Juan Luis Arsuaga: Naše telá (prel. Katarína Zubácka, Premedia 2025)
Aj veľkosť palca je stopou evolúcie
Táto kniha o ľudskom tele je mimoriadna. Uznávaný španielsky paleoantropológ skombinoval rozprávanie o evolúcii nášho tela s návštevami múzea Prado. Lekcia anatómie v jeho podaní osloví všetky zmysly.
Veda s umením
Juan Luis Arsuaga sa preslávil prácou na archeologickom nálezisku Atapuerca. Vedec v roku 2013 publikoval článok o náleze najstaršej ľudskej DNA, ktorá siaha 400-tisíc rokov dozadu.
Aj v tejto knihe autor podniká fascinujúcu cestu do hlbín dokonalého stroja. Pýta sa, akí boli naši predkovia a čím sa líšime od iných živočíchov. Otvára paleontológiu aj dejiny prírody. Jeho anatómia predstavuje človeka na mieste aj v pohybe. Sprievodné obrázky Susany Cidovej nie sú opisné až do najmenších detailov, ale koncepčné – viac na pochopenie ako na videnie.
Ľudské telo je zázračné. Napriek bolestiam chrbtice a iným ťažkostiam sa môžeme na naše telo pozerať ako na zázrak biologického inžinierstva. Každý detail pasuje, všetko zapadá do všetkého a aj tá najmenšia „súčiastka“ má svoju všeobecne známu alebo prekvapujúcu úlohu. Okrem toho ľudský stroj má technický dizajn, ale aj iný druh dizajnu – a to estetický.
Arsuaga pravidelne vyzýva čitateľa, nech sám na svojom tele nahmatá svaly a kosti, o ktorých píše. Ide o príjemnejší spôsob poznávania tela ako anatómia bolesti, ktorá v jednej fáze ľudského života nahradí anatómiu rozkoše vyhradenú mladým, krásnym a zdravým a prekvapí človeka tým, čo všetko môže bolieť. „Všetci máme telo, ktoré nás nosí sem a tam. Nie je od veci spoznať ho.“
Iným, nemenej atraktívnym spôsobom poznávania ľudského tela sú jeho umelecké stvárnenia. V múzeách a galériách je množstvo anatómie. Starovekí sochári sa postarali o diela, ktoré sú veľkolepé nielen emóciou, ale aj mierou poznania tela. Od vzniku Polykleitovho Diadumena uplynulo dvadsaťštyri storočí, ale nikto ho neprekonal.
Mimoriadne miesto v knihe má matematik a filozof Descartes. Ten oddelil ľudskú biológiu od náboženstva, ktoré sa sústreďovalo na dušu. Uvoľnil cestu vedeckému bádaniu.
Telo je stopou miliónov rokov evolúcie
Odkrývanie ľudského tela sa začína chodidlom, pokračuje nohou, panvou, zadkom a cez brucho, hrudník, chrbticu a krk až po mozgovú schránku.
Ako vzniká pohyb? Ako sa naši predkovia stali dvojnohými a načo je okrem pútania zmyselných pohľadov dobrý zadok? Ako sa prejavila evolúcia skrátením sedacej kosti? Prečo je pôrod taký ťažký? Sú dejiny telesného tuku naozaj prirodzené? A aký evolučný zmysel má plochý hrudník a štíhly driek? Prečo nám hlava nepadá vždy dopredu, ako keď zaspávame, a myká nám hlavou? Ako vznikla mimoriadna schopnosť palca? Čím všetkým v tvári vyjadrujeme na rozdiel od iných živočíchov emócie a vzťahy? Vlastne aj veľké nosy majú svoj zmysel.
Prečo vieme hovoriť, ale iné zvieratá nie? A čo ľudský mozog? Ten je s miliardami neurónov a skutočne astronomickým počtom spojení medzi nimi najkomplexnejším systémom v našej Galaxii prekonávajúci všetko ostatné.
Arsuaga ponúka vývojovú antropológiu zábavnú, poučnú aj motivujúcu k poznávaniu či dôslednejšej starostlivosti o telo. Dômyselnosť ľudského tela je predsa darom i výzvou.
Účelnosť ľudského tela je zázračná, o to zločinnejšie je každé zabíjanie, mučenie alebo ponižovanie či znevažovanie ľudí kvôli ich telesnosti. Aj ten najmenší pohyb nášho tela je stopa miliónov rokov evolúcie. Nechať sa fascinovať ľudským telom teda nie je nič antiintelektuálne. Takýto druh poznania je komplexný a realistický súčasne.
Ľubomír Jaško
Juan Luis Arsuaga: Naše telá (prel. Katarína Zubácka, Premedia 2025)