Jean-Claude Mourlevat: Rieka, čo tečie naopak (prel. Zuzana Procházková, Artforum 2025)

Rieka, čo tečie naopak francúzskeho spisovateľa Jeana-Clauda Mourlevata je nadčasový, poetický príbeh o živote, smrti, láske, slobode, prekonávaní prekážok a predovšetkým o odvahe ísť za svojím snom. Autor čerpal z mytológie, rozprávok a predovšetkým z imaginácie. Vzdáva hold rozprávačstvu, sile príbehov a fantázii.

„Slová, literatúra a umenie nám umožňujú odpútať sa od brutality sveta, od jeho barbarstva.“ Bola táto vaša myšlienka prvým impulzom, že ste začali písať?

Nie, nebol to prvý impulz na písaniu. Tých impulzov bolo viac. V spoločnosti som býval výrečný, často som popúšťal uzdu fantázii. Najprv ma k písaniu nabádali kolegovia divadelníci, potom priatelia a napokon aj manželka. Všetci opakovali: Ty by si mal písať. Tak som sa v štyridsiatke pustil do písania. A potom o dvadsaťpäť rokov neskôr mi žena hovorí: Mal by si napísať niečo na pokračovanie a vznikli knihy o Jeffersonovi. Už sú na svete štyri. Z toho vyplýva, že robím, čo mi káže moja žena. (smiech)

Vraj ste detstvo prežili v dome bez kníh. Kde sa vzala vaša láska k príbehom? Mali ste okolo seba zručných rozprávačov?

Keď som bol dieťa, v dome knihy neboli, ale príbehy a rôzne historky nechýbali. Som piate dieťa zo šiestich. K tomu si pripočítajte rodičov a vyjde vám, že za stolom bývalo vždy veľa hluku, veľa živej a vášnivej konverzácie. Každý sa snažil ostatných rozosmiať, byť najzábavnejší. V našej rodine sa pestovala kultúra a rozprávačstvo (výrečnosť), boli to dôležité aspekty nášho života. Literatúra prišla do domu neskôr. Keďže sme si nemali z čoho čítať, s najmladším bratom sme si v posteli rozprávali príbehy štýlom, že jeden začal a druhý pokračoval. Tam sa začal rozvíjať môj rozprávačský talent. Vtedy vznikol aj nápad s ježkom Jeffersonom, spomenul som si naň až o päťdesiat rokov neskôr.

Po rokoch praxe učiteľa ste sa vyškolili za klauna a vystupovali v rôznych divadlách. Ako si spomínate na toto obdobie? Čo vás naučilo detské publikum?

Celé roky som mal rád divadlo a klaunov obzvlášť. Nevystupoval som iba pre deti, ale pre všetkých, aj pre dospelých. Veľa som sa z toho naučil. Divadelné remeslo som robil pätnásť rokov. Boli to skvelé roky. Užíval som si javisko, scénu, pohyb, všetko. Potlesk nevynímajúc. Rád som sledoval reakcie publika. Deti sú veľmi vnímavé a spontánne, naučili ma pozerať sa na svet ich očami, skloniť sa na ich úroveň a byť im tak bližšie.

Nepíšete vyslovene pre deti, vaše knihy sú pre všetkých. Čo je podľa vás najväčším rozdielom medzi dospelým a detským čitateľom?

Moje knihy sú určené čitateľom od, povedzme, ôsmich rokov, pričom horná hranica neexistuje. Deti sú nedočkavé, netrpezlivé, neakceptujú nudu, a preto treba rešpektovať určitý rytmus, písať príbeh tak, aby bol dynamický. Dospelí sú trpezlivejší čitatelia, dokážu prečítať aj päťdesiat nudných strán, dúfajúc, že sa to zlepší, dieťa však nie a dieťa má pravdu. Preto sa snažím písať tak, aby bol spokojný detský čitateľ a vtedy viem, že bude spokojný aj dospelý.

Slovenský spisovateľ Tomáš Janovic raz na otázku – Ako sa stať rozprávkarom – odpovedal: Nestačí vedieť rodnú reč, treba sa naučiť všetky jazyky, ktorými hovoria veci a zvieratá. Aj malé dieťa vie, že hrnce hovoria po hrncovsky. Mačky po mačkovsky a hračky po hračkovsky. Podľa vás sa ako človek stane rozprávkarom? Mimochodom, viete po ježkovsky?

Nie ,po ježkovsky neviem, čo je možno škoda. Moje zvieratá z kníh o Jeffersonovi v skutočnosti nie sú zvieratá, sú to ľudské bytosti s hlavami zvierat. Preto som nepotreboval ovládať zvieraciu reč. Vedieť po hrncovsky a hračkovsky je vtipná a pekná predstava. To sme asi vedeli všetci, keď sme boli deti, no postupne sme tieto jazyky zabudli. A ako sa stať rozprávkarom? Nuž na to recept nepoznám. Treba písať a čitatelia vám dajú odpoveď.

Po dvoch detektívnych románoch s ježkom Jeffersonom si môžeme prečítať Rieku, čo tečie naopak. Vzdávate v nej hold rozprávačstvu a sile príbehov. Ako sa rodil tento príbeh?

Chcel som napísať dobrodružný román s hrdinom, ktorý putuje svetom a čelí veľkým výzvam, ktoré nakoniec, samozrejme, zvládne. Chcel som, aby to bolo ľahké, vtipné, plné života, a vtedy zomrel môj otec. Jeho smrť ma veľmi zasiahla. To obdobie som veľmi ťažko znášal, čo sa odrazilo aj na mojom písaní. Do príbehu som vo svetle udalostí pridal témy života a smrti a tiež určitú dávku melanchólie. Román je zložený z týchto aspektov, a preto si myslím, že tak zarezonoval.

Keď som knihu čítala, spomenula som si napríklad na Endeho Nekonečný príbeh alebo na Dahlovu Charlieho továreň na čokoládu. Ktorá detská kniha vás v živote najviac ovplyvnila, na ktorú nedáte dopustiť?

Kniha, ku ktorej mám vrúcny vzťah, je Robinson Crusoe, je to prvá kniha, ktorú som prečítal. Mal som vtedy desať rokov a bol som užasnutý, lebo to bolo písané v prvej osobe a ja som mal dojem, že hlavný hrdina vyšiel z knihy a rozprával mi svoje zážitky. Býval som v tom čase v internáte a bolo to veľmi ťažké obdobie. Kniha Daniela Defoa mi umožnila prekonať tieto ťažké životné roky. Knihy, ktoré ma inšpirovali pri písaní Rieky, čo tečie naopak, sú dve: Michael Ende a jeho Jim Gombík a rušňovodič Lukáš, dobrodružná kniha, ktorú som mal kedysi veľmi rád, a naozaj aj Charlie a továreň na čokoládu od Roalda Dahla, ako ste vypozorovali. Celkovo jeho dielo nesmierne obdivujem.

My dospelí sa snažíme uchrániť deti od myšlienky na smrť čo najdlhšie. Mám pocit, že aj autori detských kníh to väčšinou robia. Vy však nie. Ako sme už spomenuli, jednou z tém v knihe Rieka, čo tečie naopak je smrť.

Myslím si, že deti môžu a mali by vedieť a počuť o všetkom, treba len veci správne formulovať a používať správne slová. Pred deťmi netreba nič skrývať, lebo potom môžu vznikať problémy. Päťročné dieťa si z vypočutých slov, z knihy alebo z filmu vezme niečo iné ako dvanásťročné dieťa. A dospelý zasa úplne niečo iné. Všetci vieme, o čom hovorím, ak dnes chytíme do rúk obľúbenú detskú knihu, nachádzame v nej veci, ktoré sme ako deti nevnímali. Je to tak? Preto som presvedčený, že ani téma smrti by nemala byť tabu.

Zacitujem vetu z románu: „Nie je predstava večného života ešte desivejšia než pomyslenie, že raz umrieme?“ Aká je vaša odpoveď? Čo si o tom myslíte?

Myšlienka na večný život je veľmi odstrašujúca, naháňa strach a točí sa z nej hlava. Zatiaľ čo myšlienky na smrť vieme skrotiť a akceptovať, myšlienka na večný život je nepredstaviteľná. Niečo, čo je definitívne, je uchopiteľné, ale predstava večnosti sa uchopiť nedá. Myšlienka na večný život je pre mňa neznesiteľná, doslova na nevydržanie.

V roku 2021 ste za svoje súhrnné dielo získali cenu Astrid Lindgrenovej. Čo to pre vás znamenalo? Čo vám cena priniesla? Pýtam sa preto, lebo ceny všeobecne môžu „zviazať ruky“, človek potom intenzívnejšie cíti, že musí držať latku vysoko a môže mať strach, pocit, že už nič, čo napíše, vymyslí, urobí, nie je dosť dobré.

Nie, nie som pod tlakom, vôbec nie. Cena na mojom písaní nič nezmenila. Keď začínam písať príbeh, myslím iba naň, nemyslím na žiadne ceny. Ale na druhej strane mi priniesla aj veľa zmien v živote, pozvania na rôzne medzinárodné udalosti, preklady mojich kníh do ďalších jazykov, a tiež viac dobrodružstiev, medzi ktoré patria aj diskusie a besedy v rôznych krajinách. Nie, strach mi k nej nepribalili.

Čo vás ženie stále vpred, kde sa berie chuť písať?

Napísal som už mnoho kníh, ale medzi jednotlivými knihami mám prestávky, niekoľko mesiacov až rokov. Najťažšie je začať, ale hneď ako začnem, vnorím sa do príbehu a už to ide. Obdobia, počas ktorých neviem, čo budem písať, veľmi zle prežívam. Mohol by som si povedať: napísal si už dvadsať románov, si úspešný autor, žiješ zo svojich diel, tak už by si mohol odpočívať, ale nedokážem to. Myšlienka, že by som nepísal, je neznesiteľná. Písanie je pre mňa to najdôležitejšie. Ale možno jedného dňa, keď mi vydavateľ povie, že posledná kniha sa nepodarila a že už mi žiadnu knihu nevydá, tak vtedy by som prestal písať. Ale dúfam, že sa to nestane. Nechcem písať sám pre seba, potrebujem písať pre čitateľa, aby sa so mnou zabával.

Na záver bonusová otázka. Trošku uletená, ako Alica z krajiny zázrakov. Mali by ste odvahu pustiť sa dolu králičou norou?

Ha, ha, ha, pobavili ste ma. Nie som veľmi odvážny, som ako môj hrdina Jefferson, ani on nie je odvážny, no tvári sa tak. Keby som stretol Aprílového zajaca, neváhal by som a skočil by som do nory za ním. Ako človek, ktorý čítal Alicu v krajine zázrakov, by som už v podstate vedel, do čoho idem. Sám som zvedavý, čo by ma tam čakalo. Je to fascinujúca predstava.

Ivana Zacharová

Za tlmočenie ďakujem Vladimírovi Luknárovi

Francúzsky spisovateľ Jean-Claude Mourlevat

sa narodil ako piate zo šiestich detí mlynára na samote vo francúzskom stredohorí. Najskôr pracoval ako učiteľ nemčiny, neskôr sa vyškolil za klauna a míma a hosťoval v mnohých divadlách. Začal písať ako štyridsaťročný a zaradil sa medzi najvýznamnejších francúzskych spisovateľov pre deti a mládež (o. i. napísal sériu kníh o ježkovi Jeffersonovi). V roku 2021 získal pamätnú Cenu Astrid Lindgrenovej, v detskej literatúre ekvivalent Nobelovej ceny.