kresťanský ideál súcitu a obety s autobiografickými prvkami, najmä čo sa týka epilepsie. Tá v románe neplní len biologickú funkciu, ale stáva sa aj zdrojom zvláštneho, takmer mystického vhľadu do reality. Tento rozmer prehlbuje jeho schopnosť vnímať svet inak než ostatní. Avšak v prostredí ovládanom pretvárkou, ambíciami a spoločenskými hrami vďaka tomu pôsobí ako čudák ba až idiot. V snahe byť záchrancom sa zapletie do komplikovaných vzťahov medzi ženami, z ktorých jedna je nadpozemsky krásna, ale vnútorne týraná a druhá detsky naivná, túžiaca po úteku z domu. Výsledná tragédia na seba nenechá dlho čakať.
Ruský klasik od prvých riadkov pracuje majstrovsky s dialógmi, ktoré nie sú len výmenou slov, ale priam filozofickými duelmi. Ponúka galériu do detailov prepracovaných postáv, ktoré sa zmietané vášňami, traumami a túžbami navzájom skúšajú, provokujú, odhaľujú a ničia. Pričom v tomto citovom víre sa strácajú hranice medzi dobrom a zlom.
Kritika román radí do realizmu, nakoľko zachytáva Rusko po reformách cára Alexandra II., ktoré neodstránili vnútorné rozdelenie spoločnosti. Aristokracia, byrokracia aj nová stredná vrstva vytvárajú prostredie, v ktorom sa staré hodnoty rozpadávajú a nové ešte nemajú pevný základ. Majetky nadobudnuté prostredníctvom dedičstiev miešajú karty a ako to už u Dostojevského býva pravidlom, kto je jeden deň boháč, na druhý deň môže prísť o všetko, najmä ak je za tým snaha získať si nedobytnú krásu. Idiot tak nie je len psychologickým portrétom jednotlivca, ale aj obrazom spoločnosti na pokraji morálnej krízy.
Kto je tu vlastne idiotom?
Dostojevskij sa nepokúsil vytvoriť realistický portrét idiota v dnešnom chápaní. Myškinova dobrota nie je slabosť, je to radikálna forma pravdy, ktorá odhaľuje pokrytectvo všetkých okolo. A práve preto je pre nich nebezpečný. V spoločnosti, kde sa hodnota človeka meria majetkom, statusom a schopnosťou manipulovať, pôsobí Myškin ako živý paradox.
Pre dnešného čitateľa má Idiot mimoriadnu výpovednú hodnotu. V ére sociálnych sietí, kde je autenticita často nahrádzaná sebaprezentáciou a falošným obrazom, je Myškin presne tým typom človeka, ktorého toto prostredie najradšej ničí napríklad v rôznych typoch reality šou. Dostojevskij predbehol svoju dobu, keď ukázal, ako spoločnosť reaguje na človeka, ktorý odmieta cynizmus ako základný princíp fungovania. Neschopnosť prispôsobiť sa spoločenským hrám by jeho hrdinu dnes pravdepodobne tiež odsúvala na okraj, prípadne by sa stal objektom mediálneho lynču.
Román preto funguje aj ako akási skúška správnosti pre čitateľa. Núti ho dávať si nepríjemné otázky. Dokázali by sme rozpoznať skutočnú hodnotu človeka, ak by sa vymykal všetkým normám? Je možné zostať dobrým bez toho, aby nás svet zlomil? A nie je práve idiot ten, kto vidí realitu najjasnejšie? Úlohou literatúry totiž nie je len poskytovanie úniku z reality, ale aby bola aj radcom v ťažkých chvíľach, ktorých je čoraz viac.
Róbert Dyda