Kameň nie je mŕtva hmota
V podaní výnimočného geografa a geológa Juraja Činčuru prestávajú byť kamene mŕtvou hmotou. Ich príbeh trvajúci milióny rokov je vzrušujúci a poučný. A hoci nie je reč o jazyku, národnom obrodení či politike, aj kamenné Slovensko umožňuje lepšie pochopenie prostredia, ktoré nás formuje.
Kameňopis rozmanitého Slovenska
Autor začína úvodom, ktorý dáva jeho téme širší kontext. Kamene sú totiž staršie ako všetko hovorené či písané slovo. Okrem toho, že je pod naším svetom a väčšina stavebného materiálu našich obydlí pochádza z kameňa, stihol sa stať aj zbraňou a nástrojom na vykonávanie krutého trestu. Kamene sa používali aj ako projektily – vrhali sa prakom alebo bez neho.
V náboženskej sfére boli symbolmi, značkami či svedkami. Drahé kamene zdobili odevy starovekých ľudí a dokazovali ich postavenie. Dvanásť kameňov na náprsníku veľkňaza Izraelitov (rubín, smaragd, granát, zafír, diamant, citrín a ďalšie) okrem symbolu dvanástich kmeňov odkrýva rozmanitosť minerálov, základných kameňov Zeme.
Činčura ponúka pestré prístupy. Prináša zrozumiteľné základy petrológie aj geologickej prahistórie. Je osobnejší vtedy, keď píše o svojich kolegoch – slovenských geológoch. Spomína na Dionýza Štúra, Dimitrija Andrusova, Jána Seneša a ďalších s úctou a vľúdnosťou. Upozorňuje na ich odborné kvality a prínos pre objavovanie kamenného Slovenska. Aj vďaka tomu je kniha prístupnejšia a zábavnejšia, inak by sa viac podobala na prísne školské učebnice.
Podstatnou časťou rozprávania je geologicky fundovaný kameňopis Slovenska, ktorý je príčinou aj súčasťou krásy krajiny, jej rozmanitosti a jedinečnosti.
Územie dnešného Slovenska nadobúdalo súčasnú podobu nížin a pohorí pretkaných kotlinami nesmierne dlho. Ide o výsledok alpínskeho geotektonického cyklu. Trval asi 250 miliónov rokov. V kamennom príbehu sveta má čas iné parametre…
Ľudská zodpovednosť za ochranu krásy
Slovensko sa skláňa zo severu na juh a na kúsku je aj súčasťou strechy Európy. Dnešná majestátnosť Slovenska dokumentuje rozličné správanie sa jednotlivých druhov kamenia – vyvretých, sedimentárnych a premenených hornín. Tvárou Slovenska sú Západné Karpaty, ktoré sa rodili takpovediac za pochodu.
Čitateľsky najpríťažlivejšie pasáže objasňujú pôvod konkrétnych lokalít a známych miest. Geologický výklad slovenských jaskýň, brál, tiesňav, prameňov, rašelinísk, tatranských plies, jedinečnosti Slovenského raja, Sitna, Brhloviec, Slovenského krasu, bazaltového vodopádu pri Šomoške, travertínových kôp na Spiši, pieskovcových gúľ na Kysuciach či vápencových bradiel je fascinujúci.
V jednej chvíli sa tieto veľké milióny rokov trvajúce kamenné dejiny spojili s „malými“ ľudskými a kultúrnymi dejinami Slovenska. Vďaka tomu sa zrodilo baníctvo v okolí Banskej Štiavnice. Na iných miestach sa začalo s ťažbou soli. Minerálne pramene stáli na začiatku kúpeľov a s nimi súvisiaceho rozvoja.
Dnešná podoba krajiny je odrazom rozličných (často extrémnych) období. Človek sa postaral o nové problémy – prispel k výmoľom, plošným eróziám, drastickej ťažbe rašeliny a všelijako inak zasiahol do krajiny (často necitlivo a výlučne s vidinou vlastného prospechu).
Slovensko má teda svoju kamennú podstatu a pritom nejde o odťažitosť obyvateľov či tvrdosť ich života. Táto podstata poukazuje na našu nezrušiteľnú prepojenosť s prírodným prostredím formovaným časovými cyklami, ktoré si nedokážeme predstaviť.
Rozmanitosť krajiny nie je našou zásluhou, ale jej zachovanie je spoločnou zodpovednosťou. Najhoršia je kombinácia patetickej pýchy na vlasť s ochotou svoj vzácny domov pravidelne a bez zábran devastovať. Aj tá najkamennejšia krajina je totiž veľmi citlivá a v mnohých významoch krehká.
Ľubomír Jaško