Jana Beňová – Jana Juráňová: Nerob s ňou rozhovor, je to feministka! (Brak 2024)
Oplatilo sa neposlúchnuť varovania
Už titul knižného rozhovoru dvoch Ján ironicky upozorňuje na to, že byť na Slovensku feministkou je podozrivé až nebezpečné. Spisovateľke, dramatičke a prekladateľke Jane Juráňovej našťastie táto nevďačná misia „na nepriateľskom území” nijak neublížila, a tak sa v tomto sympatickom rozhovore predstavuje ako realistická, zrelá a zaujímavá dáma.
Úprimnosť bez kompromisov
V úvodnej časti rozhovoru venovanej detstvu a dospievaniu kladie poetka a prozaička Jana Beňová svojej respondentke jasné a strohé otázky. Postupne sa však dostáva do pozície vyrovnanej partnerky s vlastnými postrehmi aj životnými skúsenosťami. To je prvý bonus tejto knihy – hoci je hlavnou postavou Jana Juráňová, čitateľ chvíľami číta dvojportrét.
Juráňová vyrastala prevažne v Piešťanoch, kde jej otec získal prácu vo Výskumnom ústave poľnohospodárstva. Do Bratislavy prišla ako študentka gymnázia. Bývala na internáte, kým rodina čakala na kolaudáciu bytu v Dúbravke.
Na filozofickej fakulte študovala ruštinu a angličtinu, vlastne symbolicky ako znamenia dvoch rozdielnych svetov. Nakoniec po anglicky sa najlepšie naučila počas študijného pobytu v Moskve.
Juráňovej úprimnosť je odzbrojujúca. Od prvej chvíle je jasné, že neuznáva žiadne pózy, nepotrebuje si zlepšovať imidž, dojímať sa vlastnou šľachetnosťou alebo vymýšľať kompromisy s kolegami z literárneho sveta či čitateľskou verejnosťou. Nebojí sa povedať, že do svojich 32 rokov žila v močiari, kde sa nič nehýbalo. A ak by mala niekam ísť, radšej si vyberie Kongo, ale už nikdy nie Rusko. „Pochopila som, že realita v Rusku bola príšerná v minulosti vzdialenejšej aj bližšej a takou aj zostala.“ Mala plné zuby mafiánskej, ožranskej reality.
Veľmi osobné a emocionálne silné pasáže sa dotýkajú smrti jej brata Pavla a adopcie Mareka, ktorý je dnes úspešným hudobným umelcom.
Náročné otváranie okien
Jana Juráňová je zakladateľkou a dôležitou tvárou združenia Aspekt, kde zakotvila po pôsobení v redakcii Slovenských pohľadov a komentátorskej epizóde v Slobodnej Európe. Aspekt je už viac ako tridsať rokov synonymom slovenského feminizmu. Po revolúcii, ktorú viedli bradatí muži vo vyťahaných svetroch, bol najvyšší čas prehovoriť o spravodlivosti a angažovanosti žien.
Od začiatkov to nebolo (a ani dnes nie je) jednoduché. Poniektorým feministky splynuli s komunistickými funkcionárkami, neatraktívnymi hysterka mi alebo ženami, ktoré dostali za úlohu zjemňovať obraz Mečiarovho HZDS. „Myslela som si, že ľudí z intelektuálnych elít bude zaujímať problematika rodového scitlivovania. Že je to zaujímavé, dôležité a že o tom zvestujeme všetkým naokolo. A oni to tiež pochopia a ešte nás budú obdivovať, že sme tu otvorili ďalšie okno… A plééésk, dostali sme tým oknom po hlave.”
Averzia voči feminizmu je iracionálna, neinformovaná a zakódovaná hlboko vo vedomí či podvedomí ľudí. Vraj sa vo feministickom myslení ženy považujú za dobré a muži za zlých. Podobné mentálne gýče si žiadajú obrovské množstvá osvety. Schopnosť priamej otvorenej reči bez zahmlievania je najvýraznejšou charakteristikou Jany Juráňovej.
Ešte i po desaťročiach sú základné úlohy slovenských feministiek rovnaké a v mnohom úplne priekopnícke: upozorňovať na rozmanitosť feminizmov, publikovať základné feministické texty, vysvetľovať a angažovať sa s primeranou mierou sebavedomia. Ženské hnutie jednoducho nie je luxusom, ani výlučne ideológiou. Je nevyhnutnosťou, bez ktorej spoločnosť zostane zadubená v násilníckych a hrubých spôsoboch.
Ľubomír Jaško